Pred domom ma démoni obstúpili a každý z nich mi položil ruku na jedno plece. Obom som pozrela do známych očí a oni mi pohľad opätovali.

Bála som sa svojich zistení. Obávala som sa neistoty ktorá sprevádzala moju budúcnosť.

„Zhlboka sa nadýchni," upozornil ma Ren a jeho oči na mne zostali visieť.

„Pre..." Nestihla som dopovedať a svet sa zakolísal.

Leteli sme tmou, boli sme všetkým a zároveň ničím. Nikto nás nevidel, nepočul, necítil, no i tak som si akosi zvláštne uvedomovala, že som všade a zároveň nikde. To miesto mohlo byť kdekoľvek, nemalo pevný bod o ktorý by sa dalo zachytiť, no v tom ma pevné ruky potiahli a z ničoty vykuklo biedne osvetlené parkovisko Motela. Hlava sa mi zatočila a žalúdok vykonal neveselé salto. Prehla som sa a vracala.

Nech to bolo čokoľvek, o repete nestojím.

Jack pohotovo uskočil. Ren naopak priskočil. Zhrnul mi vlasy z tváre a chcel mi ich starostlivo pridržať, no odstrčila som ho. Nestála som o jeho... Ľútosť? Účasť? Dotyk?

Podišla som bližšie k budove, aby som sa ukryla v jej tieňoch i napriek tomu, že tam nikto iný nebol. Chvíľu mi trvalo dať sa do poriadku. Z tej závrate sa mi podlamovali kolená, hlava pomätene krúžila a žalúdok sa obracal ako na centrifúge.

Ren zastal neďaleko mňa. Obsah môjho žalúdka ho ani v najmenšom nevyviedol z miery. Sledoval ma a i napriek tomu ako príkro som ho odohnala, stále sa pokúšal byť mi nápomocný.

Jack... Nuž, ten jednoducho zmizol a keď sa o niekoľko minút zjavil, hojdal sa mu na prstoch zväzok kľúčov.

„Lepšie?" spýtal sa.

Prikývla som a on vykročil k nášmu dočasnému ubytovaniu.

S Renom sme ho nasledovali.

Ukázalo sa, že ubytovanie v tomto zariadení nie je bohvieaké: dve ošumelo pôsobiace postele, starý televízor a minichladnička ktorá vrčala ako čivava v ohrození.

Nešťastne som sa vybrala do kúpeľne. Potrebovala som ďalšiu chvíľu len pre seba.

Žiarivka nešťastne zablikala a osvetlila neutrálnu bielu sanitu a obklad ktorý sa náramne ponášal na nemocničný.

Studená voda mi urobila dobre a prebrala ma k životu. Riadne som si vypláchla ústa a napila sa priamo z kohútika. Dôležitejšie však bolo, že sa mi do tváre vrátila tá kvapka farby ktorú zo mňa vysali posledné udalosti.

Stále som musela myslieť na všetko, čo sa v poslednej dobe udialo. Na svojho učiteľa, rodičov a Alice. Na to, čo som zistila o ľuďoch na ktorých mi záležalo... Nie, oni predsa nie sú ľudia. Sú to démoni... A čo vieme o démonoch? Že sú zlí, zákerní a klamú.

No aj tak som si podvedome prehrávala dokument o našom priateľstve: Smiali sme sa, súperili medzi sebou, doťahovali sa, zdôverovali sa, podporovali sa...

Nie je to skutočné priateľstvo? Záleží im na tom? Vždy som ich považovala takmer za rodinu, ale môžem k nim teraz pristupovať rovnako ako predtým?

Žart, možno je to z ich strany len hlúpy vtip. Získajú si dôveru naivnej smrteľníčky a potom ju vrhnú do víru nadprirodzených síl...

S ľútosťou som si uvedomila, že o nich ako o blízkych uvažujem v minulom čase. No aj keď zradili moju dôveru... Naozaj to znamená, že sú pre mňa teraz cudzincami? Skutočne ich nepoznám?

Niekoľkokrát som sa zhlboka nadýchla a vydýchla, aby som nadobudla čosi zo strateného pokoja a opäť si vydobyla pevnú pôdu pod nohami.

Vrátila som sa na bojové územie, no Jacka nikde a Ren sa spokojne rozvaľoval na jednej z postelí.

Neveselo som si musela priznať, že mi odľahlo. Po tom ako som Jacka videla zmeniť sa... Po incidente s mojim učiteľom... Uf, bola som rada, že sa na neho nemusím dívať a všetko si to pripomínať.

Ren držal v ruke diaľkový ovládač, ktorým lenivo prepínal televízne stanice.

Vyzeral presne tak obyčajne ako som si ho vždy vybavovala. Ale ten tichý hlások pochybností, čo sa vo mne nedávno prebudil, mi našepkával, aby som bola voči nemu ostražitá a pátrala po akomkoľvek náznaku démona, ktorý sa v ňom skrýval.

„Neuhryznem ťa," povedal a ani sa na mňa pritom nepozrel.

Musel môj pohľad vycítiť. „Ja viem," pípla som.

Usmial sa, no nebola v tom žiadna veselosť.

Prinútila som nohy pohnúť sa a opatrne prešla k druhému lôžku. Sadla som si a zahľadela sa do útrob špinavého koberca.

„Čo teraz?" opýtala som sa s jasnou beznádejou.

„Počkáme."

„Na čo?"

„Na tvoje prebudenie," a pri tých slovách odložil ovládač na nočný stolík. Vyšvihol sa do sedu a odrazu sedel priamo naproti mne. Cítila som ako intenzívne ma prepaľuje očami, ale o to bol koberec zaujímavejší.

„Kde je Jack?" Pri pomyslení na neho som cítila bodavú bolesť na hrudi.

„Šiel strážiť. Budeme sa pri tebe striedať."

„Je to nutné?" Zdvihla som pohľad a moje oči sa zavesili do tých jeho.

I napriek tomu, že som sa v Jackovej prítomnosti cítila nesvoja, tak vedomie, že je po celú noc vonku v tej zime mi nerobilo dobre.

Nevedela som sa rozhodnúť, ujasniť si, či sú ešte stále mojimi priateľmi, alebo to bola len ilúzia, nepekný vtip.

„Larvy sú takmer všade a som si istý, že po tebe ešte vždy pátrajú," zmiernil môj pocit viny zdôraznením nutnosti tohto opatrenia.

„Ale prečo? Čo odo mňa chcú?" vyslovila som zúfalo. „Myslela som, že stráženie takých ako som ja je len akási rutina." Spaľovali sme sa navzájom a ani jeden z nás nebol ochotný uhnúť pohľadom.

Ren to nakoniec vzdal. „Neviem, ale občas sa to stáva. O Neprebudených je v našich kruhoch vždy záujem." Mykol plecami akoby sa takáto komplikácia dala očakávať.

„Ty len tak priznávaš, že netušíš, prečo sa ma niekto pokúša zabiť? Hneď sa cítim o poznanie bezpečnejšie," vyhŕkla som sarkasticky.

Ren sa uvoľnene zaprel o ruky a ignoroval môj tón. „My vlastne nevieme, či sa ťa snažia zabiť. No určite by ich zaujímalo kde sa nachádzaš."

„Čo iné by mohli chcieť?" Frustrácia zo mňa priam sršala.

Opäť to ľahostajné myknutie pliec, no tentokrát ma to gesto podráždilo.

„Kto vie... Existuje priveľa premenných. Mnohé záleží na tvojom pôvode."

„A nemohli by to byť poskokovia toho...," snažila som sa rozpomenúť: „Povolávateľa?"

„Nie," usmial sa neveselo. „Ten zamestnáva nás. No ak si ten kto po tebe ide môže dovoliť toľko služobníkov, tak bude určite vysoko postavený."

V zúfalstve mi hlava klesla do dlaní. „Čo mám robiť Ren?!" Bolo to mienené len ako rečnícka otázka, no zdalo sa, že Ren naozaj uvažuje nad odpoveďou.

Nakoniec predsa len prišiel na to, čo povedať: „Poddať sa. Plávať s prúdom. Nie vždy ťa zanesie ku zlým veciam. Okrem toho..."

Odfrkla som podráždene, no nedal sa tým vyrušiť.

„Okrem toho," zopakoval, „tam budeme my dvaja.

V Inferis nebudeš sama. Máš nás," usmial sa tak ako vždy, starostlivo a úprimne, no ako by som mohla veriť slovám démona?!

Znelo to tak krásne. Možno odhadol, čo presne chcem počuť. Vôňa prísľubu v jeho slovách ma lákala riadiť sa jeho slovami a poddať sa, no obavy ma neopúšťali.

„Ach, Ren, do čoho ste ma to zaplietli?" vzdychla som zúfalo.

„Do tohto si sa narodila. Toto je, žiaľ, jedna z tých vecí nad ktorými nemá moc nikto z nás."

Jeho slová ma neupokojili. Na vyššiu moc som nikdy neverila. V kostole som tiež nikdy nebola a po prvý raz som potrebu vzývať čosi nado mnou pocítila, až keď som sa ocitla v smrteľnom ohrození.

„Kiežby sa nič z tohto nikdy nestalo." Tie slová som adresovala len sebe, no vyslovila ich nahlas. Sršala z nich sebaľútosť.

„Ja som rád, že sa to stalo."

Vystrela som sa, „a to už prečo?"

„Lebo sa z nás stali priatelia," odvetil prosto.

„No určite," odvrkla som a vzdychla si. „Teraz už nemusíš nič predstierať."

„Prečo by som predstieral?

Priznávam, ľudia sú mi ľahostajní a nehanbím sa za to. Nemám potrebu spoznávať ich..."

„A čo všetky tie ženy ktoré si prestriedal?" skočila som mu do reči rozhorčene.

„Čo na to povedať?!" usmial sa nevinne. „Som démon a navyše muž, mám svoje potreby. Vyhovieť vlastným rozmarom je pre mňa prirodzené."

Začervenala som sa pri predstave tých rozmarov.

„V každom prípade Ty nie si človek. Teda, aspoň nie tak celkom. Som rád, že sme sa stretli a mali možnosť spoznať sa. Vlastne," usmial sa nad nejakou spomienkou, „za to vďačím Jackovi."

„Prečo práve jemu?" začudovala som sa.

„Lebo pre úspech našej misie by úplne stačilo, ak by sme na teba dávali pozor z diaľky, ale to Pako si povedalo: čím bližšie, tým lepšie. Takže sa s tebou zoznámil a predstavil nás.

Ešte nikdy som nevidel, aby sa s niekým dobrovoľne zoznámil. Nie je príliš... spoločenský."

„Áno, na to sa pamätám. Zrazil ma z nôh uprostred chodníka a prvých päť minút nerobil nič iné, len sa nešikovne ospravedlňoval," pousmiala som sa nad tou cennou spomienkou. „Bolo to milé," no potom sa mi na tvári usadil ten pochmúrny výraz, „škoda len, že to predstieral."

„Možno," pripustil. „Ani ja sa v ňom občas nevyznám. Spriateliť sa s ním nie je ľahké a pochopiť ho je minimálne dva razy také náročné, ale zaujala si ho. Neviem ako si to dokázala, ale chcel ťa spoznať a ja som tomu rád.

Často neviem, čo si myslí. A práve to sa mi na ňom páči."

„Bojím sa ho," priznala som otvorene a zdesila sa nad vlastným doznaním.

„To by mu asi polichotilo," zasmial sa Ren.

„To nie je smiešne," zahriakla som ho.

„Sme démoni. Mala by si sa nás báť," ale vyslovil to tak nežne, že bolo ťažké brať to varovanie vážne.

„Povedal si, že sme priatelia," nadhodila som.

„Áno, ale to neznamená, že by si na nás mala hľadieť skrz okuliare s jednorožcami.

Teraz už vieš čo sme. Nemáme dôvod pred tebou skrývať svoju skutočnú podobu a schopnosti. Uvidíš naše temné stránky a je prirodzené, že ti občas naženú strach.

Budeš sa báť, ale nesmieš dovoliť, aby ťa to ovládlo. Nepoddávaj sa strachu. Je to dobrý sluha, ale zlý pán."

Rozhodla som sa zmeniť tému. „Rada by som vedela, aký sú moji skutoční rodičia. Poznáš ich?" Zahľadela som sa do nečistých útrob starého koberca a snažila sa tváriť nezaujato.

„Nie tak celkom," vyslovil pomaly. „Viem kto ťa porodil, ale neviem kto ťa splodil." V hlase mu zaznel súcit, ešte vždy som uvažovala, či nie je predstieraný.

„Kde je moja mama? Prečo si ma nenechala?" opýtala som sa náhle a o poznanie dychtivejšie.

„Zomrela pri pôrode."

Vzhliadla som a oči ma absurdne zaštípali. „Aha." Čo viac som k tomu mohla povedať?

„Ľudské ženy majú ťažkosti s donosením našich detí," pustil sa do vysvetľovania, aj keď vôbec nemusel. „Často potratia alebo zomrú pri pôrode. Preto sú miešanci ako ty taký vzácni. Rodí sa vás málo a prebudenie prežijú tiež len niektorí."

„Takže pri tom môžem zomrieť?" Dych sa mi zadrhol v hrdle. Toto ma šokovalo, aj keď som mohla očakávať, že medzi toľkými neznámymi budú i ďalšie život ohrozujúce situácie a okolnosti.

„Nie je smrť ako smrť," vyslovil vážne. „Nebudem ti klamať. Prebudenie nie je ľahké a tí čo ho zvládli o ňom neradi rozprávajú. Ale ak ťa to upokojí, tak ja si myslím, že tebe sa nič zlé nestane."

Neupokojilo ma to. „No ak to predsa len nezvládnem, čo so mnou bude?"

„Tvoja duša sa roztriešti a potom už nebude nič. Zostane len škrupina, telo bez duše ktoré časom pominie." Miestnosť naplnilo ťaživé ticho, ktoré na nás doľahlo ako obrovská perina.

„Je mi to ľúto," dodal, akoby sa to od neho očakávalo.

„Nie je," pokrútila som hlavou, „ale ďakujem za snahu." Už som sa mu dlhšie nedokázala dívať do očí.

„Naozaj mi to je..." skočila som mu do reči: „Myslím, že by som si mala trocha oddýchnuť."

Zatvoril ústa a chápavo prikývol. Bola som vďačná, že to nechal tak.

Oblečená som sa prevalila do ležiacej polohy a ukázala mu svoj chrbát. Zatvorila som oči a dúfala, že všetko bude v poriadku, no vedela som, že je to len semienko nádeje ktoré ma ešte neopustilo, no i tak bolo upokojujúce hriať si ho na srdci ako svoj poklad.

Aj jedna kvapka svetla je lepšia, ako dovoliť moru zúfalstva, aby ma stiahlo na dno depresie.

Ubehlo niekoľko minút. Ren sa vrátil k prepínaniu televíznych staníc.

„Vieme, kde je pochovaná," vyslovil z ničoho nič neprítomne, no vedel že počúvam. „Ak by si sa tam chcela pozrieť. Navštíviť jej hrob. Môžeme tam ísť."

„Možno." Bolo jediné na čo som sa zmohla, hoci som si veľmi želala vidieť čokoľvek, čo sa spájalo so ženou, ktorá mi darovala život.