Nasledoval emocionálny výbuch. Uši trhajúca explózia vzlykov a kriku. Mama sa na mňa vrhla a prudko ma stisla. Jej náruč bola nečakane pevná. Ešte nikdy ma neobjímala s takou silou. Cítila som jej slzy na svojej tvári a vychutnávala si posledné chvíle v jej náručí.

„Nemusíš ísť s nimi. Postarám sa o to, nejak to zariadim. Nemusíš odísť," opakovala stále dookola. Zrejme presviedčala skôr seba ako mňa.

„Ale musím," oponovala som jej potichu, no odhodlane.

Odtiahla sa odo mňa a zatvárila sa akoby ma naozaj videla po prvý raz. Pohladila ma po líci s až bolestne láskavým výrazom. Jej ruky osušili mokré miesta, no takmer okamžite ich zaplavili nové slzy. Stekali mi po lícach v úctivom tichu. Nevzlykala som, len zmierene prikývla a pousmiala sa, aby som jej dala najavo, že budem v poriadku.

Odrazu sa stiahla, nechala ma tak a vybehla z miestnosti. Ešte som počula dupot jej nôh na schodisku a tresnutie dvier.

Otec zostal sedieť za svojim stolom. Kĺzal po mne chladným hodnotiacim pohľadom.

Možno vo mne už teraz hľadal nejaký dôkaz démonickej podstaty, hoci ja sama som sa stále cítila rovnako obyčajne a bezvýznamne ako pred týždňom.

„Dobre," vyslovil napokon. „Rozhodla si sa správne, Chloe."

„Nedal si mi príliš na výber," odvrkla som, no nevyviedla ho tým z novonadobudnutej rovnováhy.

„Pretože nemáš na výber. Nikdy si nemala. Clarissa potrebuje čas, aby to prijala, ale bude v poriadku." V hlase mu znelo jasné presvedčenie, no ja som si tým taká istá nebola. Zostávalo mi len dúfať, že tomu tak naozaj bude.

„Môžeš mi sľúbiť, že sa o ňu postaráš?" opýtala som sa ho a myslela to vážne.

„Postarám sa o ňu, ale nebudem ti nič sľubovať. Môj posledný sľub daný démonovi nedopadol k rodinnej spokojnosti. Túto moju výhradu iste pochopíš, až si uvedomíš, čoho všetkého si zo svojej podstaty schopná." Vstal zo svojho miesta a podišiel ku mne, no stále si udržiaval odstup.

Uvedomila som si, že tomu tak bolo vždy. Nikdy sa ku mne nepriblížil viac, ako bolo nevyhnutné. Nikdy ma ani len neobjal, nepohladil. Prečo som si to nevšimla už skôr?

„Chloe," oslovil ma a získal si tak moju pozornosť, „ak si nás mala niekedy rada, tak sa sem už nevracaj, prosím ťa o to."

Uhla som pohľadom a zahľadela sa na vzor drevenej podlahy.

Tie slová boleli. Mal byť mojim otcom. Toto by po mne nemal chcieť a predsa... Nič nie je tak, ako by malo byť. On nie je môj otec a ona nie je mojou mamou. No odkiaľ potom pochádzam? Kto sú moji skutočný rodičia? Je možné, že je to všetko pravda? Som naozaj Neprebudená?

„Otec..." chcela som ho osloviť, no zastavil ma gestom ruky.

„Ja nie som tvoj otec. Viac ako sedemnásť rokov som ti dovolil oslovovať ma tak z lásky ku Clarisse, no vždy, keď si na mňa takto zavolala, spomenul som si na svoju skutočnú dcéru.

Clarissa ti dala jej meno aj detskú izbu, ale ty nie si ona a Clarissa sa na to časom prinútila zabudnúť. Ja som to nedokázal. Po celé tie roky mi pohľad na teba pripomínal, čo som stratil."

„Nenávidíš ma?" vyhŕkla som bez rozmyslu do mučivého ticha, ktoré po jeho priznaní nasledovalo. Strach z jeho odpovede ma opantával, no chcela a potrebovala som to vedieť.

„To, čo cítim nie je nenávisť, len mučivý smútok a vždy keď ťa vidím, tak svoju stratu prežívam znova a znova. Teraz si len želám, aby si pochopila, že tie veci, ktoré sú súčasťou tvojho sveta, by jej mohli ublížiť a ja ju nemôžem stratiť Chloe. Clarissa je jediný človek na tomto svete ktorý mi tu ešte ostal. Nemôžem o ňu prísť. Dúfam, že raz to pochopíš a nebudeš mi to vyčítať." Prikývla som a zadržala ďalší vodopád, ktorý sa mi už zlieval za viečkami.

„Chápem." A naozaj tomu tak bolo. Vždy ju tak veľmi miloval, no bola som tu ja. Náhrada a nechcený člen domácnosti ktorý jeho Lásku priamo ohrozoval už len svojou prítomnosťou. Bolo ťažké zazlievať mu to. „Nevrátim sa."

***

Odobrala som sa do svojej izby. Ren s Jackom kráčali v družnom tichu za mnou.

„Dobré ráno," zavolala za mnou Alice zvesela, no pri pohľade na mňa a môj sprievod ustrnula medzi dverami. „Stalo sa niečo?"

Nemala som silu odpovedať jej. Objasniť celú tú absurdnú motanicu. Pokrútila som hlavou a pokračovala v poslednej púti do izby ktorá mi od dnešného dňa nebude patriť. Nie, musela som sa opraviť. Tá izba mi nikdy nepatrila. Patrila a vždy bude patriť ich ľudskej dcére ktorej život sa skončil priskoro. Cítila som sa ako zlodejka ktorá žila ukradnutým životom.

Vošla som do izby a rozhliadla sa. Pripadala som si tu cudzo a zamrzelo ma to. Mal to byť môj domov. Bol ním. Obzrela som sa k démonickým bodyguardom a naznačila im, aby vošli dnu. Obaja tak urobili a ja som za nimi zatvorila dvere.

Bez slova som pokračovala ku skrini a zahltená spomienkami na uplynulé roky svojho života chmatla po športovej taške. V tichosti som si zbalila oblečenie z pohodlnej strany šatníka.

Ren s Jackom sa mlčky usadili na posteli a pozorovali ma. Ich pohľady ma pálili na chrbte, no ja som robila všetko preto, aby som sa na nich nemusela pozrieť. Ponížilo ma vedomie, že musím takto odísť a hanbila sa za svoju bolesť.

Odišla som do kúpeľne a zatvorila za sebou dvere. Samota, aspoň na chvíľku. Oprela som sa o umývadlo a hľadela do odtoku, ktorý som v skutočnosti nevidela. Predo mnou sa odvíjal príbeh mojej minulosti, keď v tom sa do jeho všednosti ako rakovina zažrali výjavy démonov služobníkov – astrálnych lariev. V očiach ma popálila nová vlna smútku a ľútosti, no nedovolila som im predrať sa na povrch. Pustila som vodu a ošpliechala si rozpálenú tvár. Pripadalo mi to až neuveriteľne skutočné a príjemné, akoby som odrazu vnímala intenzívnejšie.

Myseľ som mala odrazu o čosi jasnejšiu a zmierenejšiu. Iste. Podpíše sa to na mne. Už nikdy nebudem taká bezstarostná ako predtým, ale stále mám pred sebou celý život. Nech príde čo má prísť, zvládnem to!

Zhlboka som sa nadýchla a pokračovala v balení. Do kozmetickej taštičky naskladala drogériu a tých pár šminiek čo som aktívne používala. S ešte mokrou tvárou som sa vrátila do izby a taštičku hodila na kôpku oblečenia.

Ren s Jackom sa za tú dobu ani nepohli.

Podišla som ku knižnici, váhavo pohladila robustný chrbát mojej obľúbenej knihy. Brať, či nechať tak?

„Pokojne si ju vezmi."

Na Renov hlas som reagovala povzdychom a odvrátila sa od knižnice.

Vedel, že je to môj obľúbený román, každý to vedel. Zamilovala som sa do príbehu samuraja oddaného svojim princípom. Nedokázala som o ňom prestať uvažovať, hovoriť, snívať.

Musashi. Kiežby som mohla byť ako on. Odvážna, silná, bojovná, s vôľou pevnou ako skala, ale on sa vždy postavil na nohy, keď ho zrazili k zemi. Opakovane sa vzchopil, keď sa ho pokúšali zlomiť. Vzdal sa svojej lásky, aby dosiahol svoj cieľ. Bol to veľký muž a ja som iba malá žena, kiežby mi dal niekto návod, ako sa s tým všetkým vyrovnať.

„Netreba," odvetila som skôr sebe ako jemu. Posolstvo tej knihy som si niesla v srdci. Jej podpis sa mi teraz väčšmi ako kedykoľvek predtým vynímal na duši a dodával môjmu zlomenému Ja silu.

***

Pobalená som stála v hale a naposledy sa lúčila s miestom, ktoré mi bolo v posledných rokoch domovom. Pohľadom som naposledy spočinula na ohromnom schodisku, umeleckých dielach, starožitnostiach i drevenej podlahe. Pravdou však bolo, že som čakala.

Ibaže nikto neprichádzal, nikto sa so mnou neprišiel rozlúčiť, dať posledné zbohom, zaželať veľa šťastia. Vôbec nikto a to bolelo.

Obrátila som sa chrbtom svojej minulosti a chystala sa vykročiť v ústrety neznámej a možno i nebezpečnej budúcnosti, keď v tom...

„Chloe!"

Zvrtla som sa späť a uzrela Alice. Ešte vždy sa tvárila zmätene a zarazene, no tentoraz som v jej tvári badala aj úprimné obavy a starostlivosť. Zahrialo ma to pri srdci. Vždy sa o mňa tak veľmi starala. Neustále ma za niečo karhala, no taktiež ma povzbudzovala.

Realitu zatienili spomienky na detstvo – ukladala ma spať, keď ma strážila, a vymýšľala si rozprávky ktoré nedávali zmysel. Hrali sme sa na záhrade, spoločne piekli koláče... Dala mi toľko lásky. Mne, úplne cudziemu dieťaťu. Ak ma niekedy niekto miloval aj s mojimi muchami, tak to bola ona.

Nebola som pre ňu leukoplastom na staré rany ani príživníkom, len dieťaťom. Nikdy som nebola nič viac ani menej ako si to diktovala skutočnosť.

Bude mi chýbať - to poznanie ma hlboko zasiahlo. Jej srdečnosť, večné nadšenie a úsmevy ktorými ma doma vítala.

Športová taška mi spadla z ramena a aj keď som si uvedomovala dva páry očí, ktoré ma sledujú, tak som sa vrhla k Alice a rozbehla sa do jej bezpečnej náruče.

Opätovala mi moje náhle objatie a pohladila ma po belasých vlasoch, zatiaľ čo som jej vzlykala do rovnošaty.

Opäť som bola tým malým dievčatkom ktoré sa potklo a rozbilo si koleno o kameň. Bolo ranené, krvácalo a nebolo nikoho iného, kto by ho utešil.

„A-li-ce," čkalo sa mi. Nedokázala som ani súvisle vysloviť jej meno.

„To bude dobré. Nech sa stane čokoľvek, bude to dobré."

Jej slová na mňa pôsobili ako balzám. Tak veľmi som im chcela veriť. Odtiahla som sa a ona ma pobozkala na obe líca.

„Všetko bude v poriadku," zopakovala a pozrela na Rena s Jackom.

Sledovala som jej pohľad. Mojej tašky sa chopil Ren. Ležérne si ju prehodil cez rameno.

„Postarajte sa nám o ňu," požiadala ich a oni obaja prikývli.

V jej očiach sa leskli slzy, ale namiesto toho aby im dovolila uniknúť, zahnala ich úsmevom ktorý venovala len mne.

„Budeš v poriadku," prihovorila sa mi a ja som nedokázala inak len odovzdane prikývnuť.

„Budem," odvetila som, aby som tomu drobnému gestu dodala váhy.

„To je dobre." Pobozkala ma na čelo a nechala ísť.

Jej starostlivosť ma dojímala, ale slzám som sa rozhodla dať prísnu stopku a tak som sa na ňu usmiala rovnako, ako sa ona usmievala na mňa. Nech si ma pamätá takúto.

Pripojila som sa k Jackovi s Renom a spolu s nimi som vyletela zo svojho hniezda. Opustila detstvo a vydala sa v ústrety neistote.