V tú noc sa mi spánok vyhýbal a ja som sa bezcieľne prevaľovala pod perinou. V hlave sa mi odohrával fantasy príbeh ako vystrihnutý z nejakej knihy, no na rozdiel od hlavnej hrdinky, ktorá v knihe to dobrodružstvo a výnimočnosť snáď i vítala, som sa ja cítila nekonečne stratená. Srdce mi stále krvácalo pri pomyslení na tajomstvá, ktoré tu sú a ja o nich zatiaľ nič netuším. Hlava sa snažila dodatočne vyprodukovať nejaké logické vysvetlenia k popoludňajšiemu zážitku, no žiaľ bez väčšieho úspechu. Ako film sa predo mnou odohrával stále znova a znova.

Noc pokročila ku skorým ranným hodinám. Pri pohľade na budík som sa zhrozila. Boli takmer štyri. Spánok však stále neprichádzal a to som jeho teplú náruč potrebovala väčšmi ako kedykoľvek predtým.

Môj žalúdok sa začal hlásiť o svoje práva a tak som vstala a v pyžame zbehla schodisko. Prekĺzla som do kuchyne a urobila si skoré raňajky. Mohla som počkať na Alice, no môj mozog v túto noc spálil toľko kalórií, že by som do tej doby pravdepodobne umrela od hladu. Hrianky a tenká vrstva pomazánky predstavovali príliš lákavé pokušenie, než aby som počkala do svitania.

Dom bol v túto hodinu tichý. I ja som bola ako myška. V rýchlosti som sa obslúžila a naložila si namazané hrianky na tanier. Stačí že nespím ja, prečo by tým mali trpieť aj iný?

Vykĺzla som z kuchyne a vykročila do tmy. To však nebolo správne. V hale sa vždy svietilo, rovnako tak i na schodisku a po chodbách. Napadol ma výpadok elektriny, no kuchyňa i naďalej žiarila jasným svetlom, ktorého pás presvital spod zatvorených dvier. Automaticky som siahla po vypínači. Chvíľu to trvalo, no nakoniec som ho nahmatala. Odpoveďou mi nebolo svetlo, ale iskrivý ohňostroj. Tanier s jedlom mi vypadol z rúk, ako som sa pokúsila pred iskrami skryť. No horší bol zvuk, čo sa ku mne niesol halou. Kroky. Tiché klopkanie topánok, ktoré ma desilo po nedávnom zážitku zo svojej podstaty.

„Chloe?" vyriekol spýtavo monotónny hlas Rolanda Baxleyho. „Chloe?" zavolal na mňa znovu, no tentokrát akosi zvláštne spevavo, akoby ma k sebe vábil.

Moje ďalšie konanie pramenilo z prapôvodne zakoreneného inštinktu. Nechala som všetko tak a vrhla sa za najbližší nábytok, teda pohovku. Bola to chabá skrýša. Stačilo si na podlahe povšimnúť roztriešteného taniera s mojim skromným pokrmom a existovala reálna šanca, že zamieri práve sem.

Ani som si nebola istá prečo sa vlastne schovávam. Znepokojila ma však jeho prítomnosť ktorá tu v túto hodinu nebola žiadúca. Profesor Baxley v našom dome nežil, preto bolo záhadou, čo tu teraz robí. Technicky vzato bola ešte hlboká noc. Mal by byť v hrejivom objatí vlastnej postele, no i tak je z nejakého dôvodu teraz tu a vie, že som tu i ja.

„Chloeeee," zavolal moje meno do ticha, až ma striaslo.

Uvedomila som si, že práve to ma znervózňuje. Ani len drevená podlaha pod jeho podrážkami nevydala hláska, hoc normálne vŕzgala jedna radosť. Nesnažil sa tlmiť svoj hlas. Pohotovú Alice by to určite zobudilo, no z nejakého dôvodu neprichádzala. Všade sa rozliehalo len to tichunké klopkanie topánok.

Zdalo sa, akoby ku mne prichádzal zo všetkých strán. Ten zvuk bol všade, ale snažila som sa držať na uzde svoje nervy. Len tak tak som sa ovládala, aby som nezutekala.

„Chloe, nebudeme sa predsa hrať na schovávačku, už si veľké dievča," ozval sa zvláštny zvuk, niečo medzi vrčaním a pridusením. Nasledoval buchot sprevádzaný trieštením skla, znelo to ako prevrhnutý stôl a možno to tak i bolo. „Vylez ty malá Potvora!" zavrčal a zvrieskol tak náhle, až som sa mykla a roztriasla po celom tele.

Ten výbuch hnevu mnou otriasol.

Do úst som si vrazila päsť a modlila sa. Po prvý raz v živote som sa naozaj pokúšala prihovoriť k akejkoľvek vyššej sile nado mnou. Vzývala som kohokoľvek, čokoľvek, aby mi to pomohlo, zachránilo ma.

V hrudi som pocítila napätie a ťah, no bolo to iné, tentokrát som to bola ja, kto ťahal za niť osudu a navíjala k sebe niečo neznáme, niečo, čo ma zužovalo po celý môj život a považovala som to len za príťaž. Keď to ku mne dorazilo, preliala sa mnou vlna úľavy. Zmocnilo sa ma poznanie, že ma niekto vypočul. Netušila som ako to funguje, či je to vôbec možné, no cítila som to. Po prvý raz mi ten napnutý pocit bol útechou a nie len nevítaným spoločníkom.

„Bu!" Nado mnou sa cez operadlo predkláňal starý profesor Baxley a ceril na mňa umelý chrup v neprirodzene širokom úškrne.

Vytrhlo ma to z vnútorného éteru a bez rozmyslu a cieľa som vyštartovala zo svojej skrýše. Nohy ma niesli na poschodie k izbe Alice, no nech som na ne tĺkla koľko som len chcela, tie sa predo mnou neotvorili a ticho za nimi pôsobilo zlovestne.

Na chodbe sa zjavil profesor. Šialený úškrn mu hyzdil vráskavú tvár a telom mu neprirodzene šklbalo. Vyzeral ako marioneta v rukách nešikovného bábkara. Krvavo červené oči mu v tme jasne žiarili, keď ku mne vykročil zvláštne kolísavou chôdzou.

Nechala som dvere Alice tak a rozbehla sa k vlastnej izbe. Toto mal byť môj bezpečný prístav. Vtrhla som dnu a zamkla za sebou, no stále som počula zlovestné klopkanie podpätkov na chodbe, ktoré sa uberalo priamo sem, ku mne. Cúvla som odo dverí a rozhliadala sa po čomkoľvek, čo by sa mohlo stať zbraňou. Vo svojom zúfalstve som si uvedomila, aká bezmocná voči týmto silám vlastne som.

Chodbou sa rozľahol rev nasledovaný prudkým nárazom, až sa i moje dvere zachveli v pántoch. Ustupovala som, až som sa stiahla do kúta medzi skriňou a stenou. Klesla som na zem a dúfala, že to skončí, no počula som len ďalší rev. Neľudský ryk, pri ktorom som si musela zakrývať uši. Chvela som sa a nedokázala tú triašku potlačiť. Končatiny som mala ľadové a srdce búšilo v doteraz nevídanom olympijskom tempe. Takmer zamrelo od strachu, keď sa odrazu ozvalo zaklopanie. Horké slzy sa mi preliali cez spodné viečka. Chladivá vlna strachu sa pretavila v ľadovú inovať a rozšírila sa z môjho malého kútika po podlahe i stenách, až dorazila k oknu, kde pod jej náporom popraskali okenné tabule. Pevne som zavrela oči a hojdala sa ako mátoha.

„Chloe! Si v poriadku?"

Bol to ten najjemnejší, najsladší a najkrajší hlas aký som kedy počula a patril Renovi. No ani to ma neprinútilo k pohybu. Sedela som tam ako rôsolovitá kôpka nešťastia. Tvár kropená slzami, pevne spútaná vlastným objatím a nekonečným chladom, ktorého búrka vo mne zúrila.

Dvere sa zachveli, keď do nich niekto priamo vrazil. Rozvzlykala som sa ešte úpenlivejšie a objala sa ešte pevnejšie. Pocítila som, ako sa mnou preliala ďalšia vlna chladu a rozprestrela sa do priestoru.

Dvere sa opäť otriasli. Znova a znova, akoby do nich niekto búšil kladivom, až nakoniec nevydržali a vyleteli zo svojho miesta.

Oči som držala pevne zatvorené a dúfala, že nech už sa má stať čokoľvek, tak sa to stane rýchlo, no nedialo sa nič. Pomaly som ich otvorila. V trieskach stál Ren a hľadel na mňa lávovým pohľadom. Zdalo sa, akoby tá temná škrupina sopečného kameňa v jeho očiach praskla a odhalila svoje jadro. Pôsobil tak živo a neskutočne.

„Ren?" vzlykla som a natiahla k nemu ruky ako novorodené dieťa ku svojej matke.

Nezaváhal. Vrhol sa ku mne a zdvihol ma do náručia nehľadiac na ľadové kráľovstvo, ktoré som si nevedomky okolo seba vybudovala.

Pritisla som sa k nemu a nasávala teplo a istotu z jeho prítomnosti. Vyniesol ma na chodbu, kde sa ešte vždy odohrával boj.

„Je v poriadku!" skríkol ku komusi.

Zahľadela som sa tým smerom, no to bola chyba. Ten obraz sa mi vypálil do mysle.

Dve telá na podlahe, prepletené v smrtiacom súboji na život a na smrť. Vrčanie a cvakanie čeľustí. Nespútaná divokosť vzájomných útokov a krv striekajúca všade navôkol. Keď v tom postava navrchu zatlačila k zemi tú pod sebou a dovolila si krátky pohľad naším smerom. Smaragdové oči, ktoré ma lapili do svojej siete, krátke prikývnutie a náhly zúrivý výpad, ktorým Jack ukončil existenciu bytosti pod sebou.

Skríkla som a odvrátila sa k Renovi. Jeho hruď mi bola útočiskom pred tým výjavom. No i s pevne zatvorenými očami som to stále mala pred sebou. Jack zabil môjho profesora, alebo to, čo sa z neho stalo.

Ren si ma pritisol k sebe a chlácholil ma svojou prítomnosťou zatiaľ čo ja som nekontrolovateľne vzlykala.