Po tom čo sa stalo, mi všedný ruch pripadal nemiestny až bizarný. Ľudia si okolo nás razili cestu za vlastnými povinnosťami a zábavou a nik nemal tušenia, že sa v budove nachádza päť mŕtvych tiel. Tá ľudská časť v mojom vnútri na mňa kričala, že to nebolo správne a mala by som si to vyčítať, no pri myšlienke na to, ako so mnou zaobchádzali a kam až to mohlo viesť som sa k tomu nedokázala prinútiť.

Chceli mi ublížiť, mohli mi ublížiť, keby som bola tým krehkým dievčaťom spred dvadsiatich štyroch hodín, tak by to boli urobili a Ren by nás možno nenašiel, alebo by neprišiel včas. Už len z tej predstavy sa mi žilami rozlieval chlad až ma z toho mrazilo v útrobách. V hĺbke duše som vedela, že si to zaslúžili, že nič na svete ich nemohlo ospravedlniť a že aj keď sme vzali zákon do vlastných rúk, tak si to nikdy nevytknem.

Podchvíľou som na sebe cítila Renov skúmavý pohľad, akoby tak trochu očakával, že ma reálnosť a definitívnosť toho čo sa stalo neskôr dobehne a ja sa zosypem, no v podstate som to nebola ja, ale on, kto ich zabil. Teda väčšinu z nich. A ja som mu za to bola vďačná.

No aj tak si myslím, že nikdy z hlavy celkom nedostanem tvár toho bruneta s drôtenými vlasmi, predsa len som ho zabila vlastnými rukami, ale nebudem na to spomínať s ľútosťou, lebo si to zaslúžil. Uchovám si to ako upomienku, že si musím v prítomnosti ľudí dávať pozor na svoju novú silu. Rozhodla som sa vnímať túto nešťastnú událosť ako varovanie. Ja som si to síce neuvedomila, lebo sa cítim stále rovnako ľudsky, no zrejme som silnejšia a aj navonok pravdepodobne pôsobím na ľudí inak ako predtým. Táto udalosť ma na to len upozornila. Po prvý raz som zvážila možnosť, že som sa stala naozaj inou, nie len moje telo, ale i moja aura. Spomenula som si ako Ren s Jackom pôsobili na mňa. Ako som sa zozačiatku červenala vždy, keď sa na mňa priamo pozreli a aká som bol zmetená so spôsobu akým ma to k nim priťahovalo. Trvalo niekoľko mesiacov než som sa stala takpovediac imúnnou voči ich pôvabom a aj keď dievčatá v nákupnom centre sa na mne zabávali, tak chlapcov som zjavne priťahovala. Žiaľ, zdá sa, že som typ pre zlých chlapcov. To sa dúfam zmení...

V každom prípade, musím sa naučiť tlmiť to démonické vyžarovanie nadľudskej krásy a sexuality ktorá i mňa samotnú na nich predtým tak uchvacovala. Neviem zadefinovať ako teraz na ľudí pôsobím, no zdá sa, že teraz sa zo mňa stal skutočný magnet na problémy. Ale i tak, len aby som mala istotu, skúsim sa ho na to opýtať a možno sa dozviem ako s tým pracovať: „Ren?" oslovila som ho na ceste k východu. Konečne bol nadohľad.

„Hm?"

„Myslíš, že som za to mohla ja?" Zarazene sa ku mne otočil a obočie sa mu stiahlo akoby mu nebolo jasné, čo mám presne namysli. „Myslím tým, mohla som ich k sebe nalákať? Spomínam si ako ste pôsobili na mňa. Je možné, že je to tým, že som sa stala jednou z vás? A ak áno, je nejaký spôsob ako to kontrolovať, aby som na ľudí nepôsobila tak príťažlivo?"

„Aha." Vrásky sa mu vyrovnali pochopením, „nie, to si nemyslím. Vždy si bola atraktívna, aj keď si sa správala akoby si o tom ani nevedela a tvoje prebudenie len vyzdvihlo tvoje prednosti. No takto nefunguje. Ľudia mali vždy radi krásne veci a podvedome ich priťahovala inakosť. Je to pre nich vzrušujúce. Nie je to tak, že ich k sebe lákame, skrátka sme pre nich zaujímavý, lebo vyčnievame. Medzi ľuďmi tomu tak bude vždy. Ak chceme splynúť, skrývame sa v tieňoch. Našťastie tento rozmer nás tlmí a obmedzuje nám schopnosti, rovnako ako zahmlieva našu skutočnú podobu. Prejaviť tu svoju podstatu nás stojí množstvo energie, preto si inštinktívne šla po živote toho chudáka. Strach, nenávisť, ale i túžba sú pre nás ako lahodné zákusky. Nedokážeme im odolať. Živíme sa energiou z negatívnych a silných emócií, inštinktívne po nej túžime.

„Necítim sa unavená, aj keď som sa, no veď vieš... prejavila." Ruky som si strčila do vreciek a hľadela na ubiehajúce dlaždice pod ošúchanými teniskami.

„Nebolo to úplné a navyše si mala po ruke množstvo zdrojov z ktorých si sa mimovoľne kŕmila. Naťahala si si energiu z celej miestnosti a ani si si to neuvedomila, ale to je v poriadku, čoskoro si uvedomíš, že svet okolo seba nie len vidíš, ale i cítiš inak ako predtým. Tvoje zmysli sa ešte stále prebúdzajú. Tak ako všetko v živote, i toto je len proces, cesta ktorou si musíš prejsť, aby si pochopila čím si sa naozaj stala.

Okrem toho, ja sám sa neviem dočkať tvojho úplného prebudenia. Dnes si vyzerala ako bohyňa pomsty, musím uznať, že si na niekoho ako ja pôsobila priam očarujúco." Odmlčal sa a zahľadel sa na mňa tým vševediacim čiernočiernym pohľadom. „Si naozaj v poriadku?"

Vzdychla som si: „Áno, aspoň si to myslím. Pýtala som sa kvôli budúcnosti, či je možnosť ako takýmto situáciám predchádzať, no zdá sa, že to zlo nakoniec vychádza z ľudskej povahy, nie z môjho pôsobenia. Takže je to v poriadku. Na krátky moment som sa cítila vinná, že by mohli konať pod mojím vplyvom, ale takto je to lepšie."

„Takže ťa trápilo, že si ich k sebe mohla nechtiac nalákať?" So záujmom si ma premeral.

„Nie tak veľmi, ako by možno malo," usmiala som sa náhle a na odľahčenie dodala: „Ale cítim sa povinná informovať ťa, že tvoj vkus je desivý, ak ti tamto pripadalo očarujúce. Takmer som vydesila aj samu seba." Hravé doznanie mi vykĺzlo z pier, no hneď na to som sa neubránila podstatne vážnejšiemu priznaniu. „Nakoniec som rada, že si vybrali práve mňa."

„Naozaj?"prekvapene sebou trhol a pohľadom zvažoval moju príčetnosť.

„Naozaj," potvrdila som. „Vieš, napadlo ma, že som to nemusela byť ja, že to mohol byť niekto iný. Nevinné dievča na nákupoch, ktoré by sa nedokázalo ubrániť. Svojim spôsobom, nech to znie akokoľvek šialene, som rada, že som to bola práve ja," zahanbene som sa na neho usmiala, „dáva to zmysel?"

Opätoval mi môj úsmev, „vždy si bola ten typ." Podvihla som obočie a jeho úsmev sa ešte väčšmi rozšíril. „Typ, čo sa obetuje pre ostatných. Po pravde, si mizerný démon," zasmial sa úprimne a ja s ním.

Opustili sme nákupné centrum. Mlčali sme a bezcieľne kráčali mestom. Teda, aspoň mne sa to tak javilo. Vedela som, že musíme nájsť cestu ako sa dostaneme na druhú stranu do Inferis – môjho skutočného sveta. Len som nemala potuchy ako ju nájsť a nezdalo sa že by bol Ren v tomto smere o čosi múdrejší. „Tak, kam pôjdeme teraz?" Štuchla som do neho a on mi to vrátil.

„No, ak ťa ešte neopustila chuť hrať sa na superhrdinku, tak by sme sa mohli pokúsiť vytiahnuť Jacka z kaše. Asmodeusov dom ponúka svojim hosťom mnoho rozptýlení, no pre väzňov to nie je práve najpríjemnejšie miesto."

Spokojnosť po zadusení tlejúcej viny bola razom preč. Premohol ma strach a obavy o Jacka a jeho bezpečie. „Myslíš, že mu ubližuje?" vyslovila som potichu.

Venoval mi dlhý pohľad, možno zvažoval, či má byť ku mne celkom úprimný. „Áno," vyslovil nakoniec. „Asmodeus patrí k tým, ktorých buď miluješ alebo nenávidíš, len zriedka sa nájde niekto, kto je k nemu schopný zaujať neutrálny postoj."

„Prečo?"

„Lebo nemá žiadne mantinely." Zastavili sme sa a chvíľu na mňa hľadel a zvažoval koľko by mi toho mal povedať, aby som si bola schopná vytvoriť o ňom nejakú predstavu: „Asmodeus je démon smilstva, môže byť veľmi príjemným a žiadaným spoločníkom a partnerom, jednou z jeho schopností sú ilúzie, zväčša erotické, ale dokázal by ťa v nich i uväzniť a mučiť. Spôsobiť ti skutočnú bolesť a postupne i psychickú ujmu. Na druhú stranu je jeho vyžarovanie niečo ako afrodiziakum, opantáva zmysli a vyvoláva túžbu už len svojou prítomnosťou.

Amani, tak sa nazývajú jeho verní. Sú vojaci, veľmi dobre vycvičení, ale s podobnou náturou, neštítia sa krutosti a s potešením svoje chúťky ukoja na čomkoľvek, čo je práve k dispozícii."

„To je hrozné!" Rukou som si prekryla ústa a zalapala po dychu. Hlavou sa mi preháňali príšerné predstavy už z toho mála, čo mi Ren povedal. A vďaka vlastnej nedávnej skúsenosti boli ešte živšie.

„A to nie je všetko. Asmodeus je na neho naštvaný."

„Prečo? Urobil mu niečo?" Vyhŕkla som značne vydesená svojou živou obrazotvornosťou.

Gestom ma vyzval, aby sme pokračovali v chôdzi. „Nič, čo by sa za normálnych okolností trestalo, ale... Asmodeus je sadistický bastard zvyknutý, že vždy dostane to, čo chce. Najväčšmi ho baví dobíjať, rád si niečo dokazuje a vyžíva sa v tom. Svoje obete sa vždy pokúša zlomiť, prinútiť ich k poslušnosti," vzdychol si a z reči jeho tela bolo poznať, že váha.

Nechcela som na neho tlačiť a tak sme niekoľko metrov kráčali mlčky.

„Nie je to tajomstvo, koluje o ňom veľa rečí. Niektoré sú samozrejme vymyslené, no mnohé sú tiež pravdivé," pokračoval znenazdajky, ponorený do vlastných spomienok. „Ako si si isto všimla, Jack nie je príliš spoločenský. Vždy mal introvertnú osobnosť. Asmodeusa to k nemu priťahovalo. Pre neho predstavoval výzvu, ale on jeho spoločnosť vytrvalo odmietal. Jack dáva prednosť ženám, muži ho nikdy nelákali."

„Aha, to len kvôli tomu?"

Zasmial sa zvonivo, no znelo to akosi duto. „Je to démon smilstva, pre neho je to osobné. Otázka ega a osobnej hrdosti. Nič ho nenaštve viac ako počuť rázne „Nie!" z úst niekoho, koho si nemôže len tak vziať."

Zahľadela som sa do diaľky a uvažovala o tom, čo je ten Asmodeus vlastne zač. „Pripadá mi to detinské," zhodnotila som.

„Možno, ale to ho robí ešte nebezpečnejším."

Na jazyku ma poštípala intímna otázka a jej príchuť mi vohnala červeň do tváre. Ren to postrehol a zrejme si domyslel jej znenie, lebo mi na ňu odpovedal: „O mňa sa nikdy nejak zvlášť nezaujímal. Osobne som s ním až do teraz nemal žiaden problém, ale ani pomer. Znechucuje ho moja schopnosť bábkarského umenia a možno sa obáva, že by som ju na neho mohol použiť. Okrem toho, tam dole som celkom populárny a žiadaný spoločník. Nie som pre neho dostatočnou výzvou."

„Och." Nová vlna tepla sa mi prehnala tvárou a i zrelé paradajky v neďalekom zelinárstve bledli závisťou pri mojom sýtom odtieni. „Takže ste spolu nikdy neboli v takom vzťahu. To je dobre." Bože, čo to melem? „Chcem povedať... Radšej nič."

Zasmial sa na mojich rozpakoch. „Chcela by si poznať moje preferencie?" naklonil sa ku mne a fúkol mi do ucha.

Poskočila som a venovala mu pobúrený výraz: „Prečo by ma malo zaujímať s kým sa stýkaš!" No len čo som ho ešte väčšmi pobavila.

Pokračoval v chôdzi akoby sa bolo nič nestalo a vo mne zatiaľ hlodala zvedavosť. Možno to na mne bolo aj vidieť, lebo sa zľutoval a pokračoval: „V Inferis to nie je nič neobvyklé. Dalo by sa povedať, že svojim spôsobom je nám jedno kedy, kde a s kým ukojíme svoje potreby. Sexuálna orientácia je len preferencia. Jack preferuje ženy a muži ho vôbec nepriťahujú, čo sa v našich kruhoch považuje skôr za neobvyklé."

Zarazene som sa na neho pozrela a dalo by sa povedať, že ho môj ukazovák gestom obvinil z vlastnej vôle, keď som započala vetu, ktorú som nebola schopná dopovedať: „Takže ty si..."

Rozosmiala som ho svojou nevinnosťou. „Priťahujú ma obe pohlavia, aj keď musím uznať, že ženy majú isté fyzické prednosti ktoré mi pripadajú predsa len o čosi atraktívnejšie. No nakoniec dávam prednosť hlasu svojho srdca a to si nevyberá na základe pohlavia či krásy."

„Ach, tak. Takže to tam nie je nič neobvyklé." S tou myšlienkou sa budem musieť ešte stotožniť. Nie že by to bolo vo svete ľudí také tabu ako kedysi, ale stále sa to v konverzácii považuje za dosť citlivú tému. „A máš tam niekoho? Myslím, nejakého priateľa alebo priateľku." Pokúsila som sa o nezaujatý tón, no nemyslím si, že to zabralo. Akurát čo som pôsobila ešte zvedavejšie.

Potiahol ma za ruku, aby som sa nezrazila s protiidúcim chodcom a odpovedal: „Nie. Čoskoro zistíš, že v Inferis nekladieme veľký dôraz na oddanosť tela. Duša a srdce je to, na čom nám najviac záleží. I my vstupujeme do manželstiev, máme rodiny a deti, ale dokážeme vidieť rozdiel medzi spriaznením duše a túžbou tela. Partneri sa u nás v tomto smere tolerujú, nežiarlia na seba a rovnako ako si vychutnávajú blízkosť jeden druhého, tak si ju doprajú občas aj s inými."

„Takže preferujete otvorené vzťahy," konštatovala som s istou nevôľou, nevedela som si niečo také v praxi vôbec predstaviť. A už vonkoncom v tom žiť.

„Často, ale záleží na sľube ktorý partneri zložili. Niektorí si sľúbia absolútnu vernosť a v prípade porušenia má ten druhý právo vziať život svojej polovičke."

„To je dosť kruté. Myslím, že vzťahom s démonmi sa budem radšej vyhýbať," zasmiala som sa už len nad tou predstavou. „A ak aj na to náhodou dôjde, tak si dám pozor, aby som nič nesľubovala," podotkla som na odľahčenie témy s hravým úsmevom.

„Nie je na tom nič zlé, ak sa chceš len zabaviť, ale sľuby berieme naozaj veľmi vážne," pokračoval konverzačným tónom, aj keď som v jeho posledných slovách vytušila varovanie. „A predovšetkým, sme démoni, Chloe, nie sme svätí."

„A aký teda ste?" Neušlo mi, že ma tentokrát hneď neopravil a ponechal moju otázku v pôvodnom znení. Vyložila som si to jediným možným spôsobom - v tomto smere k nim ešte nepatrím.

Tých pár démonov, čo poznám, vnímam najmä ako priateľov a ľudí a keď už sa naozaj prejavili, tak mi pripadali nebezpeční a krásni, no nevedela som si ani len predstaviť, že by ublížili niekomu, kto si to nezaslúži. Moja predstava však môže byť mylná, je až príliš subjektívna a aplikovaná na veľmi malej vzorke objektov.

Ren sa zatváril nostalgicky a odpovedal mi veľmi jednoducho: „Sme sami sebou."

„Čo to presne znamená?" nadhodila som zmätene.

Pousmial sa, pravdepodobne nad mojimi obavami, „to znamená, že sa nebojíme svojich chýb a ukazujeme ich navonok rovnako hrdo, ako to, čo považujeme za svoje prednosti. Vyžívame sa v tom, čo nás teší bez výčitiek, bez ohľadu na to, čo to je. To, že sme sami sebou, je najvýstižnejší opis aký ti viem poskytnúť. Neodsudzujeme sa navzájom, tolerujeme sa, aj keď je to niekedy naozaj ťažké."

Nešťastne som si povzdychla, „je toho toľko, čo o vás neviem, o sebe, o svojej krajine. Desí ma to. Netuším, ako tam medzi vás zapadnem." Z toľkých obáv sa mi stiahlo hrdlo a už som nevedela ako presne pokračovať, ale Ren vedel. Vždy vedel čo povedať, aby ma aspoň trocha upokojil.

„Ku mne a k Jackovi si zapadla veľmi dobre, no nie? Takže byť tebou, nerobím si až také starosti. Už som ti to povedal a poviem ti to znova: Si silnejšia, ako si myslíš. Zostaň sama sebou a som si istý, že budeš v poriadku."

„Urobím, čo bude v mojich silách, generál," hravo som zasalutovala. Situáciu to odľahčilo, aj keď od obáv ma to celkom neoslobodilo. Avšak pripomenulo mi to opäť Jacka a tým aj úvahy o tom, ako ho zachrániť.

„Ako sa dostaneme do Inferis?" nadhodila som po chvíli kráčania a stočila tak tému späť na našu malú misiu. Netušila som kam ideme, ani či je to blízko, ale nasledovala som Rena ako slepé kura zrno.

„Cez Trhlinu. Je to medzidimenzionálna medzera."

„A ako ju nájdeme? Vieš ju vycítiť?" Rozhliadla som sa akoby sa snáď jedna skrývala za najbližším rohom.

„Na väčšiu vzdialenosť nie, ale viem o niekom kto to dokáže. Len si budeme musieť opäť trocha pocestovať. Býva totiž v rumunskom Sedmohradsku v meste Sibiu. Je to veľmi nadaná jasnovidka."

Stiahlo mi žalúdok a zatvárila som sa kyslo.

„Čo je?" opýtal sa zvedavo.

„Nemám rada jasnovidky."

„Táto je iná, Adriana toho vidí veľa. Sama sa presvedčíš." Natiahol ku mne ruku, tentokrát nie aby zaplašil nejakých teenagerov. Naše dlane sa spojili a už sme leteli.