Mlčky som sa dívala na Rena. Drsný vietor sa mu pohrával s ebenovými vlasmi obsypanými vločkami ktoré v tej záplave čiernej svietili ako drobné perly. Zdalo sa, že ich nevníma, vlastne na pohľad nevenoval pozornosť ničomu inému ako svojim vlastným myšlienkam do ktorých sa ponoril. Zaujímalo by ma o čom tak horúčkovito rozmýšľa, no nemala som pocit, že je pripravený zasvätiť ma do svojich domnienok.

Moja pevne ohraničená trpezlivosť pri tej myšlienke sprudka zatlačila na svoje hranice a naliehavo sa prebíjala vpred. Vydierala ma pocitmi neistoty a stupňujúcej sa frustrácie. Nahlodávala ma zvedavosťou a pokúšala moju sebakontrolu.

V takejto chvíli som si uvedomila ako nehybne a pokojne navonok moje telo pôsobí. Dokonca i na mňa, jeho majiteľku, to zapôsobilo neprirodzene a ešte väčšmi ma to vyviedlo z mieri. No aj keď táto schránka pôsobila ako skala, v jej vnútri som cítila prelievajúcu sa lávu emócií a tento vnútorný nepokoj, taký známy a ľudský, mi poskytol útechu. Ešte stále som to ja... Zopakovala som si to raz, dva razy a potom ešte do tretice. Tu vo vnútri som to stále ja.

Stála som pri vyhasínajúcom ohnisku. Jeho ustupujúce teplo ma hladilo na lýtku. Vo vzduchu sa vznášal štipľavý dym stúpajúci z blikotajúcej pahreby. Počula som dokonca i syčanie odparujúcich sa vločiek ktoré skončili príliš blízko tepelného kruhu, či sa zatúlali do jeho útrob. Zo svojho miesta som sa stále dívala na Rena.

Stále sa túlal kdesi vo svojej hlave, no už i na mňa to bolo pridlho. Gratulovala som si za každú jednu ďalšiu minútu ktorú sa mi darilo zostať v tichosti a čakať. Koľko ich už vlastne ubehlo? Desať? Pol hodina? Možno ich bolo oveľa viac, lebo v diaľke sa začínalo pomaly, ale isto brieždiť. Obloha nad špičkami borovicových stromov bledla a tma pomaly ustupovala prvým slnečným lúčom. Na nebi som rozoznávala kopiace sa mračná ktoré sa medzi tým kúsok po kúsku zmocnili oblohy a prikryli hviezdy bielym baldachýnom.

Nevydržala som už ani o chvíľu dlhšie: „Tak?" pripomenula som sa. Prestúpila z nohy na nohu a začala ňou podupkávať. Kedysi som to robila bezmyšlienkovite, teraz som si tento vonkajší prejav vnútorných emócií vynútila. Akosi som v sebe stále držala presvedčenie, že ak nedám svoje emócie viditeľne najavo, tak im nikto v mojom okolí neporozumie. Neviem, či to tak naozaj funguje, ale to nutkanie bolo veľmi silné a tak som svoje nadprirodzené telo nútila správať sa prirodzene, ľudsky, nervózne.

Ren zastal a zahľadel sa na rozjasnievajúci sa pás v diaľke. Vločky vo vlasoch sa mu roztápali a menili v jagavé diamanty, prehrabol si ich rukou, takže sa ich hebkosť premenila v ťažké pramene odolávajúce treskúcej zime. Napadlo ma, či aj on svoje telo musí nútiť vyjadrovať emócie, alebo či sa to časom stalo jeho prirodzenou súčasťou, lebo jeho reč tela a výraz tváre by som nedokázala nazvať inak ako nepokojnými: „Tak... Sme až po krk v hnoji," rezignovane rozhodil vlhkými rukami.

„Prečo?" Rozklepala som sa ako ratlík za zimných mesiacov a s napätím očakávala to najhoršie, tentokrát som svoje neznáme telo do ničoho tlačiť nemusela. Na chlad ktorý sa zmocnil mojich útrob sa mráz sibírskych lesov nechytal.

Z profilu som pozorovala ako sa mu starosti premietli na ostro rezanej tvári a vpísali sa do jemných vrások na čele. „Žena ktorá ťa porodila bola bezpochyby človek. Tvoj pôvod mi je záhadou a tvoja situácia nanajvýš komplikovaná. Nerozumiem, ako je to možné?!

Po správnosti je tvoja existencia nemožná, nemala by si existovať v stave v akom si," vzdychol si a zahľadel sa na zľadovatenú pôdu pod nohami, no hneď na to opäť zdvihol svoj zrak k oblohe: „Pokiaľ ide o tých mužov – poznám ich," zasmial sa neveselo. „V našom svete niet jediného démona ktorí by ich nepoznal."

Urobila som váhavý krok vpred, taký tichý, až ma to samotnú prekvapilo: „Dobre. Zabudnime teraz na to, ako je možné že takto existujem a zamerajme sa radšej na tých mužov. Ostatné vyriešime neskôr. S ohľadom na Jacka, je toto zistenie dobré, alebo zlé?" Naklonila som hlavu ako zvedavé vtáča a poryv vetra mi zľahka pohladil striebristé vlasy. Celou bytosťou som vstrebávala každé jedno slovo vyslovené z jeho úst. Nedočkavosť sa vo mne po takom dlhom čakaní zvíjala ako podráždený had. Potrebovala som mať jasno aspoň v niečom, tá neistota ma ubíjala.

Renov ónyxový pohľad sa mi zabodol do očí: „Ak ťa to poteší, neklamal. Aj keď vo mne to vzbudzuje skôr obavy ako uspokojenie."

„Lebo?" Nerozumela som kam tým mieri.

Odvrátil sa k obzoru a pustil sa do vysvetľovania: „Tvoj otec bol našim kráľom, Samael I., vládca celého Inferis, alebo ako vy hovoríte - Podsvetia."

Podvihla som obočie od prekvapenia. Kráľ? Môj otec bol kráľ? Ale ak zomrel, tak je ním teraz určite môj brat a čo to robí zo mňa? Princeznú? A to som si myslela, že nič bláznivejšie sa už nemôže stať.

„Aha." To je všetko na čo som sa zmohla počas vnútorného monológu ktorý som viedla. Bola som si istá, že to navonok pôsobilo tupo, ale prekvapenie a úvahy mi vytrhli akékoľvek inteligentné slová z úst.

„Samael II., tvoj brat, je súčasným vládcom," pokračoval bez toho, aby mojej reakcii venoval pozornosť a zároveň tak potvrdil moju domnienku.

„A čo sa mu stalo? Myslím otcovi," vytisla som zo seba.

Ren rozhodil bezmocne rukami: „To nikto nevie. Jedného dňa skrátka zmizol. Prehľadali sme takmer celú ríšu, ale akoby sa po ňom zľahla zem." To mu očividne robilo už dlho starosti. Nepokojné nohy sa dali opäť do pohybu a niesli ho popod borovice, rozhliadal sa pátravo vôkol seba akoby snáď i teraz pátral po mieste ktoré v tej dobe mohli prehliadnuť.

Nervózne som si zahryzla do pery a vyslovila informáciu, ktorú mi posunul môj údajný brat: „Povedal mi, že je mŕtvy, ale nechcel povedať ako zomrel. Je to možné?"

Ren sa zháčil a pobúrene na mňa zazrel. „To nemá odkiaľ vedieť. Jeho smrť nebola nikdy potvrdená. A vzhľadom na jeho moc o tom mám svoje pochybnosti.

Tvoj otec bol mocný, veľmi mocný, sotva sa mu v celej ríši mohol niekto rovnať. Bol z nás prvý ktorý padol a stal sa tým čím sme. Vybudoval našu ríšu doslova z ničoho." Zastal a jeho pohľad opäť spočinul na oblohe, akoby snáď pod tou nadýchanou perinou z mračien mohol nájsť odpovede na svoje otázky a vysvetlenia na všetky záhady tohto sveta. „Nemôže byť mŕtvy. Tomu neverím," dodal takmer šeptom. Padajúca vločka sa mu usadila v kútiku oka, roztopila sa a stiekla mu po tvári ako ozvena vnútorného smútku.

Zhlboka som sa nadýchla: „Ani mne to akosi nesedelo," prisadila som si. „Veď démoni sú predsa nesmrteľní."

„Žiaden tvor na svete nie je nesmrteľný," schladil ma bez mihnutia oka. „To by bolo predsa proti prírode. Aj my môžeme zomrieť, či skôr zaniknúť. Existujú spôsoby ako nás zničiť, no sú tak dobre utajené, že ani mnohí nášho druhu o nich takmer nič nevedia.

Rozsudok smrti a jeho vykonanie bola vždy výsada vládcu a nik iný ako vládca a odsúdený nemohol byť prítomný."

Vlastná nevedomosť ma prinútila cítiť sa zahanbene. Uvedomila som si, že o jeho svete vôbec nič neviem a že to bude veľmi dlhá cesta, kým sa priučím jeho múdrosti a naučím sa v ňom žiť. „Ach tak... Chápem, ale ak bol vládca jediný kto poznal spôsob ako zabiť iného démona, nie je potom hlúposť, aby sám zomrel?" Tá myšlienka musela byť nad slnko jasnejšia a určite ju brali do úvahy, ale i tak som si ju chcela potvrdiť.

Ren si bezmyšlienkovite priložil palec k perám a jemne doň zahryzol. V očiach som mu postrehla karmínový záblesk, keď opäť prehovoril: „Znie to tak, ibaže to nie je nemožné. Som si istý, že sú aj iné spôsoby, ako tie ktoré využíval náš kráľ. Čistokrvná rada – Nobiles - ho nevyhlásila za mŕtveho, len za neschopného vlády na čas jeho neprítomnosti, alebo kým sa nenájde dôkaz o jeho smrti.

Samael je momentálne väčšmi regentom ako vládcom. No aj tak... Od chvíle čo nastúpil na trón nevykonal jedinú popravu, hoc bola neraz na mieste."

Zamyslela som sa nad tým: „Takže sú tri možnosti:

Za prvé: Môj otec žije, ale z nejakého dôvodu sa stiahol," vztýčila som palec a významne naň ukázala ukazovákom druhej ruky.

„Za druhé: žije, ale niečo alebo niekto mu bráni v návrate." K palcu pribudol ukazovák, po ktorom som si taktiež veľavýznamne poklopkala.

„Za tretie: je mŕtvy, ale nemohol ho zabiť Samael, lebo pravdepodobne nevie ako." Do tretice som zaťukala na prostredník a spľasla rukami. Na krátku chvíľu som bola opäť spokojná sama so sebou.

Ren prikyvoval zahĺbený do vlastných myšlienok: „Presne tak," potvrdil a ruky si vsunul do vreciek čiernych nohavíc. Zdalo sa, že nevie čo s nimi a preto sa zamestnáva ľudskými gestami ktoré som ho nikdy predtým nevidela praktikovať. Za normálnych okolností by dal možno voľný priechod svojej pravej podstate a prejavil sa, aby sa zbavil nadbytočnej energie a frustrácie ktoré ho nútili pohojdávať sa na pätách, bezcieľne korzovať, neustále si prstami sčesávať vlasy a obhrýzať si palec a teraz už i o poznanie ostrejší necht. Zrejme si ich predtým musel on i Jack strihať a pilníkovať, lebo inak by som si takúto anomáliu všimla už skôr.

Zamyslene som si ho obzerala: „Ren, keď tak o tom uvažujem ako o celku. Predtým mi bolo povedané, že moje budúce postavenie je závislé na hodnosti môjho otca."

Pomyslela som na neho, na ten obraz v pentagrame, kde sa zjavil mojej matke, ale necítila som nič. Zmizol, možno je mŕtvy, ale aj tak k nemu nedokážem nič cítiť. Myslela som, že tam bude aspoň nejaký záchvev emócie – kde by mali byť starosti, bolo prázdno.

Spamätala som sa. „Ak tomu dobre rozumiem," pokračovala som sústredenejšie, „som dcéra Samaela I., robí to zo mňa niečo ako princeznú Inferis a zároveň sestru Samaela II., môjho brata?" Už len pomyslenie na tieto dve potencionálne skutočnosti ma fascinovalo a desilo súčasne. Zároveň som v sebe stále dusila isté pochybnosti. Ešte vždy tu bola reálna šanca, že sa jedná o akýsi prazvláštny omyl. Človek nie som, to je už zdá sa isté s ohľadom na fyziologickú premenu, ale môj pôvod je stále komplikovaný.

Renov hlas ma vytiahol späť do reality. „Za normálnych okolností áno, ale v tomto prípade to z teba, za neprítomnosti vládcu, robí potencionálnu dedičku a nevlastnú sestru regenta. Ibaže to, ktorí z vás je hodní vlády záleží na vašej dominancii."

„Na dominancii?" nervózne som prestúpila z nohy na nohu, nepáčilo sa mi kam tým mieri. „Ren," oslovila som ho, „začínaš ma desiť." A veru že to bola pravda.

Zdvihol ku mne hematitový pohľad: „Tvoje oči neklamú, Chloe, nemôžu. Neviem ako to urobil, ale si čistokrvná. Si jedná z nás, vždy si bola." Za tými slovami sa skrývala aj ľútosť, akoby si uvedomil ešte niečo, niečo, čo so mnou nechce v túto chvíľu nahlas zdieľať.

Zavrtela som odmietavo hlavou: „Nemôžem byť. Nemala som žiadne schopnosti a sami ste tvrdili, že všetko bolo normálne. To jednoducho nie je možné...

Veď som videla svoju mamu, ako som sa narodila. Nedáva to zmysel. Nie je to možné, veď bola človek, videl si tú spomienku!" naliehala som na neho a len s nevôľou si pripúšťala túto možnosť.

Predstava stať sa akousi stratenou princeznou sa môže zdať na pohľad lákavá, dokonca aj keď je z Podsvetia, ale len do bodu kým si jeden neuvedomí všetky komplikácie, ktoré so sebou toto postavenie prináša a to predovšetkým tie za ktoré sa platí tá najvyššia cena - život. Navyše, ešte som nepočula o princeznej ktorá by to mala po zaujatí svojho miesta ľahké, to sa nedialo dokonca ani v rozprávkach pre deti. Vždy sa objavili intrigy a prekážky ktoré sa museli prekonať, aby prišlo to povestné: „a žili šťastne až na veky."

Ren si zahryzol do zmyselne plnej pery, stiahol obočie a premýšľal. No bolo nad slnko jasnejšie, že nemá vysvetlenie. „Nerozumiem tomu," konštatoval nakoniec, ibaže tým prekvapil nanajvýš tak sám seba. „Netuším, ako to urobil, ale bolo to od neho prefíkané. Ak mal podozrenie, že sa mu niečo stane, potom bolo múdre poistiť sa ďalším čistokrvným dedičom."

Uvažovala som o všetkom čo povedal. Premýšľala o svojej matke a o tom mále, čo som vedela o svojej skutočnej rodine. Rozbolela ma hlava a zmocnila sa ma celková slabosť. Na dnes už toho bolo na mňa príliš a odpočinok stále v nedohľadne. „Ren, ja nechcem vládnuť," vyslovila som až bolestne úprimne a mala pocit, že sa z toho emočného vypätia zrútim na vločkami obsypaný termafrost. „Poznáš ma dosť dobre na to, aby ti bolo jasné, že by to bola katastrofa. Jednoducho to nechcem," dodala som zúfalo.

Ren sa na mňa zahľadel s prehlbujúcou sa ľútosťou. „Ak budeš dominantná, nebudeš mať na výber. Náš kráľ nie je mocný preto, lebo je kráľ. To moc v jeho krvi z neho robí nášho kráľa. Ak to budeš ty, tak pred korunou neutečieš, bude ťa to prenasledovať ako kliatba až kým sa nepodvolíš tomu čo si a nezasadneš na svoje miesto. No zatiaľ buď pokojná, toto všetko je stále len teória, jedna z možností, takže sa tým príliš netráp.

Úprimne, Samael, tvoj brat, je naozaj mocný a jeho sila je na vrchole. Stále sa má síce čo učiť ohľadne vládnutia, to je skrátka fakt, ale je tu veľká pravdepodobnosť, že ho neprekonáš. Mužská pokrvná línia býva obvykle mocnejšia ako tá ženská, ale aj tak... S ohľadom na okolnosti neviem, čo by sme mali od teba očakávať. Všetko okolo tvojej existencie je príliš nepredvídateľné a ja nemám dar jasnozrivosti.

Bude nejakú dobu trvať, než tvoje schopnosti dosiahnu rovnovážneho stavu a naplno sa prejavíš. Môže to trvať niekoľko dní, ale pokojne i celé roky. Samael, tvoj otec, ťa musel zablokovať hneď po narodení a je otázne ako hlboko a na ako dlho ťa takto obmedzil. Zreničky sa menia do dvadsiatichštyroch hodín, je to prvý viditeľný znak démonickej podstaty, ak opomeniem stigmu. Takže to musel vykonať kým boli tvoje oči ľudské.

Ak by to neurobil, prejavila by si sa ako čistokrvná prirodzene už po narodení. Nie len tvoje telo, ale i tvoje schopnosti. Zrejme to musel urobiť, aby si mohla vyrastať v ľudskej rodine, skrytá a chránená. A tvoje meno zrejme použil ako kľúč na odblokovanie. Začínam si myslieť, že toto všetko nie je náhoda."

Ľadové ruky som si strčila do vreciek. Aj napriek istej odolnosti tohto tela na zimu som cítila ako mnou preniká celkom iný druh chladu: „Takže si myslíš, že môj učiteľ a Alice mali zomrieť? Že môj otec naplánoval ich smrť? Dal uniesť Jacka? A to všetko len preto, aby nás prinútil hľadať moje meno?" Odmietavo som zakrútila hlavou a v očiach ma popálili slzy: „tomu neverím."

„Len sa nad tým zamysli," vyzval ma. „Neviem, či mal pri tom niekto umrieť, ale toho pocitu podozrenia sa nedokážem striasť od chvíle, keď nás - čistokrvných démonov a nie jedného, ale hneď dvoch - poslali na misiu určenú nižším humanoidným démonom. V stave v akom si bola by si cez bránu prejsť nemohla a tvoje meno bola jediná cesta k prebudeniu. Musel nás dostať do situácie, keď ho vyhľadáme. Ak nič iné, tak ten únos je podozrivý."

„Takže si myslíš, že to naplánoval," skonštatovala som a zmätene sa chytila za hlavu. Srdce mi bilo na poplach.

„Čím viac o tom uvažujem, tým pravdepodobnejšie sa mi to zdá," odvetil akosi skleslo.

„Ja si nemyslím, že bolo nutné nás do tohto bodu tlačiť. Z môjho pohľadu, ak by som sa neprebudila na moje narodeniny a ani krátko po nich, začali by sme pravdepodobne bez tak pátrať po mojom mene. Tak aký by malo zmysel urýchliť to?"

Ren si opäť zahryzol do palca. „Netuším, ale niečo za tým musí byť."

„Ren," oslovila som ho potichu. „Čo ak je vysvetlenie úplne jednoduché. Niekto o mne vie a možno ma chce zneužiť pre dosiahnutie vlastných cieľov. Možno to bude znieť arogantne, ale princezné zvyknú mať veľkú cenu."

„To nedovolím!" vyhŕkol a pohol sa ku mne. Ráznymi krokmi podišiel až ku mne a jeho ruky mi spočinuli na pleciach. „Nech je to akokoľvek, Chloe, nedovolím im, aby ti ublížili."

Zmohla som sa na prikývnutie a chabý úsmev. No ani skvelý silný démon Ren by ma nemohol ochrániť pred vyššie postavenými démonmi, leda by tým ublížil sám sebe a to som zasa nemohla dovoliť ja.

Zaklipkala som v snahe zahnať slzy. „Dobre, ale aj tak si myslím, že na teraz by sme sa mali sústrediť predovšetkým na Jacka. On je našou prioritou. To, čo som videla bolo skutočné. Ublížili mu. Chcem mu pomôcť." Zhlboka som sa nadýchla a po niekoľkých neúspešných pokusoch konečne uchopila tú nešťastnú emóciu a jej nasledovníkov, aby som ich udržala pod kontrolou. Na moje prekvapenie to okamžite zabralo. Negatívne pocity ustúpili do úzadia a na povrchu vyplávali len moje starosti o Jackovo bezpečie. Nebolo to o nič pozitívnejšie, no aspoň ma nenútili plakať.

„S tým musím súhlasiť. On nie je niekto, kto by mal v povahe hrať takéto hry." Ruky mu klesli k telu a opäť sa ponoril do svojho vnútorného sveta.

V tom ma niečo napadlo, možno totálny nezmysel: „Nemohol by nám pomôcť?"

„Kto?" zarazil sa Ren.

„No predsa Samael, môj brat," vyslovila som s nádejou, ale Renov výraz ma okamžite schladil.

Vánok mu odtrhol obláčik pary od úst, keď rozhorčene prehovoril: „Na to ani nemysli. Jeho cena za pomoc by bola absurdne vysoká. Kto vie, čo by si na nás pripravil. Nevieme o čo mu presne ide a teda nemôžeme ani len predpokladať čo bude chcieť. Toto nie je cesta po ktorej by sme mali ísť. Je tu priveľa neznámych."

Zamračila som sa: „Ibaže ja inú cestu nevidím, ty áno?"

„Ešte nie, ale vždy tu nejaká je," zamyslene si prešiel palcom po spodnej pere. „Budeme sa musieť dostať na Asmodeusovo územie do Terram Quis a preniknúť do Ciralisu. Mám tam spojku z Nigrum corvus, ak existuje spôsob ako sa dostať k Asmodeusovým kobkám, tak ho nájdem a potom sa rozhodneme aký bude náš ďalší postup."

Rezignovala som a dúfala, že Renov rodiaci sa plán zaberie, hoc mi boli tie miesta a názvy úplne neznáme. Všetko čo som mohla urobiť, bolo dúfať v Jackovo bezpečie a spoliehať sa na Rena ktorý mal o svete Inferis a jeho obyvateľoch podstatne lepšie informácie ako ja. „Dobre, ak na tom trváš, urobíme to po tvojom, ale potom... Musím sa s ním stretnúť, so Samaelom? A keď k tomu dôjde, budeme spolu musieť bojovať?" pozrela som naň s obavami. „Ak mu ide len o korunu, tak ja o ňu nemám záujem. Nechce sa mi vládnuť a hrať mocenské hry. Aj tak sa s ním musím stretnúť?"

Renov ónyxový pohľad mnou prenikol ako šíp: „Musíš. Ak budeš mocnejšia ty, potom nebudeš mať na výber."

Ustarostene som si povzdychla a podišla k nemu: „Naozaj by som nemala na výber?"

„Kiežby som mohol povedať, že máš," vyslovil hlasom, ktorý odrážal moje vlastné emócie, „ale nemôžem."

„Tvoj svet je bláznivým miestom bez kompromisov," konštatovala som.

„Je to náš svet," usmial sa neveselo a ja som mu rovnakou mincou oplatila nešťastný úsmev.

„Dobre, až ten čas príde, tak sa s ním stretnem, ale teraz musíme získať späť Jacka. Samael počká."

„O tom nepochybuj!" odpovedal mi slovami, očami i úsmevom. „Jack je naša priorita."

„Som rada, že aspoň v tomto máme jasno," usmiala som sa o čosi veselšie, no vo vnútri ma zožierali neprestajné obavy.

„Rheia..." zašepkal Ren do sibírskeho ticha.

Prekvapene som naň zazrela. Za hlavou mu slnko vytvorilo gloriolu zo svojich lúčov ktoré sa preplietli z jeho žiarivou aurou. Zaváhala som: „Prečo to meno vyslovuješ?" V tomto svetle bolo ľahké vidieť ho len ako pekného ľudského muža, či anjela. Mohlo to byť len v mojej hlave, ale keď som ho videla takto, nevidela som v ňom nič z temného démona.

„Je pekné," usmial sa zoširoka a odrazu pôsobil o čosi uvoľnenejšie.

„Je... je to len meno," odvrkla som s nervóznym zakoktaním.

„Nie. Je to tvoje meno," vyslovil záhadne s dôrazom na každé jedno slovo.

Znepokojilo ma to. „Ale stále je to len meno," odpoveďou mi bol jemný úsmev.

„Ren?" oslovila som ho po chvíli váhania.

„Hm?"

„Ak sa niečo stane, možno medzi mnou a mojim bratom, ak to bude naozaj zlé. Zostaneš pri mne?" Ostýchala som sa opýtať sa ho na to, ale potrebovala som mať rameno o ktoré by som sa v prípade potreby mohla oprieť a keďže tu Jack nebol....

„Sme priatelia. Keď ma budeš potrebovať, budem tam. Ak chceš aby som za teba bojoval, tak budem. S tvojim pôvodom by som ti tu a teraz pokojne zložil i sľub vernosti, ak by si to chcela. Skloním sa pred tebou a budem ti slúžiť." Ruku si priložil na srdce a sklonil hlavu.

Z nejakého dôvodu ma zabolelo vidieť ho takto – poníženého. Zhrozila som sa už len pri tej predstave: „Nie! Bože to nie..." rozosmiala som sa od nervozity. „Stačí, ak si ma sem tam vypočuješ a budeš pri mne stáť, keď to budem potrebovať," chytila som ho za ruku a dôverne si s ním preplietla prsty.

Jeho pohľad našiel naše spojené dlane: „Budem," odpovedal s emóciou ktorú som mu z hlasu nedokázala dešifrovať. Opäť ma napadlo, že mi Ren možno ešte niečo tají, ale zároveň som si bola istá, že mi o tom povie, keď to uzná za vhodné.

Objala som ho, náhle, impulzívne. „Ďakujem ti." Usadila sa vo mne spokojnosť. Nemala som nádej, že sa môj život stane jednoduchším, no Ren mi bol veľkou útechou.

Pocítila som ako sa jeho ruky váhavo pohli a jemne ma uchopili vo svojom objatí. Preniklo mnou teplo jeho tela, usmiala som sa do jeho hrude. Ren.