Vnímať chlad skrz nové telo bol zvláštny pocit, cítila som sa byť od neho zvláštne izolovaná a tak mi nevadilo ani zhoršujúce sa počasie, ktoré mi bičovalo nahú pokožku skrz zničené oblečenie. No i tak som si s istou naliehavosťou uvedomila, že budem potrebovať novú garderóbu, staré oblečenie mi už jednoducho nesedelo. Avšak ako sa mám čo i len priblížiť k butiku, keď vyzerám, akoby ma napadol medveď a vyviazla som len šťastnou náhodou?

Uvedomila som si, že Ren na mňa hľadí. „Stalo sa niečo?"

„Nie, len..." Ustarostene zvráštil obočie a akoby nevedel, ako presne so mnou zdielať niečo, čo zrejme považoval za dôležité.

„Čo? Len mi prosím ťa nepovedz, že niečo na mne nie je v poriadku," zanariekala som frustrovane, dúfajúc, že je všetko fajn. Ja som sa cítila normálne, pozoruhodne ľudsky, aj keď toto telo bezpochyby nespadalo do rovnakej kategórie ako moje interné zmýšľanie.

„Tvoje oči," vyslovil opatrne a podišiel bližšie, aby sa im riadne prizrel.

Automaticky som si k nim siahla a nechápavo na neho pozrela. Pripadali mi v poriadku. Videla som síce lepšie ako kedykoľvek predtým, ale predpokladala som, že to k tomu zrejme patrí a je to normálne. „Čo je s nimi?"

„Máš zvislú zreničku," konštatoval so zatajeným dychom.

„No a?" nechápala som. „Veď aj ty ju máš zvislú a Jack takisto. Podľa toho čo som do teraz videla to tak máte všetci."

„Nie, Chloe, nemáme. Len čistokrvní majú takéto oči." Zamyslene sa odtiahol, no stiahnuté obočie napovedalo, že mu to robí nemalé starosti.

„Čo tým chceš povedať?" Znepokojene som prestúpila z nohy na nohu. „Ren, myslíš si, že by som mohla byť čistokrvná?" Spomenula som si na muža z vízie a astrálneho výletu. Na jeho jantárové mačacie oči a jeho tvrdenie o našej pokrvnej spriaznenosti. Opäť mnou zalomcovala túžba zveriť sa Renovi s mojim malým špinavým tajomstvom.

„To netuším," prehrabol sa v ebenových vlasoch, z toho gesta sršala frustrácia. „Je toho na tebe toľko čomu nerozumiem a vieš čo je najhoršie?"

„Nie," podišla som k nemu.

„Že tomu nerozumieš ani ty sama. Bolo by pekné, keby si vedela niečo užitočné, ale spoliehať sa na to..."

„Niečo viem," vyhŕkla som skôr, ako som si v tom stihla zabrániť.

Pozrel na mňa s nádejou a ja som v sebe nenašla silu zahovoriť to prerieknutie.

„Ja, verím ti," začala som jemne, chytila ho za ruku a stisla mu ju, aby som si dodala odvahy. „Takže ti poviem, čo som videla, keď sa...," zhlboka som sa roztrasene nadýchla: „keď sa zo mňa stalo toto."

Prekvapene ku mne vzhliadol, no čakal.

Tvárila som sa dosť pohrebne na to, aby sa cítil nesvoj a moje gestá a blízkosť tomu očividne príliš nepomáhali. „Videla som ich, svojich rodičov, oboch," usmiala som sa neveselo. „Viem, že sa to dalo očakávať, som len výsledkom ich dohody, ale aj tak ma zabolelo vedomie, že som len akýsi produkt s oneskoreným dodaním.

Moja mama, Evelyn, nemohla mať deti a tak uzavrela dohodu, aby mohla mať mňa. Videla som takmer všetko. Ako ju vyhodili z domu, ako prosila môjho otca o pomoc, aj miesto kde skončila, aby ma bezpečne priviedla na svet... Ibaže pri tom zomrela," hlas mi takmer zlyhal. Pripadalo mi to veľmi ľudské, no telo ktoré s premenou prišlo tú emóciu dokázalo skryť za drobné zaváhanie. „Myslím, že by ma ľúbila. Nie, už vtedy ma milovala..." vyslovila som takmer nepočuteľne a v hrudi pocítila prázdnotu.

Spočinula na mne ťarcha tohto všetkého. Rozumela som, prečo Neprebudení o svojom znovuzrodení nehovoria. Ak vidia takéto veci, možno i oveľa horšie ako tie moje vízie, čo si potom asi tak myslia?! Predstava, že ich existencia je len konečný produkt odsúdený k životu v Podsvetí, Pekle, Inferis musí byť hrozný, pre mňa to ťažké určite je. Mňa však moja mama milovala a túžila byť so mnou. Verila, že aj potom by som sa mala dobre. Mnohí Neprebudení nemajú toľko šťastia a len vďaka tomu som o tom teraz dokázala hovoriť bez toho, aby som sa zrútila. Pre môjho démonického otca som možno len obyčajná vec, no pre svoju matku som bola vytúženým dieťaťom. Priviedla ma na tento svet, aby som žila, takže musím žiť, lebo ona už nemôže. Budem žiť aj za ňu.

„To ma mrzí." Ren na mňa hľadel nekonečnou hĺbkou svojich očí a tak som mu pohľad oplatila a pokrútila hlavou. O ľútosť som teraz nestála, tej už bolo dosť.

„Nechápeš? Videla som ho. Môžem ti ho popísať a ty možno budeš vedieť kto to je." Stále sme si hľadeli do očí a preto som postrehla tú takmer nebadanú zmenu vo výraze. Zmenu, ktorá predstavovala nádej.

„Videla si ho jasne?" vyslovil potichu, no ani v hlase ten záchvev nádeje nedokázal potlačiť.

„Tak jasne ako vidím teba," odmlčala som sa, pustila ho a otočila sa mu chrbtom, aby mi nevidel do tváre. Nebolo ľahké hovoriť o ňom bez viditeľných známok odporu. „Na krátko ostrihané blond vlasy s platinovým odtieňom, rovnaké ako moje," potriasla som hlavou, „dokonca aj oči mám po ňom, blankytná modrá. Ako malá som mu musela byť veľmi podobná a som si istá, že teraz sa na neho opäť podobám. Z matkinej strany som toho zdá sa príliš nepodedila," pousmiala som sa smutne, lebo len jej na mne záležalo. Bolo by fér, ak by som z nej mala aspoň niečo. Vzchopila som sa a pokračovala: „V tej vízii mal mohutnú postavu a na sebe sivý oblek s kravatou. Vyzeral byť približne v stredných rokoch a mal veľmi peknú tvár, ale to máte všetci... Bol dosť chladný a rezervovaný a..."

„Počkaj," stopol ma.

Zháčila som sa, stíchla a otočila k nemu. Prechádzal sa hore a dole s rukou na brade a uvažoval: „Mohla by si mi ho ukázať? Teda, nevadilo by ti to? Začínam mať podozrenie, ale rád by som si to overil skôr, ako vyslovím nejaký ničím nepodložený záver."

Prikývla som, aj keď mi nebolo celkom jasné, čo presne tým myslí: „Rada by som ti ho ukázala, no je len tu," poklopkala som si veľavýznamne po spánku.

„To úplne postačí," usmial sa sprisahanecky a v očiach mu zaiskrilo. „Mám aj iné prednosti ako neodolateľný výzor. Tam odkiaľ pochádzam ma občas volajú bábkar, lebo mám schopnosť manipulovať nie len s ľudskou mysľou, ako ostatní, ale aj s mysľou vlastného druhu a s tým sa spája i schopnosť nahliadnuť do spomienok a skrytých myšlienok."

„Och, ale na mňa si to dúfam nikdy nepoužil, alebo áno?" premerala som si ho podozrievavo.

„Tá schopnosť neslúži na úpravu spomienok, či zahmlievanie skutočností, ale na špehovanie a využívanie ostatných. Ak by som to na teba skúsil, pamätala by si si všetko, čo si pod mojím vplyvom vykonala. V tom spočíva zákernosť tejto schopnosti."

„Tak to na mňa nikdy neskúšaj, dobre?" požiadala som.

Ren sa mi strojene uklonil a tvár mu skrášlil krivý úsmev. „Ako si želáš, ale práve teraz sa nám táto moja nekalá prednosť hodí. Ty sa musíš len uvoľniť a nebrániť sa tomu." Pristúpil ku mne a zahľadel sa mi do očí. „Môžem? Len pre tentokrát," dodal rýchlo.

Nie veľmi ochotne som prikývla, no hneď sa aj zháčila: „Počkaj, je tu ešte niekto, koho som videla a nepovedala ti o ňom. Tak nejak som s ním dokonca aj hovorila, teda, aspoň si to myslím."

Prekvapene naklonil hlavu a zvráštil tmavé obočie. „Hovorila?"

„Áno, ja viem, bude to znieť šialene, ale.. ale než sa mi začalo meniť telo a bolesť ma stiahla späť, tak sa mi ten muž prihovoril a ja som mu bola schopná odpovedať." Poškrabala som si zápästie a oblažila ma spomienka na jantárové oči.

„Aký muž?" Tá otázka znela veľmi opatrne a oči sa mu podozrievavo zúžili.

Nervózne som sa zahniezdila a pocítila v tvári horúčavu. Zahanbila som sa za to malé tajomstvo. „Videla som ho už pred tým v jednej vízii z detstva, ale vzhľadom na okolnosti Jackovho zmiznutia som to nepovažovala za dôležité. Navyše som ho v tej vízii ani poriadne nevidela, ibaže dnes sa mi o ňom snívalo a myslím, že to nebol obyčajný sen. Bolo to skôr ako vtedy s Jackom, nejaký druh astrálnej projekcie, alebo niečo veľmi podobné."

Nervózne som sa ošívala na mieste a čakala kým Ren spracuje moje priznanie.

V očiach sa mu odrážali plamene z ohniska a na tvári sa mu usadil veľmi vážny výraz. „Kedy si mi o tom chcela povedať?"

„Ja neviem, to len... Prepáč, bola som z toho celého zmätená a ani som si nebola istá, či je to vôbec skutočné."

„Dobre," povzdychol si rezignovane. „Som rád, že mi to hovoríš, ale nepáči sa mi to. Musíte byť spolu úzko spätý, aby ste mohli komunikovať na takejto úrovni. Určite ho nepoznáš, nestretli ste sa už skôr?"

„Nie! Naozaj, ver mi, pred tou víziou som o ňom nemala ani potuchy."

„Verím ti," uistil ma a pohladil po platinových vlasoch, pričom si nechal niekoľko dlhých vlnitých pramienkov prekĺznuť pomedzi prsty.

Na jednu stranu mi odľahlo, že som to zo seba konečne dostala a na druhú som si pri jeho dotyku a dôvernom pohľade spomenula na svoje ďalšie tajomstvá a túžby. Na tie ktoré som v sebe dusila od chvíle, čo sme sa spoznali a spriatelili sa. Na svoje myšlienky o ňom a o Jackovi, o platonickej zamilovanosti ktorú som vtedy cítila a na jej nestálosť. Ale aj o tom ako som svoje milostné pocity zatlačila do úzadia v záujme nášho priateľstva, takpovediac pre vyššie dobro.

Vzdychol si a upokojujúco sa dotkol môjho ramena. „Videla si ho dobre?"

„Áno, viac ako dobre." Videla som, cítila, túžila a chcela, ani neviem čo presne, ale určite to nebolo správne vzhľadom k tomu kým by pre mňa ten muž mal byť – mojím bratom.

Obočie sa mu prekvapene zavlnilo, no nechal to tak. „Tak poďme na to. Môžeme začať?"

Prikývla som a zhlboka sa rozochvene nadýchla. Usmial sa, ale to ma skôr znervóznilo. Z oboch strán mi nežne uchopil hlavu do dlaní a jeho palce mi spočinuli na spánkoch. Znehybnela som, no zakrátko mi hlavu naplnil zvláštne hrejivý pocit. Renova prítomnosť do mňa prenikla a v nose ma pošteklila jeho jemne zemitá vôňa. Na temene som pocítila slabý tlak a zaznamenala vynárajúce sa myšlienky. Do popredia sa dostávali bez môjho pričinenia, vyvolával ich Ren. Listoval mnou ako vo vzácnej knihe. Videla som svojho démonického otca v pozastavenom zábere s detailom na jeho tvár. To isté urobil aj s mojou matkou a nakoniec sa dostal k nemu, k môjmu údajnému bratovi.

Jeho obraz sa mi v hlave vznášal o poznanie dlhšie. Jeho detaily sa mi vrývali do pamäte, keď ho Ren skúmal zo všetkých strán.

Tlak v hlave sa začal stupňovať, najskôr sa ma zmocnil ľahký závrat, no bolesť ho nasledovala a tento zážitok sa mi prestával páčiť.

Ren zo mňa vykĺzol rovnako náhle a jednoducho ako do mňa prenikol a ja som vo svojej hlave konečne zostala sama. Bolesť sa stlmila do pomalých ustávajúcich pulzov a tlak povolil. Teplo zmizlo a nahradil ho chlad. Vzhliadla som k Renovi no ten sa odo mňa odvrátil skôr ako som sa mu stihla pozrieť do tváre a potichu, takmer nečujne zaklial.