Jack ma domov viedol obchádzkou ktorú som nepoznala. Po celú dobu mi zvieral ruku vo svojej dlani a číhal na každý tieň, mlčal. To niečo nové, čo som v ňom zazrela, sa vytratilo spolu s tou Vecou. No i napriek tomu som mala neodbytný pocit, že sa to už niekedy stalo, že to nie je po prvýkrát, čo som zazrela túto jeho druhú tvár. Tá spomienka bola zahrabaná kdesi veľmi hlboko a neustále mi unikala. Pripadalo mi to ako nepodarená hra na schovávačku, ktorá sa odohráva priamo v mojej hlave.

Pocítila som známe vnútorné ťahanie ktoré som nechala odznieť, tak ako som to vždy robievala. Ten pocit napínajúcej sa gumičky v hrudi ma znepokojil vždy, keď som ho pocítila, no keďže bol mojou súčasťou po celý život, naučila som sa ho ignorovať a nechať ho odznieť, keďže jeho príčinou neboli žiadne zdravotné problémy, tak som ho často pripisovala stresu.

Pozrela som na Jacka a uvedomila si, že ho vidím v novom svetle. Akosi som si ho nevedela stotožniť s tou veselou bytosťou milujúcou sladkosti. Toto už nebol ten istý chlapec, ktorý nám vždy vyjedol koláčiky. Tým som si nateraz bola istá. Tváril sa vážne a dospelo. Čeľusť zaťatá, v očiach blesky, ktorými spražil každého, kto sa na nás odvážil čo i len pozrieť.

„Jack?" oslovila som ho naliehavo, no bez odozvy. „Jack?!" vyslovila som ráznejšie a prudko zastala, pričom som trhla rukou.

Otočil sa ku mne, no stále ma zvieral ako vo zveráku.

Bojím sa ho, uvedomila som si náhle, keď ma jeho chladné oči prebodli. No ani strach mi nezabránila položiť mu tú najpálčivejšiu otázku: „Čo to bolo?" vypadlo zo mňa s nezameniteľnou túžbou po pravde v hlase.

Cítila som, ako sa ešte vždy chvejem, nohy hrozili, že vypovedajú službu a srdce búšilo ako pri pretekoch. Teplo z Jackovej ruky tlmilo chlad ktorý sa o mňa pokúšal, no so strachom si poradiť nedokázalo, práve naopak. No i napriek tomu všetkému, čo som pociťovala fyzicky, som sa spoliehala na naše priateľstvo a očakávala pravdu. Vysvetlenie.

„Nič," odpovedal chladne a jeho čokoládové oči sa zdali byť tvrdé a bez života rovnako ako zbytok jeho kamennej tváre.

„Nič?" hlesla som sklamane a hruď mi stislo bolesťou. Chvíľu sme stáli a len na seba hľadeli. Moje sklamanie, des a túžba po pravde sa rýchlo pretavili na zžierajúci hnev. „Tamtej veci hovoríš nič?!" zvýšila som hlas a plamenným hnevom mu oplácala jeho chlad.

„Nemusíš byť hneď taká hysterická," zahriakol ma podráždene s tým nič nehovoriacim výrazom na tvári. „Teraz sa potrebujem sústrediť, tak buď taká láskavá a počkaj s tým svojim: Prečo, na čo, za čo, na neskôr, prosím!"

Zmeravela som na mieste a plameň vo mne po jeho slovách náhle vyhasol. Hnev sa rozplynul v kúdole dymu a opäť sa ma zmocnilo sklamanie a smútok. Mala som pocit akoby mi do tváre chrstol pohár ľadovej vody.

Takéhoto Jacka som nepoznala. Takto chladne sa na mňa nikdy nedíval, týmto tónom sa so mnou nikdy nezhováral. Práve teraz som Jacka nespoznávala a táto jeho stránka predstavovala veľkú neznámu a odrazu som si bola istá, že ho takéhoto ani nechcem spoznať.

Zahľadela som sa do jeho známych očí, ktoré vo svetle posledných udalostí pôsobili neprístupne a cudzo a vo vlastných ma popálili slzy, keď som u neho nenašla tú hravú jednoduchosť s ktorou sa prepletal životom.

„Nič sa nestalo!" vyslovil dôrazne a jeho oči sa vpili do tých mojich. Celý svet sa zúžil a zostali len tie prenikavo zelené oči.

Zelené? Hlavou mi preblesla myšlienka, že to nie je v poriadku.

Moje vedomie sa nemotorne predieralo hmlistým oparom vlastných myšlienok ktoré sa zvláštne rozpúšťali a formovali. Ako stuha sa nimi vinul hlas tichý a hebký ako zamat. Cítila som, ako sa mnou čosi zakráda: „Zabudni!" šepkalo to. „Zabudni!"

„Nie!" odstrčila som ho od seba a popritom si vymanila ruku z tej jeho. Myšlienky sa mi náhle vyjasnili a nadobudli jasné kontúry. Zmätená a plná emócií som na neho uprela rozostrený pohľad, za ktorého hradbou ma štípali slzy. „O čo sa to pokúšaš?" vyslovila som obviňujúco s bolesťou ktorá sa mi usadila na hrudi.

Jeho ruka sa ku mne natiahla v snahe uchopiť ma, no ja som len ustúpila. V celom tele som cítila nový pocit, ktorý mnou prenikal ako ostrie statisícov dýk. Pálil ako oheň, no bolel niekoľkonásobne horšie. Bol to pocit zrady.

„Chloe..." na krátky okamih mu pohľad znežnel a podišiel bližšie v snahe zmocniť sa mojej dlane.

„Nie!" zahriakla som ho a bol to on, kto teraz skamenel. „Nedotýkaj sa ma! Už nikdy sa ma nedotýkaj!" Slzy sa mi skotúľali po lícach a prebehla som okolo neho. To posledné, čo som z neho zazrela boli oči. Také známe a neznáme zároveň, no bezpochyby ranené mojimi poslednými slovami. Odrazu som sa cítila, akoby som mu vyťala za ucho, ale pocit viny som zatlačila za tú stenu strachu, ktorú vo mne incident stále udržiaval živú a dýchajúcu. Toto nie je Jack akého poznám a tej myšlienky som sa držala.

***

Bežala som naslepo, no domov to už nemohlo byť ďaleko. Postupne som spoznávala ulice po ktorých som šla a stretávala na nich spokojne trkotajúcich ľudí, ktorí sa pri pohľade na mňa tvárili ľútostivo. Slzy mi zrobili pod očami tmavé machule o ktoré sa zaslúžila, údajne vodeodolná, maskara. Z nosa mi tiekli sople, ktoré som si neustále utierala do rukávu mikiny a tváre som mala rozpálené ako pec. Bežala som však celú cestu až do svojho domovského prístavu, kde som sa mohla pokojne zrútiť do postele a vyplakať sa do vyčerpávajúcej dehydratácie. Taký bol aspoň plán.

Dom do ktorého som vkĺzla bol tichý a pokojný. Spomenula som si, že rodičia dnes šli na nejaký charitatívny večierok. Skopla som z nôh tenisky a vybehla do svojej izby. Otvorila som dvere a vrazila do niečoho teplého a pevného. Pred pádom ma zachránili dve silné ruky ktoré ma vtiahli do izby. Zmätene som sa rozhliadla a zbadala Jacka. „Prosím, nekrič. Ja..."

Vykríkla som, skôr od prekvapenia ako od strachu, ale ten sa tiež nedal zahanbiť.

Jack ma pohotovo schmatol a rukou mi prekryl ústa, nohou kopol do dverí a tie sa s nešťastným žuchnutím zatvorili. Váhou svojho tela ma oprel o stenu a kompletne znehybnil. Odrazu som bola bezmocná, nemohla som sa hýbať, kričať a i kyslíku sa mi akosi nedostávalo. Chvela som sa a vydesene kňučala do jeho dlane. Cítila som jeho dych, ako sa mi elektrizujúco obtiera o ušný lalok.

„Prosil som ťa, aby si nekričala," zašepkal.

To ma vytrhlo z môjho zahlteného systému zmyslov ktoré sa snažili spracovať priveľa podnetov. Zahniezdila som sa v snahe oslobodiť, no jeho zovretie bolo na môj vkus až príliš precízne. Odtiahol sa a tak som mala možnosť vidieť mu priamo do tváre. Kamenná maska, ktorá na nej donedávna spočívala, sa roztrieštila a predo mnou stál ten istý chlapec ktorý nám chodil domov vyjedať sušienky. Díval sa na mňa smutnými čokoládovými očami a prehovoril: „Neublížim ti. Ja nie som ten, koho by si sa mala báť. Tak už nekrič, prosím ťa o to. Dobre?"

Horlivo som prikývla, aj keď som v sebe stále cítila podvedomé nutkanie vziať nohy na ramená, alebo skríknuť z plných pľúc.

Jeho ruka zmizla z mojich úst a zovretie povolilo. Nebola som však schopná pohybu a tak som stále zotrvávala v akejsi desivej strnulosti.

Jack ustúpil a nervózne si prehrabol zvlnené vlasy. „Naozaj neviem, kde by som mal začať."

„Čo keby si začal od začiatku," navrhla som.

„Od začiatku..." uškrnul sa, „kiežby to bolo také jednoduché."

„Tá vec. Čo to bolo?" nadhodila som s túžobným výrazom na vystrašenej tvári.

Pravda, túžila som len po nej.

„Astrálna larva. Démon služobník. Nepríjemný, no obyčajne nie veľmi škodlivý tvor."

Zachichotala som sa, ani neviem kde sa to vo mne vzalo. „Démon?"

„Démon," potvrdil Jack absolútne vážne.

Smiech ma prešiel, lebo spochybniť fakt, že som videla niečo paranormálne sa poprieť nedal. „Šiel po mne?"

„Áno."

Znel úprimne a to som mu mohla pripočítať jedine k dobru, nech už to znelo akokoľvek bizarne.

„A čo chcel?"

„Teba."

Znelo to tak definitívne. Mňa? Prečo by chcel nejaký démon práve mňa? „Prečo?" opýtala som sa napätá od zvedavosti i podvedomého strachu z neznáma.

„Lebo si Neprebudená," odhrnul si vlasy z čela a sadol si na peľasť postele. „To si aspoň myslím. Iné vysvetlenie na teraz nemám. Musím sa o tom porozprávať s Renom."

„S Renom?" šokovane som stíchla a preberala si informácie v hlave. „Ty a Ren, vy ste...?" nedokázala som to vysloviť. Znelo to tak absurdne, že mi to skrátka slina nedokázala priniesť na jazyk, ale Jack zjavne pochopil.

„Démoni vyššieho rádu," dokončil moju vetu a pritom si ma skúmavo premeriaval.

Telo mi ochablo a ja som sa oprela o stenu za mojím chrbtom, vďačná, že tam je. „Neprebudená... Čo to vlastne znamená?" vyslovila som do šokovaného ticha.

Naše pohľady sa stretli uprostred miestnosti a hoci som mala neblahé tušenie, potrebovala som si to vypočuť z jeho úst.

„Neprebudená znamená, že si polovičná," vysvetlil.

„Takže nie som človek?"

„Si! Samozrejme že si človek, ale si aj niečo viac!" vyskočil na rovné nohy a podišiel ku mne, ani neviem prečo. Vyzeralo to, akoby ma chcel utešiť, alebo mi dodať na pocite výnimočnosti, no ja som sa cítila len zmätená a vystrašená.

Odvrátila som sa od neho. „Byť Neprebudená... Čo presne, to pre mňa znamená?" Preformulovala som svoju otázku a vzhliadla k nemu. Zdalo sa, že má v pohľade ľútosť.

„Až nadíde tvoj čas, predvedieme ťa pred tvojho Povolávateľa do Inferis," znel tak smutne, akoby to snáď malo byť niečo zlé.

„Kto je mojim Povolávateľom?" Srdce sa mi pri tej otázke rozbúšilo v akejsi predtuche. Pocítila som v hrudi známe ťahanie, no tentoraz bolo až bolestivo intenzívne. Siahla som si na srdce a privrela oči v snahe pretrpieť ho. Dýchala som zhlboka a čakala kým to prejde.

„Si v poriadku?"

Odrazu znel tak starostlivo. Mala som nutkanie povedať mu, čo sa so mnou deje, ale nechala som to tak a prikývla, „áno, som." To klamstvo ma popálilo na jazyku.

„Neviem kto je tvojim Povolávateľom," pokračoval. „Rád by som ti to povedal, ale žiadosť o tvoje predvedenie je anonymná."

Objala som sa rukami a modlila sa, aby ten ťah konečne pominul. „Kedy?" vysúkala som zo seba.

Jack podvihol obočie akoby celkom nepochopil mojej otázke.

„Kedy mám byť predvedená?" spresnila som a ucítila náhle uvoľnenie. Ťah pominul a bolesť spolu s ním.

„Neprebudení prechádzajú znovuzrodením v deň dovŕšenia osemnásteho roku života."

„Takže čoskoro," zháčila som sa. „Mám na výber?"

Bolo na ňom vidieť ako rád by mi povedal, že si môžem zvoliť, že nemusím ísť, že môžem ostať tu. Žiť si svoj obyčajný ľudský život. No pod povrchom sa odohrával boj akému som nerozumela.

„Máš," vyslovil nakoniec, „ale to by som ti neradil."

„Prečo?" vyhŕkla som s nádejou povzbudenou jeho vnútorným súbojom.

„Lebo by si tým mohla ohroziť každého ku komu máš blízko," pustil sa do vysvetľovania. „Teraz máš na svojej strane mňa a Rena, ale ak odmietneš ísť, tak na to zostaneš sama. Ak odmietneš stretnutie so svojim Povolávateľom, tak sa tým vydáš na pospas každému kto by o teba prejavil záujem."

„To nedáva zmysel..." dala som sa počuť.

„Budú ohrozovať ľudí na ktorých ti záleží," pokračoval s čoraz väčšou naliehavosťou, akoby ma ani nepočul. „Budú sledovať každý tvoj krok a striehnuť, aby ťa do Inferis dostali násilím!" V jeho hlase bolo badať, že je rozrušený.

„Povedal si, že si môžem zvoliť!" zvýšila som hlas a v očiach sa mi zrkadlilo obvinenie.

„Ale nepovedal som, že tvoju voľbu budú akceptovať! Odmietnutím stratíš ochranu. Potom si na teba bude môcť robiť nárok ktorýkoľvek vyšší démon."

„Ako sa môžem odobrať do neznáma za niekým koho ani nepoznám?! Veď by mi mohol ublížiť!" Znova mnou prenikol ten prazvláštny pocit ťahania, no tentoraz som ho silou vôle odohnala. To bolo po tretí raz v priebehu jediného dňa, čo sa ma zmocnil, a to sa mi ešte nikdy nestalo. Cítila som sa čoraz znepokojenejšia. „Jack, ja neviem čo by som mala urobiť. Som zmätená a bojím sa," priznala som už o čosi miernejšie.

„Ibaže my už ťa dlhšie nedokážeme pred nevyhnutným ochrániť." V hlase sa mu ozývala bolesť, ktorej pôvodu som nerozumela.

„Ako to myslíš? Pred čím ste ma chránili?" zdvihla som k nemu pohľad ľadovo modrých očí.

„Pred tebou, tvojimi spomienkami. Si príliš blízko, už na teba nemáme vplyv. A keď už o nás vieš, tak na nás budeš myslieť a to ich k tebe pritiahne. Myšlienky sú nebezpečnejšie ako si myslíš," apeloval na mňa, ale ja som sa to ešte stále pokúšala celé spracovať.

„Ja..." nevedela som ako pokračovať. Bolo toho toľko... Čo mám robiť? Ako mám s týmto žiť? „Pomýlili ste sa," vyslovila som potichu. „Ja nemôžem byť tým, za čo ma máte."

„Máš stigmu," vyslovil nežne a podišiel ku mne. Zdvihla som k nemu svoj pohľad a on mi odhrnul belasé vlasy z pleca a zľahka pohladil znamienko za ľavým uchom.

Zachvela som sa a odstrčila jeho ruku. „Je to len znamienko," oponovala som mu.

„Nie je a ty to vieš."

„Neviem a práve to ma desí!" zvýšila som hlas, no hneď som sa aj ovládla a stíchla. „Možno by si mal odísť," dodala som po krátkej odmlke.

Prikývol, no v očiach mal nehu. „Ak nás budeš potrebovať, tak zavolaj. Prídeme."

„Lebo som vaša práca," vyštekla som a hneď to aj oľutovala.

„Lebo si naša priateľka," opravil ma.

Odišiel a v izbe ma nechal samú. Slzy, ktoré ma už nejaký čas pálili zvnútra sa konečne predrali i navonok a opäť mi zmáčali tvár.

***

Alice sa vrátila z pochôdzky krátko po tom ako Jack odišiel. Prišla ma skontrolovať, no už od pohľadu jej bolo jasné, že sa niečo stalo.

„Pohádali ste sa?"

Tá otázka odštartovala nové slzavé údolie a to jej odpovedalo i za mňa. Ja som sa vďaka hrči v hrdle zmohla len na chabé prikývnutie.

„To bude dobré," pristúpila a pohladila ma po belasých vlasoch, ktoré tak neznášala. „Urobím vám teplý čaj z medovky. Po ňom sa budete cítiť ako vymenená. Dobre?"

Prikývla som a ona ma obdarovala súcitným úsmevom.

Sedela som na posteli a schúlená do klbka zvierala v rukách šálok teplého čaju. Alice mi ho priniesla bez rečí, len s tým zúčastneným pohľadom ktorý naznačoval, že všetko zlé je i na niečo dobré. Rozmýšľala som, čo dobré by mohlo vzísť z tejto nepríjemnej a rozhodne nie prirodzenej udalosti.