„Ak toho bastarda privedieš na svet, tak nech ťa tu už viac nevidím!" zrúkol postarší muž na drobnú plavovlásku.

„Ona nie je žiaden bastard!" odvetil odhodlaný ženský hlas naplnení citom. „A ja nepotrebujem tvoje požehnanie k tomu, aby som jej dala život!"

„Tak potom vypadni z môjho domu! Ty bezbožná nevďačnica! Fľandra!" reval v hnevlivom ošiali.

Za kuchynským stolom sedela i tretia postava, skromne pôsobiaca postaršia žena ktorá so sklopeným pohľadom skľúčene hľadela na svoje chvejúce sa ruky. Jej pery sa pohybovali v tichej modlitbe, ktorá nebola skrz hromženie statného muža počuteľná.

Ten vstal, vztýčil sa nad svojou ženou i plavovlasou dcérou, ktorá vzdorovito hľadela do jeho rozzúrenej tváre. „Si obyčajná kurva!"

Postaršia žena zhíkla a ruky si pritisla na hruď.

Pohľad mladej ženy zostával neochvejný. Mala guráž, to sa jej muselo uznať. Čelila urážkam svojho otca s dôstojne vztýčenou hlavou a prijímala jeho pohanu bez štipky skutočnej hanby.

Muž udrel do stola, keď dcéra nereagovala na jeho zlosť.

Po krátkej mĺkvej chvíli si žena siahla na vypuklé brucho a s materinskou nehou ho pohladila. „Ako by som sa mohla vzdať vlastnej dcéry, keď som na ňu tak dlho čakala?" opýtala sa ho rozorvane.

Mužovi z očí šľahali blesky, no náhle ho obalil arktický chlad. Vystrel sa a na žene pred sebou spočinul pohľadom plným opovrhnutia. „Odíď z tohto domu. Nech ťa tu viac nevidím, nech sa o teba postará ten bastard, čo ti to decko urobil."

„Vyhodíš z domu vlastnú dcéru?"

„Ja nemám dcéru," vyštekol a odpochodoval z miestnosti.

***

Drobná blondínka kľačala na trávnatej zemi a viditeľne sa triasla. Rukami spočívala na zaoblenom brušku a hľadela do kruhu s pentagramom. Uprostred neho stál muž v stredných rokoch s desivo krásnou tvárou - démon.

„Rodičia sa ma vzdali, čo si teraz počnem? Nemám kam ísť," prehovorila k nemu.

Muž hodnú chvíľu mlčal, svetlo sviec na neho vrhalo plazivé tiene zatiaľ čo on uvažoval. Žena sa medzi tým rozplakala a viditeľne sa na nej podpísalo zúfalstvo. Po tej odvážnej mladej žene nezostal ani len tieň a na tvári sa jej usadil výraz beznádeje.

„Postarám sa o teba. Čakáš predsa moje dieťa."

Vzhliadla k nemu, v očiach nedôvera. „Ako? Ja som tu a ty si tam," vyslovila zlomene.

„Navštív túto adresu," mávol rukou v nemom rozkaze. Z priestoru sa zdanlivo odnikiaľ sformoval popísaný papierik s obhorenými okrajmi a spočinul jej na kolenách. „Povedz kto ťa poslal a oni sa o teba aj naše dieťa postarajú."

Dívala som sa na ten výjav a nerozumela mu. Až do tejto chvíle som bola úprimne presvedčená o tom, že moja matka nemala potuchy, čo to vlastne nosí pod srdcom, no mýlila som sa. Plietla som sa úplne vo všetkom. Ona vedela čo privedie na tento svet, nikto ju neoklamal, a i napriek tomu sa zdalo, že sa z dieťaťa v lone úprimne teší a je ochotná preň riskovať. Splodila ma s démonom pre ktorého bola asi taká cenná ako plemenná kobyla. Jednal s ňou s chladnou rezervovanosťou, bez známky akéhokoľvek citu a ona, i napriek zjavnej nedôvere, mu jeho mrazivo modrý pohľad oplácala vďačnosťou.

„Ďakujem ti," vyslovila so zbožnou úctou v hlase, „ďakujem."

***

„Ahoj, ty si tu nová?" opýtalo sa ryšavé dievča v pokročilom štádiu tehotenstva s piercingom v obočí, bledou pleťou, strhanou tvárou a vpadnutými očami, akoby bola po dlhej chorobe z ktorej sa ešte nestihla spamätať.

Plavovláska prikývla a pohladila si oblé brucho.

„Volám sa Amanda a ty?" Natiahla k nej kostnatú ruku posiatu jazvami.

„Evelyn." Potriasli si rukami a usmiali sa na seba.

„Tak? Ako si k tomu malému zázraku prišla ty?" Ukázala rusovláska na jej brucho, no pokračovala skôr ako jej Evelyn stihla odpovedať: „Ja som mala fakt hrozné detstvo a nakoniec som z domu ušla, lebo nás tatko neskutočne tĺkol, ale život na ulici je ťažký. Skončila som na drogách a začala šľapať, aby som mala na fet." Evelyn k nej užasnuto vzhliadla a s hlúpo pootvorenými ústami zízala na výrečnú spoločníčku, ktorá bez hanby pokračovala vo svojom príbehu, „ale muži sú hrozné prasce. Vytrpela som si svoje," usmiala sa záhadne, akoby pri milej spomienke, „ale potom som stretla svojho temného princa a uzavrela s ním dohodu. Bol to ten najlepší sex, aký som kedy mala. Ani som si za to nevzala prachy," zaškerila sa. „A ty?"

„No, ja..."

Skočila jej do reči skôr ako mala šancu dokončiť: „Ak o tom nechceš hovoriť, tak je to v pohode. Som príšerne ukecaná. Čoskoro zo mňa budeš úplne otrávená."

„Nie, ja len, trochu si ma zaskočila, prepáč.

Ja nemôžem mať deti, teda nemohla som ich mať, no veľmi som po nich túžila. Ibaže moje telo sa nevyvinulo tak ako malo a s fyziologického hľadiska to bolo vylúčené. Snúbenec ma opustil, keď som sa mu priznala s tým, že nemáme nádej na vlastnú rodinu a keď som zostala sama..." zhlboka sa nadýchla, „začala som experimentovať s ezoterikou a tak nejak..."

„Si vyvolala démona," dokončila za ňu Amanda so sprisahaneckým úsmevom.

Evelyn sa zatvárila previnilo. „Neviem či som ho vyvolala, len som sa modlila za zázrak a zrazu tam stál. Ponúkol mi dohodu a ja som súhlasila, bola to moja jediná šanca stať sa matkou, ale rodičia ma vyhodili z domu a tak ma poslal sem."

„Vyhodili?" Dokonca i ju to zarazilo.

„Obaja sú hlboko veriaci. Neschvaľujú pohlavný styk pred svadbou," zatvárila sa zahanbene.

„Ach, chápem. Nuž, tak to by ich asi nepotešilo, že vrhneš démonča, či ako to nazvať," zaškerila sa.

„To nie, ale uistil ma, že bude rovnaká ako ktorékoľvek iné dieťa až kým sa neprebudí," usmiala sa Evelyn a opäť si materinsky pohladila pupok.

„Takže to malé je tvoja odmena alebo si chcela aj niečo iné?"

„Ona mi stačí," pohladila si brucho s nežným úsmevom.

„To je pekné, trochu sentimentálne, ale pekné. Ja som sa to malé rozhodla dať k adopcii, vraj im vedia nájsť fakt dobrý domov. Chápeš, nie som materinský typ, určite bude tomu malému lepšie u niekoho iného."

„A čo si za to chcela?"

„Peniaze," mykla plecami. „Kto má peniaze, má dnes všetko a ja by som si konečne chcela žiť lepšie."

Obraz sa rozostril a opäť som sa preniesla.

***

Ocitla som sa na sále a pozorovala pôrod. Ako ženu ma to fascinovalo, no potom som si uvedomila, že ten kto sa chystá na tento svet som ja.

„Tlač!" prikázala namosúrená sestra a spotená Evelyn z posledných síl zatlačila.

Detský plač sa rozľahol sterilnou miestnosťou a ona klesla na lôžko. Chvela sa, bledá v tvári od vyčerpania, ale i agónie ktorá pôrod sprevádzala. Cítila, ako jej pomedzi nohy steká teplá tekutina a jej prúd sa nespomaľuje.

Pôrodníčka podala dieťa sestre a tá s ním na chvíľu poodišla, no o niekoľko okamihov sa vrátila k hlave matky a ukazovala na krásne plavovlasé bábätko s blankytnými očkami.

Evelyn sa mu s láskou zahľadela do tváre a pobozkala ho na pokrčené čelíčko, keď jej ho sestra prisunula bližšie.

Pôrodníčka medzi jej roztiahnutými nohami robila aj nemožné, nervózne poškuľovala po vyčerpanej matke a snažila sa konať zázraky, ale krvácanie neprestávalo. Matke dali injekciu na stiahnutie ciev, čo by malo pomôcť, no teplá krv sa z nej rovnomerne liala rovnako ako sám život.

Ležiaca žena, moja mama, si začínala uvedomovať, že niečo nie je v poriadku. Lekári okolo nej pobehovali a stále do nej pumpovali akési prípravky, ale ona cítila, že i napriek tomu sa jej vedomie pomaly, no iste, plavý niekam do stratena.

Na sále sa zjavil muž, otec novorodeného dievčatka, a stal si k unavenej žene. Uprela k nemu pohľad plný zmierenia.

„Mali sme mať osemnásť rokov," vyslovila potichu, „ale aj tých deväť mesiacov za to stálo," vzdychla si a so slzami v očiach sa zahľadela na svoju dcéru. „Postaraj sa o ňu, prosím. Nech má milujúcu rodinu a až príde čas, ochráň ju. Sľúb mi to, prosím, inak nebudem mať pokoja." Znova preniesla prosebný pohľad na démona, ktorý zoči voči smrti a toľkému citu, len chladne prikývol a s plačúcim dieťaťom v náručí, ktoré prevzal od sestry, opustil miestnosť.

Žene sa zahmlil zrak, no i tak sa za nimi do poslednej chvíle dívala. Hypnotizovala dvere ktorými odišla jej dcéra až nakoniec dovolila temnote, aby ju vtiahla do svojej smrtiacej náruče.

***

Zlomená žena s panicky vytreštenými očami zviera v náručí plavovlasé plačúce dieťa. Muž s rukami vystretými pred sebou sa jej snaží dohovoriť.

„Clarissa, upokoj sa, to nie je naša Chloe. Naša malá je..."

„Ako to môžeš povedať?!" vyštekla na neho a dieťa si ešte tuhšie privinula.

„Prečo ste sem to dieťa priniesli?" zavrčal na démona stojaceho opodiaľ s nenávisťou v hlase.

„Bolo to úpenlivým želaním tvojej nádhernej manželky. Dal som jej vytúžené dieťa. Ona ho potrebuje a ty to dobre vieš a to malé potrebuje matku, ktorá sa oň postará." Zdvihol pohľad k tej žene. „Svedčí vám to spolu, Clarissa."

Žena sa šťastím bez seba usmiala na uzlíček v náručí a vytiahla prsník, aby sa pokúsila hladné dieťa nakojiť. Bábätko sa zo začiatku vzpieralo a nevedelo čo robiť, no nakoniec sa prisalo a spokojne dudlalo. Ťažko povedať, či naozaj pilo, no Clarissa, moja adoptívna mama, mala ešte stále vyduté brucho po uplynulom tehotenstve a teda nebolo vylúčené, že mlieko naozaj má.

„Vypadnite a to decko vezmite so sebou!"

„Ale, ale, Charles, nebol si to práve ty, kto s nami pred rokmi uzavrel dohodu? Postarajte sa o tú malú do jej osemnástych narodenín a tvoj dlh bude splatený a duša voľná." Démon sa usmial, zatiaľ čo muž pred ním sťažka preglgol. „Potešíš manželku, splatíš dlh a ešte sa aj oslobodíš, čo viac si môžeš priať?" nadhodil neočakávajúc odpoveď.

Muž sa pozrel na svoju manželku a analyticky zvažujúc výhody a nevýhody tejto dohody napokon potriasol hlavou.

„Nemôžem. Bude pre ňu lepšie ak sa so stratou vyrovná teraz. Bojím sa, že ak k tej malej prilipne, tak sa tým všetko len zhorší."

Krásna brunetka zdvihla hlavu a zahľadela sa na svojho manžela. „Ja súhlasím," vyslovila dôrazne. „Rovnaké podmienky, rovnaká dohoda a o tú malú sa postarám najlepšie ako viem. Už teraz je to moje malé dievčatko."

„Nie, Clarissa, nevieš o čom hovoríš! Ak s nimi uzavrieš dohodu..." paprčil sa Charles.

„Jej duše sa ani nedotknem," ubezpečil ho démon, „a tvoja bude voľná, ako som povedal. Táto dohoda je rovnako výhodná pre obe strany, možno dokonca väčšmi pre vás, ako pre mňa."

„Neuzatváraš zmluvy z ktorých neťažíš!" zasyčal muž.

„Situácia sa zmenila. Táto malá je moja vlastná a teda som ochotný urobiť kompromis, ak o ňu bude dobre postarané."

„Takže sa o ňu máme len postarať?"

„Ako o vlastnú," doplnil ho démon. „Bolo to posledným želaním ženy, ktorá ju porodila." Démon pristúpil k mladému mužovi pred sebou a bratsky ho poklepal po ramene. „No ak ti môžem poradiť, držte ju radšej mimo širšiu spoločnosť. Bude to pre ňu ľahšie, keď príde čas.

A aby som nezabudol v posledný rok do jej života vstúpia dvaja muži. Je to v poriadku, konajú na môj rozkaz, budú ju chrániť a potom odíde a už ju nikdy neuvidíš."

„A čo Clarissa?" opýtal sa zmučene. „Nezmieri sa s jej odchodom. Naša dcéra je..." nebol schopný dopovedať. „Naozaj si myslíš, že ju len tak nechá odísť?"

„Budeme mať osemnásť rokov?" zaplietla sa do rozhovoru brunetka.

„Presne tak, Drahá," odvetil jej démon.

„Súhlasím."

„Clarissa!"

„Nie, Charles. Je to moje rozhodnutie. Chcem si ju nechať. Všetko je lepšie ako tá prázdnota v mojom vnútri. Potrebujem ju!"

„Ale dokážeš sa jej neskôr vzdať?"

Pozrela sa na démona a čelila jeho pohľadu. „Bude mať možnosť voľby?" opýtala sa ho.

„Áno, ale musím ťa upozorniť, že ak by sa rozhodla zostať, mohlo by jej to vážne uškodiť."

„Dobre, to mi stačí." Vystrela k nemu štíhlu ruku. „Uzavriem s tebou dohodu."

„Clarissa..."

„Mlč, Charles!" zahriakla ho.

Démon k nej pristúpil a podal jej ruku. „Vážim si to." Ona mu ju stisla. „Ak budeš chcieť, môžeme ti potom uľaviť od bolesti úpravou spomienok. Ber to ako gesto dobrej vôle."

„Nie, bojím sa, že by som potom mohla zabudnúť na to všetko dôležité, čo by som s ňou chcela zdieľať."

„Ako si želáš."

Žena a démon sa držali za ruky a červená magická niť sa ovinula okolo ich spojených dlaní, vsiakla do nich a zaviazala ich k naplneniu dohodnutého.

***

„Rheia," ozval sa zamatový mužský hlas z temnoty. „Počuješ ma? Rheia?"

Áno, pokúsila som sa povedať, no bola to len myšlienka ktorá unikla do priestoru.

„Konečne sa prebúdzaš, Milovaná," vyslovil s neskrývanou úľavou.

Kto si?

„Samael, tvoj brat. Nemusíš sa ma báť."

Nemám brata.

„Máme spoločného otca moja milá. No ja som sa narodil tu dole, Milovaná. Tak dlho nás delili celé svety, no teraz sem za mnou konečne môžeš prísť. Čakal som na teba, dlho som očakával tvoj príchod."

Čo ak nechcem ísť?

„Prečo by si nechcela? Čaká tu na teba celá ríša pripravená padnúť ti k nohám."

Kde je náš otec? Aj on na mňa čaká?

„Je mŕtvy. Jeho vláda mnohým nevyhovovala, ale ja sa postarám, aby si bola v bezpečí."

Démoni by mali byť nesmrteľní, ako zomrel?

„A je to dôležité?"

Neviem.

Cítila som, nevidela, záblesk jeho úsmevu. Bol ako hrejivý lúč slnka, čo mnou na krátky moment prenikol.

„Moja najdrahšia," oslovil ma nežne, „nenechávaj ma viac čakať."

Nemôžem za tebou ísť.

„Prečo? Čo ti bráni?"

Okolnosti.

„Aké?" Jeho hlas sa začal ozývať z čoraz väčšej diaľky. „Hovor so mnou! Rheia?" Moje meno vyslovil naliehavo, no bol to už len vzdialený šepot.

Prídem, až bude čas, sľúbila som mu nepremýšľajúc o tom, či to naozaj urobím. Chcela som ho len utíšiť, upokojiť, lebo sa ku mne začala prebíjať bolesť. Mocná agónia pochádzajúca z môjho fyzického tela a ja som si vydesene spomenula na hrôzy, čo by sa mohli odohrávať za hradbou vedomia. V skutočnom svete.

Ren?

***

Pálenie - ukrutné, pohlcujúce a všeobjímajúce - sa mi rozlievalo v každom nerve, bunke, molekule tela. Cítila som, ako sa moja pokožka napína na prasknutie. Počula som zvuk trhajúcej látky, ako som sa snažila uhasiť neviditeľné plamene a strhávala pritom zo seba kusy odevu. No stret mrazivej zimy s ohňom v mojich žilách mi spôsobil ešte ukrutnejšiu páľavu na miestach, kde sa ma dotkla premrznutá zem, pohladil vietor, či zmáčali snehové vločky, ktoré museli začať padať, zatiaľ čo som sa pohybovala kdesi v minulosti a spoznávala svoj vlastný príbeh i rodinu.

Otvorila som ústa v nemom výkriku, ktorý sa vo mne pozvoľna dvíhal ako vlna tsunami a každým okamihom bol vyšší, až dosiahol k hrdlu z ktorého sa v nadprirodzenej výške predral i do sveta za hranicami môjho tela.

Ležiac na tvrdej zemi, naplo sa mi telo ako luk pripravený k výstrelu a desivo vysoká ozvena toho výkriku mi rezonovala v ušiach.

Bolo to čisté utrpenie, vnútornosti sa mi skrúcali, no ničomu z toho som nedokázala zabrániť. Ocitla som sa v hurikáne bolesti, pred ktorou moje vedomie pokorne klesalo na kolená, pripravené zbaviť sa svojej príčetnosti, pripravené roztrieštiť sa a zanechať za sebou všetky klamstvá, zúfalstvo, beznádej a bolesť. No potom som si spomenula, že nie som celkom sama. Mám predsa Rena a Jacka, ktorý isto čaká až po neho prídeme. A brata. Áno, mám brata, i on na mňa kdesi čaká.

Hurikán sa rozbil, roztrieštil sa namiesto mňa, jeho divokosť bola skrotená a ticho pohltilo predošlý hukot emócií a bolesti, čo v sebe obsahoval.

Známe, povedomé ticho smrti, ktorú som už poznala a zažila. Vlievalo sa do mňa, napĺňalo ma pokojom. Cítila som sa živá ako nikdy predtým, no zároveň sa vo mne usadil smrteľný chlad. Zaliezol si kamsi hlboko do mojich útrob a zvinul sa do klbka, čakajúc na vyplnenie mojej vôle.

Telo mi ochablo, rozboľavené a vyčerpané utrpením, ktoré mu dalo zabrať. No zvláštne živé, precitlivené. Vnímala som každý jeden centimeter jeho povrchu a útrob, i ten najjemnejší podnet. No nie len telo, ale i moje vedomie bolo akési pevnejšie, stálejšie a ucelenejšie, akoby nejaká časť zapadla na svoje miesto a spevnila ho. Spomienky na minulosť vyplávali na povrch, všetky potlačené a zabudnuté spomienky. Bolo ich toľko...

Zmenila som sa – šlo o záblesk myšlienky, ktorej som dovolila uniknúť. No bola pravdivá. Hoci som ešte neotvorila oči, vedela som to, cítila som to. Ruky i nohy sa mi zdali byť o čosi dlhšie a štíhlejšie. Svoje telo som vnímala ako ženskejšie. Snáď som za tých pár chvíľ dospela z dieťaťa na hranici dospelosti v ženu? Lebo toto telo nepatrilo dieťaťu, ale žene, dospelej elegantnej žene s krivkami. Je to ešte vôbec moje telo? Toľko otázok...

Pohla som sa na chladivej zemi a otvorila oči s ťažkými dlhými mihalnicami. Mrazivý vzduch ma zaštípal v nose a to čo som videla mi vyrazilo dych.

Toľko farieb, ktoré ešte nikto neobjavil. Toľko detailov, ktoré ešte nikto nenamaľoval, neopísal, nezvečnil. Každý jeden kúsok zeme, snehová vločka, steblo trávy, kameň, strom i zvieratá v ňom, také jedinečné.

Zdvihla som sa ako v sne a rozhliadala sa po svete, ktorý som naozaj videla po prvý raz taký, aký naozaj je.

Plavé, takmer biele, vlnité vlasy mi skĺzli v ťažkých prameňoch z ramien a na krátky moment mi zakryli výhľad. Fascinovane som po nich siahla dlhými, štíhlymi prstami s ostrými pazúrmi. Najskôr ma to zaskočilo, no nebolo to nič v porovnaní so závojom vlasov, ktoré akoby pochádzali z mesačným lúčov. Splývali až k zemi a hadili sa okolo mňa.

Belasá farba mojich očí, odtieň ktorý kaderníčka zháňala a namiešavala celú večnosť, bol bez stopy preč. Vlnitá štruktúra, s ktorou som roky rokúce zápasila žehličkou a boj vyhrala tiež len vďaka kaderníčke, sa taktiež navrátila.

Oblečenie, ktoré som mala na sebe mi bolo miestami pritesné a krátke. Na niektorých miestach sa ťahali pásy trhlín, akoby ich roztrhalo divoké zviera. Pri pohľade na ne som si spomenula na vlastné pazúry.

Zdvihla som pohľad a stál tam on. Vypadal rovnako ako predtým, no vznášala sa okolo neho belostná aura presakujúca i cez masku ľudskosti. Vyzeral ako anjel na maškarnom bále.

„Ren?"

Melodickosť vlastného hlasu ma zaskočila. Bol mi rovnako cudzí ako telo, v ktorom som sa ocitla. Zmĺkla som a priložila si ruku k štíhlemu krku.

Podrážky zaškrípali o kamennú zem a keď som znova vzhliadla stál tak blízko, ako sa odvážil.

„Chloe?" oslovil ma opatrne.

Chloe? Je to vôbec ešte moje meno?

Áno, odpovedala som si náhle. Je to cenná pamiatka na život aký som viedla. Mená majú moc a toto meno má moc pripomenúť mi, že nech už sa stalo čokoľvek, stále som len človek. V nesmrteľnom tele démona, no stále slabý a zraniteľný pod povrchom. Zároveň som si náhle uvedomila, že nech som sa navonok zmenila akokoľvek tak tu vo vnútri som to stále ja. Nesiem si so sebou rovnakú bolesť, trápenie, spomienky a obavy ako predtým. Rozdiel je len v tom, že toto nové telo má schopnosť to všetko skryť.

„Si v poriadku?" dodal, keď som nereagovala na jeho oslovenie.

Zdvihla som k nemu pohľad žiarivých očí naplnených vnútorným svetlom a usmiala sa tak žiarivo ako už dávno nie.

„Budem," vyslovila som tým cudzím hlasom, na ktorý si možno nikdy celkom nezvyknem.