Nebolo toho príliš, čo by sa dalo zachraňovať. V rozpáranej taške zostalo len pár kusov spodnej bielizne a ponožky. Táto malá guča šatstva unikla ako jediná ich pozornosti. Všetko ostatné bolo rozdrásané na nepoznanie. Rozhliadala som sa po izbietke a spomedzi zdrapov látky dvíhala a kontrolovala tie, čo mi kedysi patrili. Každý jeden kus bol nenávratne poškodený. Snáď keby som mala ihlu a niť, tak by som dokázala aspoň niektoré z nich zachrániť, no Jack si tu nič podobné nedržal, to už Ren stihol skontrolovať. Nezostávalo mi iné, ako kopiť odpad na hromadu a dúfať, že objavím ešte aspoň jedno náhradné triko ktoré bude v použiteľnom stave.

Po asi desiatich minútach som to vzdala. Frustrovala ma naša zdanlivo bezvýchodisková situácia a skromný úlovok šatstva mi na nálade vôbec nepridal.

Prešla som do vedľajšej miestnosti, kde Ren postupoval veľmi podobne ako ja, no hora odpadu tu bola podstatne väčšia ako tá v izbe.

„Našla si niečo?"

Víťazne som zdvihla ruku s hrudkou bielizne. Ren podvihol obočie a ja som mykla plecami. „Lepšie ako nič," prehodila som. „A ty?"

„Jedla sa ani nedotkli, takže o zásoby sa báť nemusíme, ale obávam sa, že z tvojich vecí toho veľa nezostalo." Zohol sa k malej kôpke, „ale toto sa myslím dá ešte použiť." Z kopy vyzdvihol čiernu mikinu bez potlače. Nepatrila k mojim obľúbeným, takže som ju už dlhšie nemala na sebe, ale bola teplá.

Vzala som si ju od neho a kriticky zhodnotila jej súčasný stav ktorý síce nebol najlepší, ale v porovnaní so zbytkom oblečenia na tom bola rozhodne veľmi dobre. Zips fungoval a okrem neveľkej trhliny na rukáve sa zdala byť v poriadku. V jednu chvíľu ma napadlo, či by som na nej našla stopy po temnej krvi, no radšej som to zavrhla a bola rada, že mám aj niečo do chladnejšieho počasia. „Kedy chceš vyraziť?" nadhodila som bezvýrazne.

Ani na mňa nepozrel, len za seba natiahol ruku, aby som mu podala tých pár vecí, čo sme zachránili a on ich mohol zbaliť do batoha, ktorý sme mali doobeda so sebou na cintoríne.

S rumencom na tvári som mu podala spodnú bielizeň zamotanú do zrolovanej mikiny. Vzal ten balíček látky a natlačil ho dnu.

„Hm?" pripomenula som sa.

„Prepáč, čo si hovorila?" Sústredene balil ďalšie zásoby: baterky, trvanlivé potraviny, náhradné batérie, kresadlo, fľaše s vodou a mnoho ďalších.

„Len ma zaujímalo, kedy a kam vyrazíme."

„Hneď. Už to budem mať hotové."

„A kam pôjdeme?"

„Čo by si povedala na Sibír?"

Striaslo ma a jemu v očiach zahorelo pobavenie. „Nebude tam chladno?"

„Bude. Je predsa október, ale ešte to tam nie je také zlé ako počas zimy. Okrem toho tam ideme len kvôli prebudeniu." Zapol batoh a poťažkal ho. Do bočných vakov zastrčil ďalšie fľaše s vodou. „Našťastie som na poschodí našiel stan a pár spacích vakov. Sú síce zaprášené, ale pred najhoršou zimou by ťa mali ochrániť."

„Nemôžeme ísť niekam, kde je, čo ja viem, teplejšie?" vyslovila som s veľmi zle skrývanou nádejou.

„Mohli by sme, no Sibír je dosť rozľahlí a nie je príliš pravdepodobné, že by sme tam narazili na ľudí."

„A napadlo ťa, že možno je to práve jedna z vecí ktoré ma desia?"

„Ver mi, až na to príde budeš rada, že to nikto nevidel. U každého to síce prebieha inak, ale už som videl pár prípadov, kde sa to nepekne zvrtlo."

„Ako zvrtlo?" položila som mu ruku na predlaktie a stisla, aby som ho prinútila pozrieť na mňa.

Najskôr zbehol pohľadom po mojej ruke, až potom mi pozrel do očí. „To nechceš vedieť."

„Chcem!"

„Nebuď ako malá a ver mi, nechceš. Občas je lepšie nevedieť, čo sa môže stať, aby si to najhoršie na seba neprivolala."

„O roztrieštení si mi povedal," oponovala som.

„Áno, ale to o čom hovorím sú veci, s ktorými by si musela neskôr žiť. A naša existencia je pridlhá. Ver mi, je lepšie na také veci ani nemyslieť."

Sklamane som sklopila zrak. Fakt, že mi niečo zamlčiava som vnímala ako zradu a nevedela som sa tomu pocitu brániť.

Chytil ma za plecia: „neboj sa," dodal. „Budem tam, aby som takému scenáru zabránil a snažím sa vybrať miesto ktoré by nám to mohlo uľahčiť," pousmial sa a postrapatil mi už bez tak strapaté vlasy.

Odstrčila som mu ruku a pokúsila sa upraviť si ich, ale so zle umytými a neučesanými vlasmi sa dá urobiť len jediné, zopnúť ich do chvosta a dúfať, že ich nikto nebude príliš pozorne skúmať.

„Hotovo," vyhlásil Ren po niekoľkých minútach a opakovanej kontrole zásob. Pokynul mi, aby som vyšla von z majáka.

„Prečo musíme ísť von? To sa nemôžeme presunúť priamo odtiaľto?"

„Maják bol vysvätený, zabudla si? To mu dáva istú ochranu pred našim priamym vstupom."

„Iste, ale nemalo nás to náhodou ochrániť aj pred tými larvami?"

Zamyslel sa nad mojimi slovami a nakoniec prikývol. „Pravda, zrejme to tu niekto musel znesvätiť, aby sa dostali dnu."

„A to sa dá ako?"

Šibalsky sa usmial. „Je mnoho spôsobov a niektoré sú príjemnejšie ako iné, ale predpokladám, že k tomu využili nejakého človeka. Pravdepodobne ho sem poslali, aby ich vyvolal priamo tu."

„To sú ľudia naozaj taký hlúpy, aby spolupracovali s démonmi?" nechápavo som pokrútila hlavou a pristúpila k Renovi ktorý mi už podával ruku.

„Hlúpy? Nemyslím, že je to to pravé označenie, ale sú dosť chamtivý, takže by si bola prekvapená koľkí sú ochotní riskovať a uzatvárať s nami aj veľmi nevýhodné zmluvy."

„Kradnete im duše?" chytila som sa jeho dlane a pevne ju stisla.

„Mimo iné," žmurkol na mňa s poloúsmevom, no nemyslím si, že som ho celkom pochopila a dokázala si vyložiť slová, ktoré sa za tým gestom skrývali. No popri pocite ako nás do seba vťahuje prázdnota sa to už nezdalo byť dôležité.