V posteli som vydržala len tak dlho ako bolo nevyhnutné. Líhali sme si neskoro, ale už za úsvite som prechádzala popri vyhasnutej peci.

Za dverami vládol pokoj. Jack stále spal a Ren si listoval v akomsi motoristickom magazíne.

„Dobré ráno," pozdravila som.

„Dobré. Ako si sa vyspala?"

„Fantasticky," zaklamala som.

Zoskenoval ma pohľadom, zatiaľ čo som si sadala na náprotivnú stoličku. Pravdepodobne našiel nejeden dôkaz o prebdenej noci, no rozhodol sa nekomentovať to.

„Raňajky?"

„Nemám chuť," odvetila som.

Nejedla som už takmer dva dni, ale keď som čo i len pomyslela na jedlo, žalúdok sa mi stiahol úzkosťou. Nie že by som naň myslela často. Mala som kopec iných podnetov preťažujúcich moju neurónovú sieť.

„Keby ti vyhladlo, chladnička je plná na prasknutie a hore sú cereálie." Kývol smerom ku skrinkám tiahnucim sa popod strop.

Oceňovala som, že ma nenúti.

Chvíľu som blúdila pohľadom po miestnosti v rozpačitom tichu, no nakoniec som sa vrátila k Renovi a prebodávala ho skrz časopis.

Ren sa tváril že to nevníma, ale tušila som, že sa chce len vyhnúť priamej konfrontácii. No pre udržanie vlastného rozpadávajúceho sa sveta som potrebovala odpovede a tie inde nedostanem.

„Ren," oslovila som ho jemne. „Potrebovala by som sa s tebou o niečom porozprávať." Vzdychol si, no zatvoril a zložil časopis na kraj stola.

„Smelo do toho," povzbudil ma so zjavnou neochotou.

„V noci som veľa rozmýšľala a..."

„Tento rozhovor sa nezačína dobre," skočil mi do reči. „Keď so mnou naposledy žena začala rozhovor touto vetou, tak mi dala košom."

„My spolu našťastie nechodíme," podotkla som nervózne.

Jeho tvár skamenela a v očiach prebleskol onen záblesk zo včera. „Áno. Našťastie," vyslovil trpko, no hneď na to, akoby pristihol sám seba pri niečom neprístojnom sa uvoľnil a pousmial. „To by bolo, však, Chloe?" Jeho úsmev sa ešte väčšmi rozšíril.

„Áno." Líca mi zrumeneli a pohľad skĺzol na stôl.

Opäť na nás doľahlo ono rozpačité ticho v ktorom sa ozývalo len Jackovo pochrapkávanie. Aj Ren sklopil pohľad a hľadel si na spojené ruky.

„Prepáč, nechcel som ťa prerušiť. To mi len vykĺzlo, veď vieš, na odľahčenie. Pokračuj, o čom si chcela hovoriť?"

Zbledla som a pozrela na neho. „Ja, premýšľala som. Myslím, že je veľa vecí na ktoré si nedokážem spomenúť," pokrútila som hlavou frustrovane. „Myslím, o nás troch. Tak ma napadlo, že keď máme byť spolu a vychádzať spolu. No, možno by nebolo na škodu povedať mi pravdu."

„Nikdy som ti neklamal," vyletelo z neho náhle. Prehrabol si vlasy na temene a zahanbene uhol pohľadom. „Teda, občas som ti niečo zatajil, ale nikdy som ti otvorene nepovedal nič, čo by nebola pravda. Keby si mi položila tie správne otázky, neklamal by som."

Oči sa mi rozšírili od prekvapenia a citlivá struna vo mne pokojne zavrnela lebo môj inštinkt sa nemýlil. Tichý hlas vo mne samozrejme pochyboval, ale nakoniec sa zdá, že sa predsa len mýlil. Odľahlo mi z poznania, že aspoň jeden z nich celkom nepredstieral.

„Ďakujem," slzy dojatia sa mi zaleskli v kútikoch, ale hneď som ich zahnala.

Pokračovala som: „Po prvom incidente, v meste, sa Jack o niečo pokúšal."

„O úpravu spomienok," prerušil ma Ren.

Prikývla som. „Asi áno, vyzeralo to tak. Ibaže to nefungovalo."

„Čoskoro sa prebudíš. Démoni na seba vzájomne nemôžu takto pôsobiť. Pamäť môžeme upravovať len ľuďom a technicky vzato už nie si človek."

„Mám to brať tak, že sa to stane už čoskoro?"

„Áno."

„Ale predtým to na mňa fungovalo, však?"

Prikývol.

„Takže v minulosti ste mi už upravili pamäť?"

„Áno. Do prebudenia si mala ďaleko. Bolo to nevyhnutné, aby si mohla žiť aj naďalej tak pokojne ako to len bolo možné."

„Môžeš mi povedať, čo sa vtedy stalo?"

„Tak rôzne," zahniezdil sa. „Väčšinou si mala sny ktoré ťa znepokojovali. Občas si v nich videla do budúcnosti."

„Som jasnovidka?"

Zhovievavo sa usmial. „Ťažko povedať, tie sny nakoniec prestali sami. Niekedy je to len prechodná fáza."

„Čo ešte?" zahniezdila som sa a zvedavo počúvala.

„Keď si sa nahnevala, podpálila si strom."

Vytreštila som na neho oči. „Je to normálne?"

„Schopnosti sú rôznorodé a pred prebudením sa sily prebúdzajú a zanikajú veľmi náhle. Schopnosti ešte nie sú dané, prejavujú sa náhodne. Chceš počuť aj o tom ako si vytopila váš dom a susedovi zmrazila psa?"

„To by som nikdy neurobila!"

Zasmial sa, „ale áno, urobila a bola to riadna psina."

„Dobre, ako povieš, to je teraz jedno," hodila som to za hlavu. „Zaujíma ma len, či sa stalo niekedy niečo také ako teraz. Nejaké útoky, alebo niečo podobné."

„Nie, ale to nie je nič neobvyklé. Astrálne larvy často vycítia Neprebudených až krátko pred prechodom na druhú stranu."

„Aha." Ticho sa medzi nami prevaľovalo a tie najpálčivejšie otázky sa v medzipriestore vznášali ako nepokojné tiene.

„Mám taký pocit, že by si sa rada spýtala ešte na niečo," prehovoril vševediaco, no netváril sa nadšene.

Jedna otázka ma popálila na jazyku, no nevyslovila som ju.

„Nechceš to vedieť?"

Zadívala som sa na neho.

„O Alice? Ktorí z nás..."

Zastavila som ho a odvrátila sa s pocitom, že mi číta myšlienky.

Po chvíli ticha som prehovorila s vedomím, že nech je pravda akákoľvek, nezniesla by som myšlienku na to, že ktoréhokoľvek z nich nenávidím.

„Bude to tajomstvo," zašepkala som. „Tvoje a Jackovo. Nechcem to vedieť."

„Prečo?" Naklonil sa bližšie a zvedavo mi skúmal nešťastnú tvár. Ale očividne mu odľahlo, že mi to nemusí povedať.

„Lebo ste to posledné, čo mi ešte ostalo a ničí ma už aj pomyslenie na to, že by som mala ktoréhokoľvek z vás nenávidieť."

Chcel niečo povedať, no zastavila som ho.

„Ja viem. Som naivná, no ste moji prví a jediní priatelia. S vami som vždy mohla byť sama sebou. Neviem či nimi stále ste. Po pravde som teraz dosť zmätená, ale chcem veriť, že to všetko nebola len pretvárka." Slzy ma opäť premohli a usedavo som sa rozplakala.

„Smiali sme sa spolu, trápili sa, podporovali sa, ak toto nie je skutočné priateľstvo, tak čo potom?" Vzhliadla som k nemu ubolene a rozhodila rukami.

„Ja som stále tvoj priateľ," vyslovil pomaly a dôrazne, navyše to podtrhol tým, že mi v dlani zovrel ruku a preplietol si so mnou prsty. To gesto ma dojalo k ďalším slzám, no tentokrát som plakala od úľavy a vďačnosti. Ale potom dodal s pohľadom upretým na Jacka, „ale za neho hovoriť nemôžem. To, ako to bude medzi vami teraz vyzerať je len a len na vás. Nebudem a nemôžem sa do toho miešať. Poznáme sa dlhšie ako si dokážeš predstaviť, ale obaja ste mi rovnako drahý. Nebudem si vyberať."

„To by som po tebe nikdy nechcela. Čo by som to bola za kamarátku?" usmiala som sa stále so slzami v očiach a on mi úsmev opätoval.

Ešte chvíľu sme tam sedeli v tichom porozumení a vznášal sa nad nami náznak úľavy. Potom sa náhle strhol a pustil mi ruku, akoby ho popálila. Jeho úsmev sa zmenil na ospravedlňujúci.

Pozrela som na Jacka, ktorý prestal chrápať. „Myslíš, že to niekedy prestane bolieť?" Tá otázka sa mi sama dostala na jazyk náhle a bezmyšlienkovite.

„Videl a zažil som veľa smrti," odpovedal, vediac na čo narážam. Jeho pohľad sa uprel kamsi do diaľky na niečo, čo som nemohla vidieť a pravdepodobne si to ani predstaviť, „ale čas a zmierenie je jediným liekom na tú bolesť.

Prvá smrť je vždy najťažšia, ale postupne sa tá rana uzavrie. Prirodzene ti po nej zostane jazva. Vždy tam bude, aby ti tú osobu pripomínala, ale je dôležité naučiť sa na ňu myslieť tak, ako si ju chceš pamätať, nie tak, ako si ju videla naposledy."

„Neviem, či to dokážem."

„Dokážeš, lebo musíš. Si silná a ani o tom nevieš."

Prikývla som nepresvedčivo.

„Krásne depresívne ráno prajem," ozval sa Jack tak nečakane, až sme obaja poskočili na stoličkách.

„Dobré ráno," zaželala som na oplátku, zatiaľ čo Ren len zdvihol ruku na pozdrav.

„Uf," vydýchol pri pohľade na moju strhanú tvár, „ty vyzeráš."

Bezmyšlienkovite som si ruky pritisla k rozpáleným lícam. „Nemohla som spať." Čo bolo očividné, ale len jeden z nich bol dosť taktný na to, aby to nerozoberal.

Pozrela som na Rena a zaliala ma vlna jeho súcitu. Jeho oči, akoby mi vraveli: občas je to s ním ťažké, ale je to môj priateľ.

„To nie si jediná." Ponaťahoval sa ako medveď po hibernácii až mu kosti zaprašťali.

„Počula som ťa chrápať," opáčila som.

„Démoni nikdy nespia. Aspoň nie tak ako ľudia."

Vytreštila som na neho oči. „Takže si počul..."

„každé slovo," dokončil a z poličky vzal pohár, do ktorého si napustil vodu.

Strelila som obviňujúcim pohľadom po Renovi, ktorý si musel byť vedomý toho, že Jack načúva. Ten však len mykol plecami, akoby mu to bolo jedno. Napadlo ma len, či sú si naozaj taký blízki, že medzi sebou nemajú žiadne tajomstvá, alebo to bolo Renovi jednoducho jedno.

„Robí ti dobre načúvať cudzím rozhovorom?" Nedokázala som potlačiť hnevlivý podtón.

„Vedela si predsa, že som tu."

„Spal si, chrápal! Odkiaľ som asi tak mala vedieť, že načúvaš? Keby si mal v sebe aspoň štipec slušnosti..." zmĺkla som, lebo náhle hodil pohár s vodou o kuchynský pult a ten sa roztrieštil na množstvo sklenených črepín povaľujúcich sa všade naokolo.

Zostala som naň pozerať s otvorenými ústami, akoby som ho videla po prvý raz. Ešte nikdy som ho nezažila takého nahnevaného.

Krátko predtým, ako si stisol koreň nosa som mu v očiach zahliadla záblesk zelenej, no rýchlo ich zatvoril a chrbtom sa oprel o linku. Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchol.

Ren ho pozorne sledoval akoby som stlačila červené tlačidlo na odpaľovacom zariadení a on v napätí očakáva výbuch.

Pozorovala som, ako sa Jackov hnev zmierňuje a mení na frustráciu.

„Prepáč," vyštekol. „Mal som si to nechať pre seba. Budem si pamätať, že úprimnosť považuješ za hrdelný zločin," dokončil zatrpknuto a v jeho hnedých očiach sa zrkadlila bolesť.

„Nie, ja... Neuvedomila som si. Prepáč." Ako sme sa dostali k tomu, že sa ospravedlňujem ja jemu?

„Zabudni na to," nadhodil. „Ber to ako užitočnú lekciu. Ani v spánku sa nám nedá veriť."

„Chcela by som ti veriť, vám obom," dodala som, „ale môžem?"

Pozrel na mňa a očividne zvažoval odpoveď. Potom na Rena a zasa na mňa.

„Neviem," vyhlásil.

Nie len ja, ale i Ren na neho hľadel zarazene, akoby práve rozbil vázu ktorú sa mu ako tak podarilo pozliepať dohromady.

„Už nebudem nič predstierať," dodal. „Sama sa budeš musieť rozhodnúť, či mi budeš veriť, alebo nie." Pozrel na Rena. „Vždy si bol z nás dvoch ten lepší. Postaraj sa o ňu." Všetko nechal tak. Vybral sa ku dverám, obliekol si mikinu, a bez ďalších slov odišiel.

Hľadela som na dvere s dementne pootvorenými ústami a nevedela, čo si mám myslieť. Ren mi pohladil ruku, ktorou som zvierala okraj stola.

Pozrela som mu do očí, ktoré sa napodiv tvárili pokojne. Možno to s ním zažil už mnoho ráz. Uvedomila som si, že som zamrzla v akomsi pomykove na pol ceste zo stoličky a som napätá, akoby bolo moje telo pripravené vyraziť za Jackom. Bola to mimovoľná reakcia.

„Vráti sa." Upokojoval ma Ren. „Daj mu chvíľu."

Prikývla som a dosadla späť na stoličku. Neubránila som sa však spätnému pohľadu na dvere a rozmýšľala koho uvidím, keď sa na Jacka pozriem na budúce.