„Hej, počkaj na mňa!" zvolal Jack.

Poskakujúc som zastavila uprostred kopca, aby som uzrela Jackovu spotenú tvár ktorá ma svojim výrazom prosila o zmilovanie. Zbožňovala som vidieť ho takto a preto som s ním rada chodila behávať vždy, keď ma o to požiadal.

„Tuším si nejak z formy," podotkla som hravo a venovala mu vyzývavý úsmev.

V skutočnosti je vo vrcholnej kondícii, takže som ho zakaždým podozrievala z podvádzania. Niekto klame, aby vyhral a niekto preto, aby potešil druhých. Neprekvapilo by ma, ak by tá druhá možnosť bola Jackov prípad. Vždy mi výhra zlepšila náladu a on sa zakaždým taktne tváril, že je moje víťazstvo zaslúžené.

„Ako je možné, že ti nestíham?!" naježil sa. „To ja som v bežeckom tíme, nie ty!" Dych sa mu zadrhával v hrdle a námahou mu sčerveneli líca v ostro rezanej tvári. Tmavé kučeravé vlasy sa mu prilepili na spotené čelo.

„Ja neviem, skrátka som rýchla. To vieš, niekto má talent a niekto..." nedokončila som.

„Ty potvora!" vyštekol a vyštartoval s lišiackym úsmevom na unavenej tvári ako keby mu za pätami horelo.

Hnal sa hore kopcom ako víchor a mne nezostalo iné, ako so smiechom utekať čo mi sily stačili, aby ma nelapil, či nebodaj nepredbehol.

Bežali sme ako dvaja blázni a ľudia na prechádzke si nás nechápavo obzerali. Ich psy brechali a náš smiech sa vznášal v jeseňou poznačených korunách stromov a rozliehal sa do diaľky.

Šprintovali sme na vrchol kopca, kde jeden zo stromov predstavoval pomyselnú cieľovú pásku. Jack sa mi držal za pätami, jeho výstup na kopci ma stál drahocenný čas a výpadok z tempa, teraz to už bolo len kto z koho. Uháňali sme a doťahovali sa o prvenstvo, v tvári krv, spotení ako dvaja wrestleri, no rozosmiati ako malé deti. Predstavila som si ako v sebe zbieram všetku energiu a posielam ju do nôh. Tie už teraz kmitali priam vražedným tempom, no na moje prekvapenie boli schopné ešte pridať, zrýchliť a... zvíťaziť!

„Už zase!" zadúšal sa Jack na oko dotknuto po tom ako dobehol k cieľu. „Prisahám, ešte jedna prehra a už nikdy s tebou nepôjdem behať!"

„Sľuby sa sľubujú, blázni sa..."

„Ďalšie víťazstvo pre naše dievča," prerušil ma vábivý hlas za mnou a odnikiaľ sa vynorila ruka s rannou dávkou kofeínu.

„Ren!" vykríkla som s nadšením a zvrtla sa k pariacej tekutine v papierovom pohári. Šťastne som ho uchopila a uchlípla z horkého nápoja. „Hmm," zapriadla som spokojne, „výborná!"

„Vďaka kamoš, tiež si dám," nadhodil Jack a natiahol pred seba ruku s iskrivou dávkou očakávania v očiach.

Ren ospravedlňujúco pokrčil ramenami: „Nemal som dosť peňazí, prepáč."

„Odmena patrí víťazovi," zatrilkovala som a na potvrdenie svojich slov sme si s Renom tľapli.

„Dočerta s vami, a to si hovoríte kamaráti," zareagoval namrzene.

„Tí najlepší kamaráti," žmurkla som na neho spiklenecky a chlipla si z kávy.

Jack pokrútil hlavou a došuchtal sa k nám. Sťažka dosadol na drevenú lavičku a snažil sa vydýchať.

„Myslel som, že o mne už nikdy nezapochybuješ," vyslovil Ren s dotknutým výrazom na peknej tvári. Spoza chrbta vytiahol vrecko a zahľadel sa naň s ľútosťou. „A to som ti priniesol šišky s cukrovou polevou."

Jack sa v tom okamihu rozžiaril a obklopila ho gloriola nadpozemskej vďačnosti. Vzhliadol k Renovi ako k svätému obrázku: „Milujem ťa! Ja som vedel, že by si ma nikdy nesklamal!"

„No neviem," podotkol veľavýznamne Ren, „ešte pred chvíľou si tak presvedčivo neznel," doberal si ho s vážnym výrazom a nakrčeným obočím, no v jeho temných očiach tancovala iskra nezbednosti.

„Veru, mal by si si nás viac vážiť!" podotkla som a natiahla k nemu pohár s presladenou kávou ako návnadu. Koniec koncov si ho zaslúžil už len pre to moje podozrenie z nezaslúženého víťazstva.

Jack po ňom chňapol s prekvapivou rýchlosťou a spolu s ním si v teplých dlaniach ponechal i moju ruku zvierajúcu kofeínový zázrak. Na pokožke som pocítila mravčenie. Vzhliadla som k nemu a zbadal oči plné plamenného odhodlania. Vzdala som sa svojej výhry v jeho prospech a natiahla prázdne ruky k Renovi a jeho vrecúšku s dobrotami. „Jednu mňamku, prosím," zamávala som nevinne mihalnicami a na perách mi pritom pohrával laškovný úsmev.

Ren sa zarehotal a pretočil očami. Dostala som ho! Vzdal sa vrecka s dobrotami a posadil sa k nám.

Spoločne sme sedeli a jedli sladké pečivo s cukrovou polevou. Smiali sme sa nad kávou, o ktorú sme sa poctivo podelili, a bavili sa o všedných plánoch na dnešný deň. S až bolestnou túžbou som si uvedomila, že by som ho takto najradšej strávila celý, no musela som sa vrátiť domov a zapadnúť do snobskej reality svojho života.

O polhodinku neskôr sa už prázdne vrecko váľalo pokrkvané v smetnom koši a my traja sme svorne kráčali dolu kopcom.

Užívala som si pokoj aký ma pri nich sprevádzal. S nimi som mohla byť sama sebou. Obaja mi ponúkli rameno a ja som sa do nich nadšene zavesila. Vychutnávala som si pohľady plné závisti od dievčat a žien, ktoré na nás zízali.

Ren s Jackom sú veľmi príťažliví na pohľad a ich osobnosti vedia byť rovnako očarujúce ako ich vzhľad, no ja som mala viac ako ktorékoľvek z dievčat, ktoré sa ich životom prehnalo. Mala som ich priateľstvo, oddanosť, podporu a ak to bolo nutné, tak aj ochranu. S nikým iným ako s nimi by som nemohla byť šťastnejšia. Nikto by ich nedokázal nahradiť a s o to väčšími obavami som sa s nimi zakaždým lúčila.

Vždy, keď sme zastali pred domom, tak ako teraz, sa mi zovrel žalúdok v iracionálnej obave, že už ich neuvidím.

Nemohla som chodiť do školy lebo otec trval na individuálnom vzdelávaní. V susedstve som si nikdy nedokázala nájsť priateľov, lebo sme sa neustále sťahovali a toto bolo po prvý raz, čo sme niekde zakotvili na dlhšie ako dva roky a našla som niekoho komu som sa mohla zdôveriť a vyplakať sa mu na ramene.

Cítila som, že o nich nemôžem prísť a myslela na nich na oboch s pocitom, ktorý hraničil s láskou. A možno to aj bola láska, lebo tá má mnoho podôb. No zároveň som si bola vedomá ich príťažlivosti a bola pevne rozhodnutá nepodľahnúť jej. Vzťahy ničia priateľstvo a tomu som sa potrebovala vyhnúť.

Obaja mi zamávali na rozlúčku, no ako obyčajne som ešte nebola pripravená vkĺznuť do domu a stratiť ich z dohľadu a tak som sa dívala ako odchádzajú a doberajú si jeden druhého.

Také jednoduché a obyčajné. Kiežby som mohla žiť tak ako oni. Škola, krúžky, nejaká tá brigáda a domov. Bolo by pekné mať aj iných priateľov. Možno kamarátku mimo nášho malého dôverného kruhu, ktorej by som sa mohla zveriť s trvalou obavou, že Jacka a Rena už nikdy neuvidím.

Otočila som sa ku vchodovým dverám a s povzdychom vošla dnu. Čo bolo vlastne rovnaké ako prejsť Hviezdnou bránou do nového sveta. Za týmito dverami sa skrýval prepych číhajúci na každom rohu. Súkromný učiteľ Roland Baxley, ktorý už isto iste pochoduje v knižnici a preklína deň, keď sa rozhodol privyrobiť si na dôchodku ako súkromný učiteľ. Naša gazdiná Alice, ktorá všetko večne upratuje a zbožňuje varenie. A neustále zaneprázdnení rodičia, ktorým na živobytie zarába i vlastné meno.

Odtrhnúť sa s Renom a Jackom sa pre mňa stalo dôležitým rituálom normálnosti, ktorý mi má pripomínať, že i ja som len človek a ktorý mi, na počudovanie, rodičia tolerovali.

„Kto vyhral dnes?" opýtala sa ma Alice bez pozdravu a popritom veselo prachovkou ometala už vyleštené sošky a staré vázy.

„Ja," usmiala som sa zoširoka.

„Šikovné dievča," zaškľabila sa na mňa spôsobom, ktorý by moji rodičia považovali za nevhodný, no bolo z neho cítiť vrelú hrdosť.

S úsmevom na tvári som vybehla do svojej izby a opláchla sa v priľahlej kúpeľni. Potom som zazrela na šatník s luxusným oblečením a znechutene pokrčila nosom. Mamka mi oblečenie obmieňala každých pár mesiacov, aby bol vždy zriadený podľa najnovšej módy.

Túto sezónu zdá sa bola v kurze modrá, lebo sa to tam ňou hemžilo ako švábmi v špinavej kuchyni. Vo svojej podstate to však bol krok dobrým smerom, modrá mi šla k očiam, podtrhovala belaso odfarbené vlasy a nebola to rúžová. Vďaka Bohu, všetko len nie rúžová! Ale na čiernu sa táto farba aj tak nechytala.

Prikročila som k šatníku a navliekla sa do šiat námorníckeho štýlu v kráľovskej modrej s bielym golierikom. túžobne som sa zahľadela na obnosené tričká a pohodlné tenisky z MOJEJ strany a s povzdychom siahla po sandáloch, ktoré sa stali akýmsi kompromisom medzi teniskami a topánkami na vysokej platforme. Na opätkoch som totiž bola až neuveriteľne nemožná a nemala som chuť zlepšovať sa v niečom, čo mi do života nedá viac ako optické predĺženie nôh.

Takto vyobliekaná som sa pobrala do knižnice, kde už ma trpezlivo očakával môj vyučujúci, profesor Baxley. Koniec koncov, nemal na výber, za svoju trpezlivosť bol kráľovsky platený. Kedysi učil na akejsi univerzite, no po odchode na zaslúžený odpočinok sa stal mojim osobným mučiteľom.

„Meškáte," podotkol s pohoršene stiahnutým obočím.

„Ospravedlňujem sa," prehodila som na oko ľútostivo, no obaja sme vedeli, že ma to ani trochu nemrzí.

Hodina sa začala, tak ako vždy, prednáškou. Nasledovali praktické cvičenia a testy, kontrola domácich úloh a mnoho ďalších prednášok, po ktorých som sa psychicky vyčerpaná vymotala z knižnice až po tretej popoludní.

Za dverami knižnice som sa oprela o drevený obklad steny a tresla oň hlavou v návale zúfalstva. Tento akt pomätenosti ma prebral a navrátil do reality. V duchu som zajasala nad víkendom, ktorý sa už na mňa usmieval z kalendára a tešila sa, možno trocha predčasne, na Rena s Jackom, ktorí sa tu mali čoskoro zjaviť. Ako na povel zazvonil zvonček pri dverách a ja som ich letela otvoriť.

Dobehla som ešte pred Alice a dvere doslova rozrazila. Prirodzene za nimi stáli moje dve hviezdy a pri pohľade na mňa sa usmievali od ucha k uchu. Najskôr som im potešene úsmev opätovala, no pri rozširujúcich sa úškrnoch mi bolo jasné, že sa niečo chystá.

„No to sa pozrime aká vieš byť pekná, keď chceš," žmurkol na mňa Ren a pohľadom ma obehol od korienkov belasých vlasov až po špičky prstov na nohách.

Pod tým pohľadom som sa zachvela a zahľadela sa na svoje fajnové námornícke šatôčky.

„Teraz si pripadám nevhodne oblečený," prehodil Ren s nezbednou iskrou v oku a zadíval sa na vlastné vyťahané tričko, dotrhané nohavice a vyblednuté tenisky.

„Niekto tu musí byť za dámu," prehodila som s ľahkosťou.

„A niekto musí byť za kapitána!" zvolal Jack a votrel sa medzi mňa a Rena. „Na palubu!" zvolal a všetkých nás tým rozosmial a obaja sa nahrnuli dnu.

Neušlo mi, že to bola narážka na štýl šiat, no príjemne odpútala pozornosť a Ren ma konečne prepustil z obsidiánového väzenia svojich očí.

Z kuchyne vykúkla Alice. „No to sa pozrime koho nám sem čerti nesú, chlapci!" Otočila som sa k nej s úsmevom na perách.

„Poďte, poďte, dám vám nejaké tie sušienky, čo vám minule tak chutili," povedala so srdečným úsmevom, ktorý jej snáď nikdy neschádzal z tváre.

„Naozaj?" ozval sa Jack, ktorý vždy až nezdravo miloval sladkosti. Ten blázonko trpel závislosťou na najrozšírenejšej droge na svete – na cukre.

Bolo až pozoruhodné aký boli s Renom odlišní a i napriek tomu spolu dobre vychádzali a vždy si boli oporou. Jack bol vždy ako slnko, ktoré dokázalo vyčariť úsmev aj na tej najzamračenejšej tvári a Ren bol ako noc. Temný, pokojný a sebaistý. S nevôľou som si musela pripustiť, že miestami i nevysvetliteľne desivý. Jeho pohľad obsidiánových očí akoby prenikal až do duše a vždy dokázal zaťať do živého. No i napriek tomu boli obaja svojim spôsobom starostliví.

Takto moja myseľ nespútane putovala, zatiaľ čo som sa odobrala do svojej svätyne a prezliekla sa do niečoho pohodlnejšieho.

Kým som dorazila dole, boli už chalani obsypaní omrvinkami a Jack vyzeral ako škrečok, ktorý si robí zásoby. Svoje úsilie zjesť čo najviac zdvojnásobil, keď ma zbadal prichádzať.

„Môžeme ísť?" spýtala som sa a Ren okamžite vstal. Decentne sa s Alice rozlúčil a potiahol nacpaného Jacka za ruku, aby ho odtrhol od sladkostí. Ten nemohol rozprávať a tak Alice zamával na rozlúčku, zatiaľ čo sa potkýnal, keď ho Ren ťahal okolo nej. Videla som ešte, ako srdečne sa Alice usmieva pri pohľade na našu malú partiu a potom som sa za dverami konečne zhlboka nadýchla a zhodila zo seba rodinné putá, ktoré ma inokedy tak pevne zväzovali.

„Tak, aký si dnes mala deň?" opýtal sa prežúvajúci Jack.

„Ako každý iný, neobyčajne nudný," odvetila som.

Vykročili sme na ulicu a cestou do centra mesta sa zhovárali o svojich dnešných trapasoch. Prirodzene, väčšinu z nich mal na svedomí Jack. Na tréningu sa potkol a kvalitne zložil k zemi svojho kolegu, prisahal však na zásah vyššej moci čím úplne poprel akúkoľvek svoju vinu. Jeho bežecký čas sa akýmsi zázrakom zlepšil o dve stotiny sekundy, čo pripísal našim ranným rýchlotulkám. Bol na seba za to mierne zlepšenie taký hrdý, že som nemala to srdce vziať mu to. Za to Ren sa s ním nemaznal a nič mu len tak nedaroval. Veselo si ho doberal a uvoľnene sa smial.

Naozaj je dnes deň ako každý iný, ale s tými dvoma, je o poznanie veselší.

***

Na večer sa s nami Ren rozlúčil a zamieril na brigádu, ktorú si našiel v neďalekej večierke. S Jackom sme osameli a s poslednými slnečnými lúčmi za chrbtom sme sa vliekli čoraz opustenejšími ulicami k miestu, ktoré som nazývala svojim domovom.

Boli sme neďaleko, keď som kútikom oka zahliadla niečo, čo ma upútalo. Vyzeralo to ako temná postava krčiaca sa v tieni neďalekých stromov. Zastavila som a zahľadela sa tým smerom. Jack urobil ešte niekoľko krokov, no keď si uvedomil že nekráčam, zastavil tiež. „Chloe, deje sa niečo? Vyzeráš, akoby si videla ducha."

Zvrtla som sa k nemu a potom pohľadom preskočila späť, no nič som nevidela. Napadlo mi, že to bola len hra tieňov. Môj mozog sa rozhodol vyhodnotiť to ako neškodný zážitok a tak sme pomaly kráčali ďalej.

Dom bol na dohľad a Jack sa mi snažil nešikovne prerozprávať vtip, ktorý počul v škole. Výborne som sa na jeho snahe bavila. Potom som pozrela priamo pred seba a moju pozornosť upútala tmavá silueta postavy ktorá stála pred mojim domom a prisahala by som, že hľadí na okno do mojej izby.

Za normálnych okolností by mi to bolo jedno, ľudia si občas náš elegantne vylepšený dom prezerali, no tentokrát to bolo iné, príliš intenzívne.

Inštinktívne sa mi zježili jemné chĺpky na zátylku a spomalila som. Vlastne som takmer nekráčala a so zlou predtuchou visela pohľadom na tej siluete. Jack sledoval môj pohľad a zastal, pričom ma chytil za ruku, aby som urobila to isté. Pozrela som sa na neho a sledovala jeho znepokojený profil.

„Chloe," prehovoril tak potichu, že som ho sotva počula, jeho hlas ani nebol jeho hlasom. Ľadový pokoj a autorita s akou vyslovil ďalšie slová mi k nemu až do tejto chvíle nepasovali, no keď zazneli z jeho úst, stali sa jeho prirodzenou súčasťou a to aký bol do tohto dňa, akoby zmenilo sa v sen, ozvenu minulosti. „Myslím, že by sme sa mali vrátiť."

Preniesla som svoj pohľad na tmavú masu pripomínajúcu človeka a zľahka prikývla na znak súhlasu.

Zlý pocit mnou prenikal a ja som automaticky stisla Jackovu ruku ešte pevnejšie, aby som sa uistila o jeho prítomnosti. Bol to inštinkt a jeho teplo ma upokojovalo. Takto sme ruka v ruke ustupovali a pohľadom sledovali tú znepokojivo pôsobiacu osobu, keď odrazu neprirodzene rázne trhla hlavou smerom k nám a ja som takmer padla na zadok pri pohľade do jej spaľujúcich rubínových očí.

„Bež!" trhol mnou Jack a bez jediného zaváhania ma ťahal za sebou pomedzi domy po čoraz tmavších uliciach, ktoré boli i na túto dennú dobu až neprirodzene tiché a prázdne.

„Bariéra," zašepkal po tom, ako sme sa nimi prehnali, skôr nahnevane ako znepokojene, sám pre seba a prudko zastal pričom ma stiahol za seba, aby ma zaštítil svojim mohutným telom.

Pohyboval sa rýchlo a s ľahkosťou, aká sa len tak nevidí a na akú som u neho nebola zvyknutá.

Spoza jeho chrbta som sledovala siluetu, ktorá neustále menila svoj tvar a plachtiac po chodníku bola čoraz bližšie k nám. Roztriasla som sa po celom tele a dúfala, že je to len zlý sen. Toto predsa nemôže byť skutočné. Neexistuje to! Zavrela som oči a dúfala, že až ich otvorím, tak to bude preč.

„Čo to stváraš?!" ozval sa Jack a potriasol mnou.

Oči som otvorila práve vo chvíli, keď sa tá bytosť vrhla do útoku.

„Pozor!" skríkla som varovne a ocitla sa na zemi s Jackom, ktorý ma ochranársky zvieral v náručí. Prízračný tieň preletel ponad naše prepletené telá so zúrivým zavrčaním. Prevalili sme sa a Jack pružne skočil do podrepu zatiaľ čo mňa ponechal na chodníku v suchom lístí.

Beštia, ktorá nemohla byť ani náhodou človekom za ktorého sa ešte pred nedávnom vydávala, na nás cerila ostré tesáky a varovne pritom vrčala.

„Ustúúúúúp," zatiahla chrapľavo a zjavne prehovárala k Jackovi.

„S kým si myslíš, že hovoríš?!" opýtal sa Jack opäť tým autoritatívnym tónom pri ktorom tuhla aj krv v žilách a potvora ticho zaskučala a cúvla. Trhlo ňou, akoby ju udrela neviditeľná sila a jej telom prešiel bolestivý kŕč. Rýchlo sa spamätala a zúrivo zavrčala. Nebola však sama komu sa dralo z hrdla vrčanie. Bola som taká fascinovaná tou bytosťou, že som si ani neuvedomila tú zmenu ktorá sa s Jackom udiala. Jeho telo sa zdalo byť ešte väčšie a mohutnejšie, svaly mal napäté na prasknutie a vlasy sa mu hýbali akoby z vlastnej vôle, hadili sa a tancovali, nespútané ako ohnivé plamienky. V jeho čokoládových očiach, inokedy hravých, sa objavili jedovaté zelené iskry. Vzduch sa naplnil dávivým zápachom síri a beštia pred ním znova zaskučala a ustúpila. Krok za krokom, spolu s jej vytrácajúcou sa odvahou, sa strácal i jej obraz v našej realite, až napokon celkom zmizla a celý svet sa okolo nás zavlnil.