Cítila som sa ako po práve zabehnutom maratóne - lapanie po dychu, splašený tlkot srdca, bolesť v celom tele a neschopnosť ďalšieho pohybu. Akýsi kúsok môjho vedomia pozvoľna zapadal na svoje miesto vo fyzickej realite, v mojom tele, no počas daného procesu som bola bezbranná ako novorodenec. Ležala som horeznačky a civela na strop stanu a mihajúce sa tiene na jeho stenách.

Po chvíli sa moje telo náhle uvoľnilo a zdalo sa, akoby z neho opadli neviditeľné okovy. Najskôr som skúmavo pohla prstami na rukách a nohách a až potom som sa pokúsila pomaly posadiť.

Zmocnil sa ma mierny závrat, ale inak som sa po niekoľkých minútach cítila ako obyčajne.

Stan bol stále prázdny a studený. Renovo teplo zo mňa už dávno vyprchalo a mňa sa zmocnila triaška pred ktorou ma nedokázal ochrániť ani chabo vyhriaty spací vak. Chvela som sa nie len od zimy, ale i pre ten čudesný sen, ak to bol vôbec sen. Hlodalo vo mne podozrenie, že sa stalo to isté, ako keď som videla Jackov únos, no tentokrát som sa musela preniesť podstatne ďalej, až na druhú stranu.

V hrudi som pocítila známy ťah. Nie vyslovene nepríjemný, skôr len akési nežné zaťahanie - pripomienku. Ozýval sa, ako na potvrdenie mojich podozrení, čo ma vôbec neupokojovalo. Dokonca ma napadlo, či ten muž nie je mojim Povolávateľom a ak ním je, neviem či mu budem môcť dať to, čo pravdepodobne bude chcieť – mňa.

V ušiach mi ešte stále znel znepokojivo blízko jeho zúfalý hlas plný túžby „Milovaná", za viečkami som mala vytetovanú jeho nadpozemskú tvár.

Potriasla som hlavou v snahe zbaviť sa tých výjavov, no márne, nedokázala som ich odohnať. Jeho znepokojivá prítomnosť sa usadila a uvelebila v temnom kútiku mojej mysle, z ktorého na mňa číhala.

Čo si zač? Pýtala som sa samej seba, aj keď odpoveď som už pravdepodobne poznala.

***

Vzduch pred stanom sa zdal byť mrazivý a nemilosrdne ma oberal aj o posledné teplo. Oheň našťastie ešte pukotal, Ren ho musel udržiavať po celú noc pri živote, no aj tak sa jeho teplo rýchlo strácalo v okolitej divočine.

Ren sedel na brvne s privretými očami a vykasanými rukávmi, čo som považovala za čisté bláznovstvo vzhľadom k ročnému obdobiu a počasiu. Teraz som už vedela že nespí, len odpočíva, jeho zmysly sú rovnako ostré ako pri plnom vedomí.

Posadila som sa k nemu a zhlboka dýchala premrznutý vzduch, pričom sa predo mnou formovali obláčiky pary. Vzhliadla som. Nad hlavou sa nám trblietali hviezdy ktoré sa zdali byť v bezmesačnej noci ešte žiarivejšie. Dívala som sa na ne, ako by mi mohli odpovedať na všetky moje otázky, hoci to bolo nemožné. Občas oblohu preťal jasný lúč padajúcej hviezdy a v takých chvíľach som pevne zopäla ruky a želala si jediné: nech je Jack v poriadku a vydrží kým niečo nevymyslíme a nenájdeme spôsob, ako ho dostať von.

Po hodnej chvíli som sa strhla na Renov hlas: „Premrzneš," upozornil ma starostlivo, „a mala by si si ešte pospať. Do rána je ďaleko."

„Nemôžem," vyslovila som úprimne.

„Zlé sny?"

„Niečo také."

Chápavo prikývol, ako keby ich aj on sám mával. No o tom som sa mohla len dohadovať. Netušila som, či sa démonom za tým tenkým závojom medzi bdením a spánkom môže aj niečo prisniť.

Mlčali sme a bok po boku sa oddávali každý vlastným úvahám.

S Renom nebolo mlčanie až také skľučujúce. Vždy vedel odhadnúť, kedy potrebujem mať svoj vlastný priestor na rozjímanie, či mi vládne nechuť socializovať sa. No vo svojej zmätenej mysli som začínala uvažovať o možnosti zdôveriť sa mu so svojim dnešným zážitkom. Čím dlhšie som o tom premýšľala, tým istejšia som si bola – nešlo o sen, či víziu z iného času. Ja som tam bola, naozaj som sa ho dotkla a on to cítil rovnako ako ja som cítila jeho túžbu, zúfalstvo a bolesť v hlase. Desil ma už zo svojej podstaty, no aj tak ma to k nemu až bolestne tiahlo. Potrebovala som zistiť čo je zač, kým pre mňa je a čo mi od neho hrozí. Ren mi mohol dať odpoveď na všetky tieto otázky. Je predsa démon, a aj keby ho nepoznal osobne, tak má určite nejaké kontakty a vedel by vypátrať o koho sa jedná.

Ren je môj výherný los v lotérii, vstupenka k bránam poznania. Horšie bude zistiť na ktorej strane barikády ten neznámy démon stojí – poslal za mnou Rena s Jackom, alebo je tým kto väzní Jacka? Oboje rovnako pravdepodobné a rovnako znepokojivé.

Ticho narušil Renov melodický hlas: „Naozaj si nechceš ešte oddýchnuť?"

„Nie," odpovedala som s povzdychom.

„Tak potom nemusíme mrhať drahocenným časom." Otvoril oči a venoval mi pevný pohľad. Zdá sa, že došiel k nejakému rozhodnutiu a ja som už tušila akému.

„Je to tu bezpečné?" Rozhliadla som sa po temnom lese a uvažovala o tom pred čím ma varoval a prečo sme si kvôli môjmu prebudeniu vybrali tak odľahlé miesto.

„V okolí minimálne päťdesiatich kilometrov sa nenachádza jediná ľudská duša. Je to tu bezpečné."

Prikývla som, no na viac som sa nezmohla. Ruky vo vačkoch sa mi rozochveli ešte väčšmi, no nie od ukrutnej zimy, ale od potláčaného vzrušenia i zdesenia.

Na krátko zo mňa spustil oči, siahol do vnútorného vrecka a vytiahol odtiaľ malý mosadzný rámik s usmievajúcou sa fotografiou mojej matky. Poťažkal ho v dlani a pozrel na popísanú stranu so zvláštnym výrazom na peknej tvári, čítala som v ňom krátke zaváhanie, no potom ma vzal za ruku ktorú mi vytiahol z vrecka a vložil mi ho do dlane.

Pevne som ho stisla, no stále pozerala na Rena. Bála som sa preniesť svoj pohľad na slovo ktoré môže všetko zmeniť. „Teraz?"

„Len ak si pripravená," odvetil.

Zhlboka som sa nadýchla a nervózne uhla očami k tancujúcim plameňom v ohnisku. „Ren," oslovila som ho potichu a on si ma premeral. „Povedz, že to bude v poriadku a všetko dobre dopadne." Nabrala som odvahu a preniesla svoj vyplašený pohľad lesklých očí na jeho pokojnú tvár, ktorá mohla byť pokojne iba maskou.

Opätoval mi ho, natiahol ruku k mojej tvári. Teplo jeho pokožky ma popálilo na belostnom líci. „Bude to v poriadku," vyslovil dôrazne, nespúšťajúc zo mňa hypnotický pohľad svojich hlbokých temných očí. „Počkám tu na teba."

Prikývla som a odvrátila sa. Naposledy som sa zhlboka nadýchla a pozrela si do dlane.

„Vyslov ho nahlas," upozornil ma potichu.

Ešte raz som si poriadne prezrela fotografiu mojej mami. Opäť som hľadala podobnosti medzi nami a nakoniec som sa odhodlala otočiť ju a pozrieť sa na zadnú stranu. Nie napísané, ale vyryté tam stálo jediné slovo – moje meno.

„Rheia," vyslovila som do ticha a z ohňa sa uvoľnila spŕška ohnivých iskier. Zdvihla som k nim preľaknutý pohľad a potom som už len padala.