Tentokrát sme sa presúvali podstatne dlhšie ako predtým a miestami ma prepadol pocit voľného pádu, z ktorého ma zaplavovali vlny strachu a adrenalínu. Tieto prechody boli desivé, ale svojim spôsobom aj vzrušujúce, človek si len musel zvykať, než im prišiel na chuť. No i tak ma pri spomienke na prvú skúsenosť s týmto spôsobom cestovania prepadávali len samé nepríjemné pocity. Teraz to už nebolo také zlé a Renova teplá dlaň mi bola veľkou oporou.

Jemné potiahnutie ma vytiahlo do mrazivej zimy. Zatackala som sa, no rýchlo nadobudla stratenú rovnováhu. Zdvihla som pohľad z nerovnej zeme a naskytol sa mi úchvatný výhľad na všade prítomnú tajgu.

Obklopovali nás smreky a borovice, zdalo sa že sú úplne všade a z močaristej pôdy pod nohami sa nám ozývalo nepríjemné čvachtanie. Netrvalo dlho a opotrebované tenisky mi premokli, ponožky veselo nasali vlhkosť a nohy oziabalo až na kosť. Ani tričko s košeľou a mikina s koženkovou bundou ma nedokázali ochrániť pre dotieravým chladom. Kapucňa mikiny sa mi tiež zdala akosi nedostatočná, hoci cez hustú vegetáciu prefukoval len slabý vetrík. Slnko nám nad hlavou síce svietilo, no vzduch sa zdal byť i napriek tomu mrazivý. Nešťastne som sa objala rukami a vykročila za Renom ktorý terén skúmal pohľadom skúseného zálesáka. Ani na mňa nepozrel a ukázal rukou kamsi do diaľky stúpajúceho kopca k hustnúcemu pásu borovíc.

„Musíme sa dostať hlbšie do lesa a mali by sme sa poponáhľať, aby sme to stihli ešte pred zotmením," informoval ma, na čo som sa neveselo zaškľabila, ale otvorenému protestu som sa vyhýbala. Jeden či dva dni tu hádam vydržím.

Vykročil a ja som ho zababušená sama do seba nasledovala.

Pochod sa ukázal byť dosť náročný a terén nám veľmi neprial. Po niekoľkých hodinách pochodu po premočenom lístí som tu a tam zahliadla zmenu v lesnom poraste i podklade. Smreky ustúpili do úzadia a vládu nad nami prebrali koruny borovíc. Zem bola o poznanie suchšia, pevnejšia, ale i mrazivejšia. Pri predstave, že budem spať na tvrdom termafroste ma striaslo ešte viac a ani vidina spacieho vaku mi nebola absolútne žiadnou útechou. Už teraz mi bolo jasné, že to nebude ľahká noc a okrem toho sa mi i chlad čoraz urputnejšie zahrýzal pod kožu.

Neviem ako ďaleko chcel Ren zájsť, no šinul si to vpred ako stroj. Nezadýchal sa, neunavil, nepotreboval prestávky, nenajedol sa a ani nenapil. Mala som pocit, že moje ľudské potreby nás nepekne spomaľujú a keď na mňa v jednej rozpačitej chvíli vytiahol toaletný papier, takmer som sa od hanby prepadla a s tvárou červenou ako pivónia sa schovala za jeden z mohutnejších stromov.

„Koľko ešte?" opýtala som sa zadýchane na úpätí ďalšieho z mnohých kopcov.

Cítila som neuveriteľnú únavu a bola mi príšerná zima. Reálne som sa začínala obávať o prsty na nohách a spomenula si na obrázky omrzlín z knihy o prvej pomoci, ktorú mala mama - Clarissa, opravila som sa, v knižnici.

Obrátil sa ku mne a obočie sa mu nepekne stiahol pri pohľade na moju triašku. Teploty tu možno ešte neboli na toto ročné obdobie také extrémne ako v zime, no určite sa pohybovali pod nulou. Bez slova ku mne natiahol dva prsty a dotkol sa ma nimi medzi očami.

Z toho nečakaného dotyku som sa zachvela a prudko sa mnou prehnala vlna tepla ktorá sa mi rozšírila do celého tela. Zavrela som oči a telo sa mi začalo kŕčovito chvieť. Zatla som zuby a čakala na slastné uvoľnenie. Trvalo to hádam celú večnosť, kým som sa prehriala. Vychutnávala som si každú jednu vlnu a nakoniec otvorila oči. Ren na mňa hľadel, ale už sa ma nedotýkal.

„Stalo sa niečo?" opýtala som sa trocha zmätene pri pohľade na jeho výraz v tvári.

„Nič," pokrútil hlavou, „len ešte stále občas zabúdam na to, aká si ľudsky krehká. Cítiš sa lepšie?"

„Áno, ďakujem. Je tu neskutočná kosa. Neviem ako si si predstavoval, že tu prežijeme. Budeme mať šťastie ak nezmrzneme na kosť." Premerala som si ho, no na ňom sa chlad nepodpisoval tak ako na mne. Všimol si to.

„Ja ho necítim tak ako ty," natiahol ku mne ruku, hľadela som na ňu, „dotkni sa jej," vyzval ma a ja som poslúchla.

Na dotyk bola horúca, takmer som sa o ňu popálila.

„Ako?" Hľadela som na ňu užasnuto a ticho závidela túto schopnosť.

„Svoje telo vieme ovládať aj na inej úrovni ako ľudia, ale je to vyčerpávajúce, ak to robíme dlhodobo."

„A naučíš ma to?" vyslovila som s nádejou a myšlienkou na roztápajúce sa prsty, v ktorých som ešte stále cítila mravčenie, ako sa mi v nich znova rozprúdila horká krv.

„Potom to už bude pre teba prirodzené rovnako ako dýchanie. Zatiaľ si budeš musieť vystačiť s teplom, ktoré som ti odovzdal. Narobil by som si kopec problémov, ak by som ťa tu nechal zamrznúť," usmial sa, no náhle zvážnel. „Ešte chvíľu a rozložíme tábor. Chcel by som využiť svetlo do poslednej chvíle."

„Nemali by sme tábor rozložiť za svetla?"

„Nemaj obavy. V noci vidím rovnako dobre, ako vo dne," žmurkol na mňa a pokračoval v ďalšom výstupe.

Ale ja nie, mala som chuť povedať to nahlas, no nakoniec som to nechala tak a frflala len vo svojej mysli.

***

O dve hodiny neskôr sme sa konečne zložili pri nízkych skalnatých stenách, ktoré by nám mali poskytnúť nemalú ochranu pred vetrom i dravcami, ako ma poučil Ren. Očividne nekempuje v divočine po prvý raz, ale mňa brali mdloby už z predstavy o lesnej toalete.

V priebehu niekoľkých minút rozložil stan a kolíky zatĺkol do tvrdej zeme. Zašiel dnu, aby vybalil spacie vaky a zásoby. Ja som zatiaľ v tesnej blízkosti tábora zbierala drevo na ohnisko a väčšie kusy kameňa naukladala do nepresného kruhu.

O chvíľu sa Ren vrátil s igelitovou taškou. Položil ju vedľa mňa a z vrecka vytiahol kresadlo, ktoré mi podal. „Pokús sa nepodpáliť les."

„Ha-ha-ha, veľmi zábavné."

Len mykol plecami a vybral sa k najbližšiemu stromu.

Pozorovala som ho zo svojho miesta pri ohnisku, zvedavá čo zamýšľa. Zdvihol pohľad ku korune a potom sa naň vyšvihol.

„Čo robíš?" neudržala som sa.

„Snažím sa nám to v stane trocha zútulnieť. Mám v pláne na zem položiť vrstvu ihličia, aby som nás odizoloval od zeme."

„Aha." V duchu som sa vyhrešila za tak duchaprítomnú a inteligentnú reakciu. Mňa by niečo také ani vo sne nenapadlo, ale ja som nikdy nemusela opustiť pohodlie mesta. Moje styky s prírodou boli značne obmedzené parkom, kde sme občas behávali a i ten bol vybavený množstvom pohodlných lavičiek a ceduľkami s popiskami.

Vrátila som sa k svojmu ohnisku a snažila sa kresadlom zapáliť malé kúsky olúpanej kôry s živicou, ktoré som si naukladala pod vrstvu relatívne suchých vetvičiek. Chytili prekvapivo rýchlo a bola som za seba na to hrdá, ale len do momentu, než rovnako rýchlo vyhasli a zostal po nich len dym.

„Musíš do nich trocha fúknuť, aby sa ti chytilo aj drevo a skús priložiť do plameňov ešte menšie vetvičky a na začiatok i suché lístie a ihličie," poúčal ma Ren zo svojho bidielka na borovici.

Po ďalších tridsiatich minútach som sa už vyhrievala pri ohníku a sedela na veľkom konári, ktorý sem ako lavičku pritiahol Ren. Bola som zaň vďačná, no zadok mi i tak omŕzal.

Do žeravej pahreby sme vložili dve otvorené konzervy s fazuľkami, ktoré som síce neznášala, ale bola som pripravená pustiť sa do nich. Nedočkavo som ich hypnotizovala pohľadom, zatiaľ čo Ren miešal obsah. Vedľa nich v kovovom hrnčeku bublala čistá voda. Jej účel mi bol nejasný do momentu, než mi ho podal s lúhujúcim sa vrecúškom čaju. Mala som chuť vybozkávať ho, no pri tej myšlienke som sa začervenala.

S teplým hrnčekom čaju a bruchom plným teplých fazuliek som sa cítila oveľa lepšie, ale únava si už na mňa brúsila tesáky a tak som sa veľmi skoro vybrala do stanu.

Ren sa rozhodol hliadkovať, čo som považovala v tej kose za čisté bláznovstvo, ale hneď na to som si spomenula na dotyk jeho rozhorúčenej pokožky a svoje obavy zahnala.

Uložila som sa do zatuchnutého spacieho vaku na vrstve ihličia a s obavami sa zahniezdila. Vak bol ľadový, no pozvoľna sa vyhrieval. Ešte chvíľu som sa vzpierala klesajúcim viečkam, ale tušila som, že svoj boj prehrávam.

Po celý deň som ani nepomyslela na to, čo bude nasledovať až sa večer uložím spať. Nemyslela som na to, čo by mohlo nasledovať, no keď už som k tomu mala tak blízko, nedalo sa tým úvahám vyhnúť.

Z celej tej vízie, ktorú som mala naposledy, sa mi najjasnejšie vybavila tvár démona ktorého ebenové vlasy sa hadili k tvári plavovlasého dievčatka. V poslednej myšlienke sa mi mihol obraz jeho jantárových očí a s ich vidinou za viečkami som za tichého pukotania ohňa odplávala kamsi do stratena.