Z diaľky ku mne doliehal zvuk vĺn a vo vetre sa niesla vôňa oceánu. Všetko však tlmil hmlistý opar opantávajúci moju myseľ a zahmlievajúci mi zrak.

V tom všetky okolité vnemy prehlušilo nové, vábivejšie volanie. Šum krvi v žilách, rytmické bubnovanie a známa náruč Temnoty, ktorá čakala len na to, kedy sa jej odovzdám a ona si ma bude môcť konečne privinúť.

Moje vedomie sa vznieslo v nádeji, že sa k nej bude môcť priblížiť, hoci v skutočnosti by som sa najradšej uštipla a prebudila. Žiaľ, zdalo sa, že som voči silám prebiehajúceho javu bezmocná. Dúfala som, že je to všetko len akýsi prazvláštny sen ktorý si nakoniec aj tak nezapamätám.

Volaním krvi sa predral ženský výkrik, opakujúci sa ako pokazená nahrávka: „Neumieraj!" kričal stále dookola a v agónii sa niesol k útrpným výškam.

Bránila by som sa pred ním, keby bolo čím. No nebolo rúk, ani úst, dokonca ani nôh, ktoré by mi pomohli ujsť. Bola som len zhlukom energie, divákom a zároveň aktérom vo vlastnom predstavení.

***

Plavovlasé dievčatko hrajúce sa s bábikou, ktorá sa pohybuje sama od seba ako bábka na neviditeľnom lanku. Nevnímajúce, aký zvláštny je tento výjav pre iných.

Rozhnevaná tvár jej otca a štípajúce líce, pocit zmätku a nepochopenia.

„Už nikdy to nerob! Počuješ? Nikdy!"

***

To isté dievčatko, o čosi staršie, s vlasmi ktoré spoločne s mesiacom uvilo slnko z vlastných lúčov a ktoré ležali ako gloriola rozostreté na vankúši. Očividne nemalo pokojný spánok. Prehadzovalo sa a stonalo, od pohľadu vydesené.

Žiarovka na rozsvietenej nočnej lampe praskla a i okenné tabule sa roztriasli. Zjavili sa na nich prvé praskliny ktoré sa rozšírili sťa pavučiny. Ochladilo sa a steny pokryla ľadová čipka.

Nad jej útlym telíčkom temný tieň s jantárovými mačacími očami, hladným výrazom na peknej tvári a dlhými tmavými vlasmi hadiacimi sa k detskej postave.

„Milovaná," oslovilo nežne to stvorenie spiace dieťa.

***

Mladá žena, už nie dieťa, ale ešte ani zďaleka dospelá, s belasými vlasmi a výrazom zúrivosti v bledej tvári sa háda s rozmazanou postavou. Jej tmavou linkou rámované blankytné oči planúce vnútorným svetlom, ktoré im dodalo na iskrivej nadprirodzenosti.

Oheň, čo vzplanul na okraji zorného poľa.

Uvoľnená energia ktorá síce stlmila hnev, no zároveň strhla dievča – mňa - do bezvedomia.

***

Tmavá izba apartmánu a krv, všade krv. Červená, čierna, obe lipnúce na krčiacej sa postave.

Vzlyky trhajúce srdce a neustále sa opakujúce: „Nechcela sa vrátiť."

Slová svedomia ozývajúce sa v mojej pomätenej mysli: „Vinná!" vznášajúce sa nado mnou ako katova sekera nad hlavou odsúdeného.

Krv a mŕtvi, známy i neznámy, tváre skrivené bolesťou i výčitkou. „Vinná!" Toho výjavu sa nedokážem striasť. „Vinná!"

Dosť! Skríkla som celou svojou bytosťou dúfajúc, že sa vymaním zo začarovaného kruhu ukazujúceho mi moju skrytú a zabudnutú minulosť v tých najtemnejších farbách.

***

Sivý svet sa vymaľoval farbami súmraku. Uvedomila som si, že stojím na známom mieste a z okraja lesa hľadím na maják bičovaný prímorským vetrom.

Tlmené svetlo v jeho starých oknách svedčilo o prítomnosti života v jeho útrobách.

Cítila som svoje fyzické, až bolestne smrteľné telo na gauči, i váhu rozčítanej knihy ktorá mu spočívala na prsiach a dvíhala sa v rytme jeho dychu.

Renov trpezlivý pohľad spočívajúci na dverách.

Tu vonku, mimo všetkého, som sa cítila zvláštne slobodná, no strieborná niť mi pripomínala, že sa skôr či neskôr budem musieť vrátiť.

Dokázala som ujsť pred svojimi nechcenými spomienkami, no len smrť a možno ani tá, ma dokáže zachrániť pred mojou budúcnosťou.

Z lesa ku mne doľahol hluk akoby niekto lámala celé stromy sťaby zápalky. Tlmené nadávky a zvuky boja. Rinčanie kovu o kov, praskanie kostí, pach krvi, z ktorého sa vo mne dvihla vlna nevôle. A Jack - zmes sladkej vône miešajúca sa s čerstvým potom, sírou, trávou a dymom. Nie nevyhnutne nepríjemná, ale známa.

Sústredila som sa na neho a podobne ako keď som sa vymanila zo svojich môr, som celú svoju existenciu zúžila na tú vôňu, čokoládové vlasy zvlnené ako tendrily vínnej révy, jedovaté zelené oči iskriace hnevom i odvahou – Jack, po prvý raz od chvíle, ako som zistila čo je zač a videla ho vykonať toľké hrozné veci ma strach o jeho vlastnú existenciu prinútil pomyslieť naň s láskou a vďakou. Tak veľmi sa snažil chrániť ma...

Ocitla som sa uprostred lesa. Zdalo sa, že som na míle vzdialená od majáku, svojho tela i Rena, až mi pripadalo nemožné, že by som tú bojovú vravu mohla skutočne započuť zo svojho pôvodného miesta, no ktovie, ako tieto veci vlastne fungujú? Možno som to počula len preto, lebo to tak malo byť, alebo sa v astrálnej rovine nesie zvuk inak, ako v reálnom svete.

Pozrela som na bojisko pod sebou. Pomedzi stromy krúžili štyria muži bojujúci proti jedinému. Piaty muž ležal doluznačky v lístí a neďaleko neho sa na zemi zvíjal zver pripomínajúci psa. Malo to tri uslintané skučiace hlavy a ani zjavné bolesti tej ozrute nebránili v snahe zapojiť sa do šarvátky.

Tmavá postava muža s gaštanovými vlasmi tancovala pomedzi nepriateľov a rozdával údery na všetky strany. Elegantne im uhýbala z dosahu a oplácala výpady palicou, ktorá poslúžila ako zbraň.

Beštia sa z posledných síl pozviechala na nohy a vrhla sa vpred. Muž sa zvalil na chrbát čím netvorovi odhalil všetky svoje slabiny, no v poslednej chvíli vztýčil polovinu prerazenej kopije a zver sa na ňu nabodol. Dravo sa usmial a nohami zo seba skopol to monštrum akoby nevážilo viac než malé šteňa. Plavne sa odrazil do podrepu a i naďalej čelil ostatným mužom.

Na prvý pohľad som ho nespoznávala, no bol to Jack. Zelené oči mu planuli vnútorným ohňom a hoci mal hnedé vlasy o čosi dlhšie a žili vlastným životom, tak to bol on. Táto nadprirodzená verzia jeho všednej krásy, len zdôraznila to, čo už na ňom mnohí považovali za príťažlivé. Jeho ľudská verzia bola len akýmsi utlmeným odrazom skutočného zovňajšku.

Náhle som si v súvislosti s Renovými slovami uvedomila, že niekde tam vo vnútri, pod tým všetkým, je muž, ktorý čaká len na to, až ho niekto spozná a prijme, tak ako to v minulosti urobil Ren. A ak som ho správne pochopila, tak by som toho muža vo vnútri mohla spoznať.

Možno medzi tým, čo som v ňom poznala a tým, čo sa skrýva pod povrchom naozaj, nie je ani zďaleka taký rozdiel, ako ten ktorého som sa obávala. A možno ani nie je problém v tom, že by som ho nepoznala, ale v tom, že som si ho zaškatuľkovala a zidealizovala. Meníme sa predsa každý jeden deň svojho života a skutočný priateľ je schopný tú zmenu ustáť a mať i napriek tomu rád.

„Merihem!" zvrieskol bielovlasý muž s kriedovou pleťou a vrhol sa vpred, čím ma vytrhol z vlastných myšlienok.

Jack urobil výpad na dieru v jeho obrane, no bola to pasca. Odviedlo to jeho pozornosť a ďalší muž ho udrel do chrbta tupou stranou svojho meča. Jack klesol na kolená a tretí muž sa postavil priamo pred neho a tvrdo ho udrel rukoväťou meča do tváre.

Z nosa mu vystrekla krv a len čo sa pokúsil uskočiť z ich dosahu, zasiahla ho akási vlna sily, ktorá ho zdvihla zo zeme a prehodila vzduchom do blízkeho kmeňa. Jack doň narazil veľmi tvrdo. V bezvedomý sa zrútil ku koreňom a zo škaredej rany na hlave mu vytekali cícerky tmavej, takmer čiernej krvi.

Všetko sa vo mne napälo a chcelo kričať, ale nemohlo, chcela som sa za neho postaviť, ale nemala som ako bojovať. Práve teraz som nebola viac ako tieň.

Bielovlasý podišiel k Jackovi a strčil do jeho bezvládneho tela topánkou. Potom sa však jeho tvár skrivila zúrivosťou a nehybné telo schytalo kopanec do rebier a potom ďalší a ďalší. Keď sa vyzúril, a ja som myslela, že sa už dlhšie nevydržím dívať, prikázal mužom, aby ho spútali a vzali so sebou.

„Asmodeus bude rád, že má novú hračku," štekol opovržlivo a opľul Jackovo telo krvavými slinami.

Cítila som, ako sa vo mne všetko napína, chce kričať a bojovať, urobiť čokoľvek čím Jackovi pomôže, ale dlho sa nič nedialo. Nasledovala som ich na východ a...

***

Prudko som otvorila oči a zbadala nad sebou Rena. Zvieral ma za ramená a divoko mnou triasol. Líce ma štípalo a pálilo. Vlastný výkrik sa mi zadrhol v hrdle.

Odsotila som ho a prudko sa posadila. Sotva som lapala po dychu a všetko ma bolelo. Slzy, znova tie prekliate slzy, ma pošteklili na lícach.

„Už je dobre." Pokúsil sa ma uchlácholiť Ren, ale sotva som ho vnímala.

„Merihem," zašepkala som s pocitom, že to slovo je dôležité a znamená všetko, čo potrebujem vedieť.

Ren stuhol.

„Musíme ísť," zvrtla som sa k nemu a ukázala na dvere. „Jack má problémy. Idú s ním na východ." Ani nežmurkol. „Rýchlo!" súrila som ho.

„Odkiaľ to vieš?"

„Čo? Ako sa ma práve teraz môžeš pýtať? Vezmi to najnutnejšie a ideme! Je zranený!"

Postavil sa mi čelom a pevne mi zovrel plecia. „Upokoj sa!" prikázal mi, ale ja som na neho hľadela ako na idiota.

Čo nechápe, že teraz nie je čas na rozprávanie, ale že musíme konať?!

„Takto nikomu nepomôžeme. Potrebujeme plán."

„Plán?" Na ten som ani nepomyslela. „Takže mi veríš?"

„Samozrejme, že ti verím. To meno si nemala odkiaľ vedieť."

„Takže to je jeho skutočné meno?"

Prikývol. „Potrebujeme plán. Čo si videla? Povedz mi všetko a nič nevynechaj. Každý detail môže byť dôležitý, rozumieš?"

Odkývla som mu to a vyrozprávala všetko z poslednej vízie. Svoju minulosť a nové zistenia z nej som si radšej nechala pre seba.

„Asmodeus. Si si istá?" opýtal sa zamyslene.

„Áno," potvrdila som horlivo. „Poznáš ho?"

„Je to knieža. Spravuje územie Teram Quis medzi Montis Preditio a Deserto Disilusion."

„Aké zlé to je?"

„Veľmi zlé," pokrúti hlavou. „Do čerta, do čoho sme sa to zaplietli?!" zamrmlal a zjavne neočakával odpoveď, lebo hneď dodal: „Nikam nejdeme."

„Prosím?" vyskočila som na rovné nohy a podišla k nemu sotva na dva kroky. „Musíme niečo urobiť! Jack..."

„Jack je v riti!" doplnil ma.

Zamrzla som s pootvorenými ústami a hľadela do žeravo-červených očí rozpálených ako magma. Čierne vlasy sa mu vlnili ako riasy v morských prúdoch, nepokojné, rovnako ako on sám.

„Nemôžeme ho tam nechať!" oponovala som mu naliehavo. „Je to náš priateľ!"

„Ty to nechápeš?" zasmial sa neveselo. „Určite prešli na druhú stranu pri prvej trhline. Za hranicu smrteľnosti sa dostanú len nesmrteľný a to ty ešte nie si a ja ťa tu nemôžem nechať nechránenú!" zdôraznil.

„Tak potom sa musím čo najrýchlejšie prebudiť. Je tak?"

„A čo potom. Hm? Zahráš sa na superhrdinku?" Frustrovane si prehrabol vlasy. „Tu ide o život Chloe. Tvoj život," pripomenul mi.

„Nemôžem len sedieť na zadku a čakať zatiaľ čo mu ubližujú." Rozplakala som sa. „Ani som sa s ním nestihla porozprávať. Stále sme sa hádali," začkala som a vzlyky mi nedovolili pokračovať.

Zaváhal. „Naozaj to chceš?" opýtal sa ma jemne. „Do narodenín ti zostáva už len niekoľko týždňov."

Zdvihla som pohľad k jeho temným hlbinám vyhasnutých očí. „Prišla som o celý svoj život, rodinu. Stratila som Alice," vzlykla som, „nechcem už stratiť nikoho ďalšieho. Nemôžem. A aj keby mu nehrozila smrť, určite poznajú spôsoby akými by mu mohli na trvalo ublížiť. Sú veci, s ktorými sa žiť nedá a o to horšie je, ak nemôžeš zomrieť. Nechcem ho nechať trpieť, ak existuje iná cesta."

„Dobre, ale nepohneš sa odo mňa ani na krok," varoval ma.

Prikývla som. „Čo mám urobiť, aby som sa prebudila? Čím skôr to budem mať za sebou, tým skôr Jacka oslobodíme."

„Mená majú moc," odpovedal záhadne.

„Mená?" Zjavne som mu vôbec neporozumela.

„Áno. Musíme zistiť aké je tvoje meno."

„To predsa poznáme." Plecia mi rezignovane poklesli. „Chloe."

„Nie," pohladil ma po líci, pričom mi z neho zotrel niekoľko sĺz. „Ľudské mená pre nás nie sú podstatné a toto ti dala Clarissa, tvoja adoptívna matka. Musíme zistiť, aké meno ti dal tvoj otec."