Veľmi rýchlo si uvedomím, že to nebol až taký dobrý nápad. Po pár minútach som zadýchaný, pľúca mi horia, srdce mi bije rýchlejšie, ako keď sledujem s otcom futbal a stromy pred očami začínajú naberať odtiene rozmazaných vodových farieb.

Zastavím uprostred chodníka s rukami na kolenách a s pohľadom upretým na sivý betón. Potrasiem hlavou, akoby sa tej únavy dalo tak ľahko striasť. Nenápadne sa obzriem za seba...a takmer padnem na kolená.

„Ahoj, som Zoe," vyššia z dvoch žien predo mňa vystrčí chudú ruku. Presnejšie môjmu zadku, keďže som k nim otočený chrbátom. S hlasnými výdychmi sa otočím a zadívam sa na jej ruku. Zažmúrim oči.

Zoe trochu zahanbene stiahne ruku a druhou chytí nižšiu ženu okolo pliec. Tá sa na mňa jemne usmeje, ale jej úsmev sa stratí v hromade kučeravých vlasov. „Toto je moja dcéra Autumn."

Prikývnem, akože chápem. Nastane trápne ticho, ktoré prekvapivo preruším ja svojím zakašľaním. S očakávaním v očiach na mňa pozrú, a hoci som nemal v pláne nič povedať, predsa len sa ozvem: „Takže vy dve ste ma dnes sledovali? Prečo?"

Zoe a Autumn si vymenie nervózne pohľady.

„Nesledovali sme ťa," začne Zoe, „možno by ti pomohlo, ak by som sa predstavila celým menom. Som Zoe Fowlerová. David bol môj..."

„Manžel," dokončím za ňu. Pozriem na jej dcéru, „a tvoj otec."

Odrazu mám pocit, akoby zo mňa slnko vysalo všetok život. Dokonca aj vlasy mám už suché. V hlave sa mi rozozvučí poplašný zvon a v bruchu pocítim nepríjemný tlak.

„To ste mohli povedať skôr, nemuseli ste ma takto naháňať po celom meste," nešťastne sa pousmejem, keď si všimnem ich zodraté topánky.

„Nemali sme v pláne sa s tebou rozprávať, ale domnievame sa, že...mohli by sme sa rozprávať niekde v súkromí?" navrhne Zoe, keď sa musíme uhnúť skupine deciek.

Ihneď začnem prikyvovať. „Jasné."

Po ceste k nášmu domu ideme v tichu, avšak občas započujem, ako si niečo šepkajú. Ja sám mám v hlave milión otázok. Prečo sú tu? Chcú si overiť, či som nezabil ich milovaného?

Až pri vchodových dverách si niečo uvedomím. Na moje prekvapenie v hlave započujem Callin hlas.

Mohli by to byť reportérky, ktoré na teba vyhrabú všetkú špinu, akú len mohli nájsť alebo si vymyslieť.

Predtým, ako môj kľúč zapadne do zámku, sa zvrtnem priamo k nim. „Prepáčte, zrejme to bude znieť zvláštne, ale mohli by ste mi ukázať nejaké doklady, aby som vedel, že ste to naozaj vy?"

Autumn prekvapene pozrie na mamu. Chvíľu mám pocit, že tá potvora Callie mala pravdu, ale nakoniec mi obidve ukážu kôpku dokladov. Pustím ich dnu.

Našťastie nikto nie je doma. Viem si predstaviť mamin zhrozený pohľad a potom aj Zoe a Autumn, ako so sklonenou hlavou odchádzajú a v pozadí počuť mamin krik.

Takto si všetci traja pokojne sadneme do kuchyne. Zabudnem im niečo ponúknuť, čo si uvedomím až oveľa neskôr. Zoeinej mame to však zrejme nevadí, pretože začne hneď rozprávať.

„Videla som to v novinách, aj som si prečítala články, ktoré nie sú veľmi lichotivé, čo sa týka teba. Neprišli sme sem, aby sme ťa prišli očierňovať alebo z niečoho obviniť. Máme totiž podozrenie, že...že..."

Vetu za ňu dokončí Autumn a to je zrejme prvýkrát, čo ju počujem prehovoriť. „Že by si tú otravu mohol podať sám."

Vyjde zo mňa šokovaný výdych. „To je...to je dosť zlé potom."

„Áno," smutne prikývne Zoe. „Ale uvedomila som si, že môj manžel bol v posledných dňoch veľmi smutný alebo nahnevaný. Snažila som sa mu pomôcť, ale nemala som preňho toľko času, pretože Autumn mala vtedy väčšie problémy. Poznám ho, ak sa niekde necítil dobre, skončil s tým. Doteraz sa to však týkalo len práce a nie života."

Chápavo som prikývol. Problém bol však v tom, že ja som ho nepoznal. Videl som ho prvý alebo posledný krát v živote. A vo výťahu sa zdal dobre naladený, ale ktovie, čo sa dialo v jeho vnútri? Aj ja som sa vtedy tváril inak, ako som sa cítil. A to som pod kožou skrýval veľmi silnú emóciu.

„Nevšimol si si na ňom niečo? Niečo podozrivé?" s nádejou v hnedých očiach na mňa Zoe pozrela.

„Bohužiaľ, nie," a aj keby, tak čo? Čo by som proti jedu zmohol? „Nepoznal som vášho manžela. Vtedy sme sa videli jediný krát."

Zoe si povzdychne a zloží si hlavu do dlaní.

Autumn sa ozve tichým hláskom. „Mohla by som zájsť na toaletu?"

„Jasné, je hneď tu," ukážem jej hnedé dvere a ona vďačne prikývne. Keď šťukne zámka, jej mama sa ku mne prisunie.

„Hlavným dôvodom, prečo si myslím, že to urobil sám, nie je to, že bol v posledných týždňoch zvláštny. David mal už od začiatku nášho vzťahu psychické problémy a, bohužiaľ, to po ňom zdedila aj Autumn. Je mi veľmi ľúto, že ťa médiá obviňujú z takého strašného činu, ale myslím, že pravda vyjde čoskoro najavo," povzbudzujúco sa na mňa usmeje, hoci z jej strany na tom pre ňu nebolo veľa pozitívneho.

„Prečo o tom nepoviete polícii?"

„Povedala som. Nevedia však, odkiaľ ten jed zobral, preto to ešte nevedia povedať naisto. Vraj v ňom boli nejaké zvláštne látky, ktoré ten záchvat vyprovokovali, ja neviem, nerozumiem tomu. Jednoducho, nie sú tak ľahko dostupné na trhu, ale môžu si byť istí, že hoci sme chudobní, môj manžel sa dokázal dostať ku všetkému."

V tej chvíli do miestnosti vojde Autumn a Zoe decentne stíchne.

Vtedy si spomeniem na slušnosť. „Nechcete nejakú vodu alebo...?"

„Nie, ďakujeme, už asi aj tak pôjdeme," nie asi, pretože sa obidve zdvihnú a smerujú ku dverám.

Vo dverách mi Zoe ešte poďakuje, hoci som jej nijako nepomohol.

„Veľa šťastia ti prajem, nech tie nepríjemnosti rýchlo prejdu," popraje mi a ja mám zvláštny pocit, že nehovorí o nepríjemnostiach s médiami, ale o tých mojich...vnútorných.

Zídu po schodoch a o nemalú chvíľku ich stratím z dohľadu úplne.

Po tomto rozhovore netuším, čo mám robiť. Doteraz som si veľmi nepripúšťal, že by si to mohol urobiť sám. Kto si naschvál spôsobí epileptický záchvat? A dokonca počas práce?

Možno David chcel, aby bol niekto pri ňom. Čo ak nebol na sto percent rozhodnutý? Čakal, že niečo v tom výťahu poviem? Nejakú motivačnú vetu, ktorá by ho...počkať, na to by už bolo aj tak neskoro. Alebo dokonca čakal, že ho zachránim?

Asi sa mi nedostane žiadnej odpovedi, čo?