„Kam sa tak ponáhľaš?" zastaví ma Oli na chodbe počas prvej prestávky.

„Utekám z tej debilnej triedy plnej debilov, ktorí majú debilné otázky. Okrem toho som bol zavolaný na debilný rozhovor s debilným riaditeľom. A čo ty, ako ide škola?" venujem mu najironickejší úsmev, aký som schopný sformovať.

Oli mi venuje pohľad, akoby som sa cez noc stal debilom. Ale ja nie som jedným z nich!

„Vieš, čo povedala mama, nie? Skús sa správať slušne..."

„Skúsil som a-"

„Aspoň jeden deň," prosebne na mňa pozrie môj vlastný mladší brat.

„Mimochodom," strčí si ruku do vrecka a niečo v ňom hľadá. Popritom pozorne obzrie žiakov naokolo, či sa náhodou niekto nedíva. „Toto si si zabudol na linke."

Strčí mi do ruky malú oranžovú tabletku a odíde. Povzdychnem si. Tak veľmi som sa snažil prestať tie tabletky brať, ale ak našiel túto...nájde aj tie ďalšie.

Otočím sa smerom k riaditeľni a sadnem si na stoličku, ktorá je pred dverami do nej. Nie je tu nikto - až na mňa a dievča, ktoré rukami mláti do notebooku.

„Ja to viem lepšie," ozvem sa.

V sekunde sa ku mne otočí a nechápavo zvraští obočie. „Pardón?"

„Rozmlátiť notebook. Desať eur a rozmlátim aj vnútornú pamäť," poviem vážne, bez náznaku úsmevu.

Dievča na mňa ostane chvíľu pozerať. Zažmúri na mňa, akoby ku mne ani nedovidela.

Potom sa konečne ozve. „To nebolo ani trochu vtipné." A otočí sa mi aj s notebookom chrbtom.

O ďalších päť minút do neho začne opäť trieskať. Nerozčuľuje ma to, nerozčuľuje ma to...

Nevydržím to. „Čo ti ten notebook, pre Boha živého, spravil, že chceš z neho vymlátiť dušu?"

„To nie je ten notebook," povie a jej hlas znie trochu tlmene, keďže slečna sa ani neunúva otočiť, aby sa rozprúdila plodná konverzácia. „To je tými slovami. Nedokážem napísať ani jednu sprostú poviedku o smutnej tínedžerke po rozchode!"

„Tak to nepíš," skonštatujem jednoducho.

Teraz sa už otočí. Má veľmi podobný otrávený pohľad ako Oli. „Fíha, po dvanástich rokoch písania a denného štúdia v škole mi absolútne nenapadlo také jednoducho riešenie. Ďakujem ti, dobrý muž!"

Opäť sa otočí.

„Ani toto nebolo veľmi vtipné," uchechtnem sa. „Ale pokračuj v tom, som si istý, že tvojej spisovateľskej duši pomôže násilie. Veď kedy násilie nepomohlo rozprúdiť inšpiráciu?"

Áno, Ethan, kedy ti násilie nepomohlo rozprúdiť inšpiráciu na vytvorenie ďalších foriem násilia?

Dievča ma prebodne takým nahnevaným pohľadom, že ak by som nemal ten istý, asi by ma to trochu zamrazilo.

„Fajn," zdvihne sa a príde ku mne. Notebook mi prudko položí na kolená. „Pán spisovateľ sa ozval, tak chcem vidieť aj nejaké činy. Píš."

Ostane nado mnou stáť so založenými rukami, ako policajtka. Až teraz si uvedomím, že je akási moc vysoká.

Prevrátim očami a notebook jej podám naspäť. Ona však cúvne a pokrúti hlavou.

„PÍŠ."

Stisnem pery. Zatnem päste. A pozriem sa do obrazovky.

„Ale čo som mala robiť? Milujem ho. Lásku len tak nevygumuješ zo srdca ako napísané slová ceruzkou," zotriem si slzy z tváre.

„Chápem, že to nepôjde rýchlo, ale nesmieš druhýkrát vstúpiť do tej istej vody," prizvukuje mi.

„Vlastne tretíkrát," nevinne sa usmejem cez slzy.

Mizzy si nahlas vzdychne. „Ani pre jeho zelené oči, ani gaštanové vlasy. Musíš odolať silám jeho okúzľujúceho úsmevu, aj teplu jeho hrejivého objatia."

„Čože? Ktorý idiot hovorí takýmto jazykom?" nechápavo sa na ňu zahľadím.

Nakloní sa ku mne, pár pramienkov rovných vlasov ma jemne vyfacká na tvári. Potom prevráti očami. „Je to poviedka. Musela som to trošku prikrášliť."

„Nemusela."

„Musela."

„Nemusela."

„Si ako dieťa, daj sem ten notebook," vytrhne mi ho a odcupitá preč z miestnosti. Vyjde zo mňa neveriacky smiech. Nech si ide. Hoci uznávam, že jej trošku závidím. Ona si môže zdrhnúť, ale ja nie. Teda môžem, ale v rámci uhasenia maminho výbuchu sa o to radšej nebudem pokúšať.

Riaditeľ si ma zavolá až o nejakú polhodinku, po ktorej sú moje nervy dávno v kýbli. Keď vojdem do jeho suchej pracovne (vážne, dokonca aj kvet na parapete je úplne vysušený, ale stále je na tom lepšie ako jeho humor), pri stole sedí už ďalší pán. V tvári je červený a štrbavo sa na mňa usmeje. Radšej nechcem vedieť, ako prišiel o predné zuby.

Posadím sa vedľa neho, zatiaľ čo riaditeľov zadok sa usadí oproti nám.

„Ethan, toto je pán Diego Warmuth. Má na teba pár otázok," oznámi mi riaditeľ a povolí si kravatu.

Ostražito sa vystriem. „Ohľadom čoho?"

„Ohľadom tvojho incidentu vo výťahu," vysvetlí.

Prudko sa postavím. „Nie. Nepoviem nič."

„Ethan, sadni si, prosím ťa," riaditeľ upokojujúco natiahne ruku. „Tvoja mama s tým súhlasila. Mne sa to tiež nepáči, ale je to potrebné."

„Prečo?"

„Pre políciu," ozve sa ten štrbavý.

Nechápem. „Polícii som toho povedal viac než dosť, tá ma poslala domov a povedali, že už vypovedať nebudem."

„Toto nie je výpoveď, drahý, iba priateľský rozhovor. V tvojej výpovedi sa objavili isté...nezrovnalosti, ktoré musím prešetriť. Stačí len, keď mi povieš presnejšie, ako sa pán Fowler správal."

Vzdychnem si. Pozriem na riaditeľa prosebným pohľadom. „Je to naozaj nutné?"

Odovzdane prikývne.

Tak si sadnem a vyrozprávam mu to. Ako sa z ničoho nič Davidove telo ocitlo v chorobnom tanci, ako skončil na podlahe a ako som sa snažil pomôcť mu. Bližšie som opisoval, ako rozhadzoval rukami, či niečo hovoril a kopu iných vecí. Problém bol však v tom, že moja pamäť pri tejto konkrétnej spomienke, akoby väčšinu zahalila do závoja hmly. A ja som sa tomu nebránil.

Keď sa pán Warmuth postaví, spýtam sa ho: „Som si istý, že to isté som povedal aj prvýkrát, tak aký bol v tom problém?"

Pán Warmuth mi položí chudú ruku na plece a pousmeje sa. „Dozvieš sa už čoskoro."

Potom ma rýchlo vyšupnú z riaditeľne a pošlú na hodinu. Svoju výpoveď-nevýpoveď oľutujem ešte v ten deň.

*****
Ethan sa opäť dostal do problémov, hoci sa veľmi snažil obísť ich :D k tomu nahneval jedno veeeeľmi milé dievča, s ktorým (či chce, či nie) sa ešte stretne :3