„Mal si byť len vo svojej izbe. Čo je také ťažké na tom pochopiť?"

Dve tričká skončia v taške.

„Skoro som dostala infarkt, keď mi sestrička povedala, že môj syn skončil na psychiatrii."

Za nimi putuje aj môj mobil. Mama ma bez varovania prudko vytiahne na nohy a strčí mi do ruky čisté oblečenie. Prejde mnou blažený pocit očistenia, keď sa zbavím tých špinavých handier.

„No konečne," odsekne, keď jej podám oblečenie a ona ho napchá do preplnenej tašky. Naposledy izbu preskenuje svojím pohľadom, potom ma z nej vytlačí.

Keď prejdeme východom, zhlboka sa nadýchnem, akoby to bolo poprvýkrát. Do nosa sa mi však namiesto čistého vzduchu dostane len zápach benzínu a zatuchnutého pachu spred nemocnice. V aute je to trošku lepšie, až na to, že otec nezabudol schovať svoj voňavý vianočný stromček, vďaka ktorému všade vidím a cítim jahody.

„No ahoj, bojovník!" pozdraví ma otec z predného sedadla hneď ako si sadnem.

„Čau," ozve sa dokonca aj Oli, čo je pre celú rodinu niečo ako zázrak z neba.

„Už sa tešíš domov?" pýta sa otec ako zabočíme na križovatke.

„Hej, nemocnica nebola bohvieako príjemná," odvetím nie veľmi nadšene.

„Počul som, že ťa nabonzoval nejaký krpáň," mama na neho prísne pozrie, ja sa však zasmejem. Nakloním sa bližšie dopredu a vyrozprávam mu o mojich nočných výletoch. Bolo zbytočné zatajiť aj tie ostatné, mama o všetkých vedela. Vyšlo totiž na povrch, že sestričky o mojej malej rebélii celý čas vedeli.

Keď dorazíme domov, Oli v sekunde otvorí dvere a letí dovnútra. Veľmi dobre viem, že dnes s ním reč nebude. Vlastne si nedokážem spomenúť, kedy som sa s ním rozprával viac ako päť minút a nepoužil pri tom znudený sarkazmus alebo prednášku o tom, ako niekomu nakopať zadok. Sme príliš rozdielni na to, aby sme boli bratia - to stále tvrdím rodičom, hoci tí mi vždy povedia, že adoptovaný nie je.

Mama mi pripraví večeru, hoci som si ju plánoval urobiť sám a spraviť si niečo celkom iné. Ale v rámci rodinnej harmónie sa zdržím komentára. Pre tentokrát.

Pripojím sa na wifi a dohadujem sa so spolužiakmi o úlohách (pretože som donútený mamou) a trénerovi na plavárni napíšem, že sa nemôžem dočkať, kedy ho konečne uvidím s tou svojou otravnou píšťalkou, ktorá mi aj pod vodou spôsobuje šoky (to bola zase otcova práca).

Mama relaxuje v zablatenej záhradke, otec si vymieňa pár teplých slov so susedom, brat pláva vo svete sniperov, takže keď sa ozve zvonček pri dverách, som nútený vstať ja.

Hneď ako uvidím Davidovu tvár, oľutujem to.

„Čo tu chceš?" automaticky na neho vyšteknem.

Obočie mu vyskočí kdesi na oblaky. Nervózne si pošúcha rukávy. „Len som sa chcel uistiť, že ti došla tá správa."

„Oh?" spýtam sa prekvapene so štipkou sarkazmu. „Tak to ťa môžem, môj zlatý, uistiť, že som ju dostal."

„Skvelé. Ale nevyzeráš veľmi nadšený. Keby som ja dostal takú správu, už by som dva týždne oslavoval."

A toto je, dámy a páni, moment, kedy moja ruka opustila svoje stanovisko a odrazila sa od jeho ľavého líca.

„Čo?" spýta sa vyjavene piskľavým hláskom.

Pristúpim k nemu bližšie, ruka sa mi začne triasť. „Vieš, čo tá tvoja sprostá správa spôsobila? To musíš ako debil začínať 'je mi ľúto'? Kde si to videl? V príručke pre debilov - úroveň pre majstrov?" postupne zvyšujem hlas.

Hoci sa David doteraz tváril ako zbitá myš, odrazu v sebe nájde odvahu. „Tak moment. Nenapísal by som to tak, keby si ma svojím správaním nedonútil. Ktorý debil vyhráva tým, že ide za najnižšie postaveným členom? To si načítal v príručke pre neándrtálcov - level nekonečno?" postaví sa oproti mne. To, že je odo mňa o niečo menší, nezmazalo jeho sebavedomý pohľad.

Zdá sa, že začal hru, kto prvý žmurkne. Potiahnem ho za tú svetlú hrivu, starostlivo upratanú pomocou nadmerného množstva gélu a hneď s tým prestane.

„Očividne potrebuješ schladiť. Ber plavky, ideme si zaplávať," oznámi mi zrazu.

Tentokrát prekvapenie nepredstieram. „A čo ak si ich nezoberiem?"

„Odmietam mať traumatický zážitok do konca života, takže ukončujem túto debatu. Padaj."

Sotí ma do vlastného domu a nasmeruje na schody. Od šoku sa najprv poslušne vyberiem hore schodmi, ale potom sa uvedomím a naštvane zbehnem dole.

Pred tým, ako otvorím dvere, ma zastaví Oliho hlas. Stojí vedľa neďalekej steny s ovládačom v ľavej ruke a grankom v druhej.

„Mal by si tam ísť," povie rozhodne. „Očividne máte ešte čo-to medzi sebou vyriešiť."

Potom sa radšej rýchlo odprace preč. S povzdychom sa vrátim späť na schody. Ako tak s taškou prehodenou cez plece počúvam Davidove zážitky z debatnej súťaže (o ktoré som nejakým zázrakom prišiel), začnem sa v duchu fackať za to, že som sa dal presvedčiť.

„V podstate som mal vyhrať ja. Ale niekto organizátorom povedal, že som nebol autorom, takže víťazstvo pridelili tebe. Nevravím, že ti to neprajem, ale...fakt tam chceš ísť? Pretože mne sa nejako nezdáš."

Po jeho slovách zastavím.

„Občas vyzerám viac naštvaný ako nadšený. Nesnaž sa to rozoznať."

„Hm, fajn," pokrčí plecami a pridá do kroku.

Naozaj netuším, prečo som mu to rovno nevyklopil. Mal som sto chutí mu niečo zase vykričať do tváre. Ale v tej chvíli mi to prišlo ako prejav slabosti. Čo sa snáď neviem vyrovnať s jedným traumatickým zážitkom? S jedným vyhasnutým životom?

„Tak si ho predsa len dovliekol," uškrnie sa tréner, keď ma zbadá.

Pozriem na Davida ako na zradcu. Myslel som, že si máme len priateľsky zaplávať, nie trénovať na súťaž!

„Tak vás nechám, od ľavého rohu máte voľné pruhy," potľapká ma po pleci a odíde preč.

Len tak.

Odíde.

To sa nikdy predtým nestalo.

„Vydieral si jeho manželku?"

David sa na mňa nechápavo zahľadí.

„Týral si jeho deti?"

Opäť nechápavý pohľad.

„Uniesol si mu psov?"

Už mu to pomaly začne dochádzať.

„Tréner povedal sám, že potrebuješ trochu voľnosti."

Zamyslene sa pozriem za miznúcou trénerovou postavou. „Takže to on ťa za mnou poslal."

David s nevinným výrazom otvorí ústa, ale ja ho zastavím so slovami: „Vieš čo? Je mi ľúto," uškrniem sa a priblížim sa k nemu, „ale dnes končíš vo vode oblečený."

Nasleduje rana do vody. Potom druhá.

Keď sa vynorím, je okolo mňa celý môj tím. Od prekvapenia si neuvedomím, že ma radostne búchajú po pleciach, čo spôsobí, že opäť skončím pod vodou. Nemyslel som si, že keď ich po dvoch týždňoch uvidím, tak veľmi ma to poteší.

V stručnosti mi zhrnú novinky ohľadom súťaže a potom rýchlo odplávajú, pretože ich zavolá tréner. Mňa nechá napokoji. Teda, ako sa to vezme, keď si pomyslím na Davida sediaceho na okraji bazéna.

Priplávam k nemu. Keď si ma všimne, uškrnie sa na mňa. „Tak čo? Už žiadne facky?"

„Byť tebou, nebol by som si tým taký istý."

David sa zatvári urazene a skočí šípku do tej najhlbšej vody. Opäť k nemu musím priplávať.

„Mal som taký nápad," prejde si rukou po tvári, keď sa vynorí, „čo tak malá predsúťaž?"

Pokrčím plecami. „Prečo nie?"

Obaja sa oprieme o stenu bazéna a na tri vyštartujeme. David sa do toho pustí divoko, je dávno predo mnou, zatiaľ čo ja plávam len nad vodou. Hlavu neponorím. Prichytím sa pri tom, ako ma predstava ponorenia vystrašila. Čoho sa, dopekla, bojím? To aj bazén odteraz beriem ako uzavretý priestor?

Chvíľu sledujem, ako moje ruky zaberajú pod hladinou. Voda len zvýrazní moje znamienko na pravej ruke. Už roky mi rodičia vravia, že je to jednoducho okrúhle znamienko, ale mne pripomína stisnutú päsť. Možno sa tak sformovalo preto, lebo presne tak moja ruka vyzerá najčastejšie.

A tak sa v duchu motivujem. Zatni päsť. Nikomu neublíž. Zhlboka sa nadýchni. Ponor sa do tej prekliatej vody.

*****
Tak, Ethan sa dostáva do nie práve príjemných situácií. Čo myslíte, je dostatočne tvrdohlavý na to, aby sa nedal stiahnuť na dno? Myslím, že aj my, ktorí momentálne vyhľadávame nejaký tieň, klimatizovanú izbu, vejár alebo sa proste hodíme do bazéna, ktorý nebol dva roky vyčistený (HLAVNE, ŽE JE TÁ VODA CHLADNÁ), sa neocitáme práve v tom najlepšom (podnebí, stave, forme, čase...😰) Samozrejme, tí, ktorí sa teraz váľate niekde v piesku pri nejakej úžasnej pláži ani sa, prosím vás, neozývajte, lebo prehľadám všetky vrecká a som schopná priletieť tým najlacnejším letom za vami 😊