„Toto sa stáva stále, zachvíľu to pôjde," ozve sa bezstarostne starký a postaví sa predo mňa, aby niečo stlačil. Pravdepodobne to červené tlačítko, s ktorým privolá pomoc, ktorá ma odtiaľto rýchlo dostane.

Po polhodine sa však stále nič nedeje. Rukami prehľadám vrecká, ale spomeniem si, že pre všeobecnú bezpečnosť som si mobil nechal na izbe. Stupídny nápad!

„Nemáte mobil?" obrátim sa na upratovača.

„Nie," zašepká. Prevrátim očami a otočím sa späť na svoju stranu, keď mi dôjde, čo som práve videl.

Bližšie sa na neho pozriem a moje obavy sa potvrdia. Je celý biely a vyjavene pozerá na stenu za mnou. Opatrne sa tým smerom otočím, akoby tam na mňa mala čakať nejaká príšera, ale uvidím len nás dvoch v zrkadle. Potom už len mňa, pretože upratovač spadne na zem.

V sekunde sa otočím. Ticho, nehybne leží na zemi, s otvorenými očami. Pomaly sa k nemu priblížim. Odrazu prudko trhne rukou, akoby ho niekto otravoval. Až na to, že sme tu len my dvaja.

Cúvam, keď trhá aj ostatnými končatinami. Začne mi prudko biť srdce a obleje ma studený pot, no myslím, že nie som jediný, kto to tak cíti. Alebo teda, uvedomuje si to...? Keby som na neho prehovoril, odpovie?

„Haló?" zašepkám neisto. Vtedy rukou silno udrie po stene a ja zreteľne započujem, ako niečo pukne.

Panebože, nemal by som mu nejako pomôcť? Chytiť ruky alebo jednoducho niečo, aby sa nedolámal?

Keď sa však postavím, s malou odhodlanosťou pomôcť mu, z úst mu začne vytekať pena a začne kašlať. Postupne sa pena sfarbí do červena a ja vystrašene prehltnem. Čo teraz, čo teraz, ČO TERAZ?

Postavím sa vedľa neho a snažím sa uhnúť jeho boxujúcim rukám. Ešte stále sa dusí, preto sa pokúsim otočiť ho na druhú stranu. Schytám prvú facku, ktorá zatočí mojím svetom. Druhá sa už lepšie znáša. Tretiu ani necítim.

Podarí sa mi ho pretočiť na druhú stranu, čo mu uľahčí vykašliavanie. Stále však sebou trhá, ale ako sa presvedčím, je ťažké s ním bojovať. Možno je o tridsať rokov starší, dvadsať kíl ľahší, v tomto stave som oproti nemu slabý mravec.

Rýchlo od neho utečiem a sadnem si do rohu. Nasledujúcich pár minút stále rozhadzuje rukami a mám pocit, že som videl aj úder do hlavy. Neviem to však presne, pretože cez slzy sa mi horšie díva.

Keď to o pár minút prestane úplne, sadne si. Poobzerá sa naokolo, až kým sa mu pohľad nezastaví na mne. Nechápavo zvraští obočie...a s rachotom sa prevráti na chrbát. Už však nič nenasleduje, ostane tak ležať aj ďalšiu polhodinu.

Utriem si slzy, ktoré mi od strachu vyhŕkli. Zo sedu sa k nemu opatrne nakloním, aby som ho skontroloval. Ako naschvál sa vtedy vo výťahu spustí hudba a ja od ľaku vyskočím. Trasúcimi rukami sa musím pridržať zrkadlovej steny. Prejdem okolo mužovho spiaceho tela a začnem búchať na dvere. Došľaka! Sme tu viac než hodinu a ešte nikto neprišiel?

Búcham tak silno, že ma takmer hneď začnú bolieť ruky. Nedám sa tým však zabrzdiť, pokračujem ďalej a pridám k tomu ten najhlasnejší krik, na aký sa zmohnem. Zvonku sa nič neozýva, ani zhora, ani zdola, a do očí sa mi votrie ďalšia vlna sĺz. Potlačím ju.

Sadnem si oproti mužovi, z kartičky na hrudníku zistím, že sa volá David. Aká náhoda. Už ma však spomienka na prvého Davida nerozzúri, nedokážem myslieť na nič iné, len na to, čo sa tu pred chvíľou udialo. A či sa to udeje znova medzi týmito stenami.

Pokrčím nohy a bradu si položím na kolená. Sťažka dýcham, ale pomaly sa začnem upokojovať. Vo vzduchu zacítim niečo nepríjemné, stuchnuté. Potom si uvedomím, že takéto veci sa pri epileptických záchvatoch dejú.

Bolestne si povzdychnem. Ako dlho tu ešte vydržím? Vlastne vydržíme. Rukou sa natiahnem k červenému tlačítku, ktorú už odvtedy, ako ho David stlačil, svieti. Kopnem do neho.

Po ďalších neviem koľkých minútach, čo mu kontrolujem dýchanie, začne blikať svetlo. V duchu si pomyslím, výborne, čo sa ešte pokazí?

Avšak až o pár minút si uvedomím, že to nebliká lampa na strope. V skutočnosti sú to moje oči, ktoré ma žiadajú o chvíľu spánku. Doprajem nám ho.

***

„Ethan, počujete ma? Haló? Dokážete nejako zareagovať, že nás vnímate?"

Prudko otvorím oči, ale hneď ich zavriem. Akoby mi do očí vystrelili tisíc ihiel, tak to cítiť. Zdvihnem ruku k čelu, aby som si trochu zaclonil.

„Ethan, opatrne. Môžete odpadnúť," v množstve tmavých machulí pobehujúcich pri mne nájdem tú, ktorá patrí záchranárke s tmavými očami. Do hlavy mi vystrelí nepríjemná bolesť, tvár sa mi skrúti do bolestnej grimasy.

„Kiežby," vydýchnem potichu. Záchranárka ma jemne chytí za lakeť a pred tvár mi dá akési čudesné predmety.

„Koľko prstov vidíš?" aha, takže prsty.

Nech sa sústredím akokoľvek, jej prsty mi pred tvárou tancujú a ja ich nedokážem zastaviť.

„Neviem," opäť si potichu vydýchnem.

„Dobre," zdá sa mi, že záchranárka pokýva hlavou, ale kto vie? „Teraz si pomaličky ľahni a hlavne si nesadaj."

Pomôže mi uložiť sa na niečo pohodlné, čo sa ani zďaleka nepodobá na nepohodlnú podlahu vo výťahu. Hlava sa mi sama od seba stočí doprava, nemám silu s ňou narábať.

Ako je asi na tom David? Náhla vina, že som sa na neho ešte nespýtal, ma pichne pri srdci.

„Prosím," začnem zachrípnutým hlasom. „Ako je na tom David? Ten muž?"

Záchranárka mi na čelo jemne položí studený obklad. „Je na lepšom mieste."

V hrdle utíšim prekvapený výkrik. „Ako to myslíte? Je mŕtvy?"

„Áno, keď sme vás našli, už mu nebolo pomoci. Zrejme sa udrel do steny, priamo do hlavy," privriem oči, hoci sa mi pred očami aj tak objaví tá hrôzostrašná scéna, keď nevedel ovládať svoje telo. „Mal epileptický záchvat, však?"

„A-asi áno," sťažka odpoviem. „Snažil som sa mu pomôcť, ale bol príliš silný."

„Neviň sa z toho," po jej slovách ucítim na líci aj na chodidlách studené obklady.

Predtým, ako ma spánok stiahne so sebou, započujem ešte záchranárkin hlas. „Horúčka 39,8 a stále stúpa."