Oli si odpykával svoj trest, rodičia mu pomaly odpúšťali, ja s Callie som sa chystal na debatnú súťaž (a zháňali sme čili papričky), David trucovito držal svoju nespokojnosť v sebe a chalani z tímu sa nezmenili ani trošku. Polícia uzavrela celý prípad, čiže sme si všetci doma vydýchli.

Teraz momentálne je päť hodín ráno a ja nadávajúc vstávam z postele. Ľutujem, že som sa na tú debatu dal už len kvôli tomuto vstávaniu.

S prázdnym žalúdkom, keďže už tradične nestíham, sa dopracem pred školu, kde čaká Callie a angličtinárka. Nechápem, odkiaľ má profesorka Spencerová toľko energie, ale my s Callie vyzeráme ako päťkrát vymáčané myši z extraktu z odpadkov.

Vo vlaku nás to však prejde, keďže sa na mňa nalepí Callina nervozita. Profesorkine motivačné slová lietajú po celej kabínke, ale asi o pár sekúnd vyletia von oknom, takže z nich nikto nič nemá. Iba otravujú.

„Mimochodom, Callie, gratulujem k výberu," povie profesorka odrazu.

Zvedavo na ňu pozriem. „Je niečo, čím si sa posledné dni nechválila celej škole?"

Ironicky sa na mňa usmeje. „Áno, pretože toto je pre mňa mimoriadne dôležitá udalosť."

„Už sa to dozviem?" pobavene sa uškrniem.

„O tri týždne budem vystupovať v X Factore," povie hrdo.

„Robíš si zo mňa srandu, že?" zasmejem sa. Callie to však myslí vážne, vidím to na jej tvári. „Ty vieš spievať?"

„Áno, to si si doteraz nevšimol?" urazene našpúli pery.

„Prepáč, ale nešpehujem ťa v sprche."

Kopne do mňa.

„Spievam aj profesionálne. Viac ako desať rokov chodím na spev a mám aj koncerty."

Obdivne prikývnem. „Takže kedy ti mám priať všetko najhoršie?"

Nedá sa vyviesť z miery. „Napíšem ti v to ráno esemesku."

Onedlho dorazíme na miesto. Ocitáme sa v nejakom zapadákove, kde dokonca ani obloha nevyzerá prívetivo. Nemáme čas na to, aby sme sa zložili v hoteli, preto ideme rovno do veľkej budovy schovanej v malej uličke.

V hale sa to hemží nabudenými študentmi. Niektorí prišli očividne skôr, pretože nevyzerajú ako my - ako zmoknutí bezdomovci ovešaní taškami.

Rozdelia nás to rôznych siení, ja ostanem, na(ne)štastie, s Callie. Zložíme si svoje veci na lavicu vedľa nás a pred seba si naukladáme papiere a perá. Funguje to tu trošku inak, ako som zvyknutý.

„Témou dnešnej debaty," oznámi vychudnutý starček, „bude homosexualita a či je dobré o nej povedať ostatným."

Nikto sa nezasmeje, zašuštia len papiere. Starček nám rozdelí podtémy, ako homosexualitu vnímajú v rodinách, medzi kamarátmi, v spoločnosti a v právach.

Dostanem tú medzi kamarátmi.

Je dosť málo takých, ktorí dostali rovnakú tému ako ja, preto pôjdeme zrejme všetci. Čo ma dosť znepokojuje, pretože absolútne netuším, kde by som mal začať.

Stretol som sa s ňou niekedy? Fúha, možno vo filmoch alebo ak sa o tom rozprávali rodičia, ale pokiaľ viem, nerozprávam sa s nikým, kto by mal rád rovnaké pohlavie. Ja osobne nie som proti tomu, ale...načo si tak komplikovať život?

O pätnásť minút rozdelia skupiny. Z každej podtémy pôjde do skupiny jeden. Skupinu tvoria piati.

Dostane sa mi takej pocty, že idem rovno v prvej várke. Callie sa na mňa povzbudivo usmeje, hoci som videl, ako sa jej uľavilo, keď nepovedali jej meno.

Sadnem si medzi útle dievča a okuliarnatého chalana. S očakávaním pozriem na ostatných.

Ozve sa dievča oproti mne. „Nehovorím za seba, ale za kamarátku, ktorá so mnou vyrastala. Priznala sa, čo je podľa mňa veľmi odvážny čin. Potom ju však ľudia začali nenávidieť, akoby ostatným svojím priznaním niečo spravila. Dostávala nenávistné listy, spolužiaci sa na ňu pozerali cez prsty... až to nezvládla a skúsila sa podrezať. Sama mi však len nedávno povedala, že by so svojím priznaním neotáľala ani po tom."

Vyjde zo mňa absurdný smiech. Dievča na mňa prižmúri oči. Preto sa chopím slova.

„Nemyslím si, že to mala robiť. Pokazila si tým život."

Okuliarnatý chlapec sa dostane do švungu. „Aha, takže sa tým radšej mala do konca života nechať zožierať?"

„To som nepovedal, ale..."

„Povedal si to. Dovolím si citovať: Nemala to robiť," dokonca mi to ukáže napísané na papieri.

Pod stolom zatnem päsť. „Dobre, tak inak. Nemala sa tým nechať zožierať, ale takisto mohla očakávať, ako jej okolie zareaguje, nie? Musela predsa vedieť, že sa nájdu aj takí, ktorí s tým nebudú spokojní."

„Možno si to nerozmyslela poriadne. Možno bola len pevne rozhodnutá, že to musí urobiť, nech bude nasledovať čokoľvek," povie druhý chalan.

„Pekné domnienky," odfrkne si dievča, ktoré ten príbeh povedalo.

Opriem sa chrbátom o stoličku. Tí dvaja chalani sa začnú hádať, až pritom odbočia od témy. Debata začne byť chaotická, takže sa veľmi ľahko stratím v tom, čo chcem povedať.

Hádka pokračuje ďalej, hoci teraz sa už točí okolo témy. Ozve sa okuliarnatý chalan. „A čo keby to povedala len tomu, do ktorého bola zamilovaná?"

„Otázkou je, či bola do niekoho zamilovaná," prvýkrát prehovorí to útle dievča vedľa mňa.

„Bola," prikývne druhé dievča.

Výborne. „Takže ak by to povedala len jej?"

Zvraštím obočie. „Akoby potom vedľa seba šli po ulici? Ako kamarátky?"

Okuliarnatý chlapec na mňa udivene pozrie. „Prečo nie?"

„Predstav si, že niekoho miluješ, ale pred ostatnými sa musíte tváriť akoby nič. Dosť nanič podľa mňa."

„Odkedy si zmenil názor?" zašepká tak, aby sme to počuli len my dvaja. „Máš pravdu. Bolo by to možno ešte horšie, ako keby o tom nepovedala ani tej osobe."

„Raz by to prasklo aj tak," pousmejem sa.

Ostatní súhlasne zahmkajú.

Po pár minútach sa dopracujeme k výsledku: Mali by sme svetu dať vedieť, ako to cítime, ale zároveň by sme sa mali uistiť, že nás to nezrazí úplne na kolená.

Keď starček predstúpi, nešťastne na nás pozrie. „Toto bola dosť chaotická debata. Prekvapuje ma, že z toho máte vôbec nejaký výsledok."

A zavolá druhú skupinu.

Rýchlo sa od toho stola zdekujem a prídem ku Callie, ktorá sa na mňa pozrie s iskričkami v očiach.

„Fíha! Nepovedala by som, že ich budeš brániť."

„Nebránil som."

Nakloní hlavu do strany. „Predo mnou to nemusíš zahovárať. Všetko som pekne počula."

Hrdo sa usmeje a ja prevrátim očami. Kým sa chystá ďalšia skupina, prisunie sa bližšie ku mne.

„Takže si sa už rozprával s Davidom?"

Prekvapene na ňu pozriem. Teraz ideme preberať Davida? „Áno."

„A? Čo na to hovoríš?" vyzerá, akoby mala od radosti vyskočiť z kože.

„Že je to strašné," nechápavo na ňu hľadím. Prečo sa tvári tak nadšene...keď je to fakt smutné?

„Strašné?" ovisnú jej plecia. „Ale veď...veď si práve povedal, že s tým súhlasíš..."

„Čože?" zašepkám, pretože debata sa už začala. „Že s tým súhlasím? S tým by som určite nikdy nesúhlasil."

A okrem toho, myslela si, že David potrebuje môj súhlas na to, aby odišiel z plaveckého tímu?

„Ethan?" zarazene nado mnou krúti hlavou. „Práve si pred päťdesiatimi ľuďmi obraňoval tých, ktorí sa priznali, že majú radi rovnaké pohlavie. Prečo potom nesúhlasíš, keď to má tak tvoj najlepší kamarát?"

Dýka do srdca. Facka. Hlavou proti múru. Šliapnutie na lego. Skok do ľadovej vody. Tak nejako sa cítim, keď si to uvedomím.

„Ty si to nevedel?" zhrozene sa spýta Callie.

„Nemal som ani najmenšie tušenie!"

Ruku si priložím k ústam a snažím sa to pochopiť. David...? Ale prečo? A ako?

„Prepáč, nevedela som, že..."

Zastavím ju rukou. „Neriešme to teraz."

Do začiatku prestávky ani jeden z nás neprehovorí. Ale hneď ako nás pustia, vytrielim z miestnosti.

„Ethan, čakaj!" Callie sa, samozrejme, rozbehne za mnou.

„Kedy na to prišiel?" spýtam sa jej, zatiaľ čo ona beží po mojom boku.

„Asi už dávnejšie, neviem," prizná sa.

„A ako na to prišiel?"

Callie sa potmehúdsky usmeje. „Myslím, že vďaka tebe."

Rozosmejem sa. „Ale prosím ťa!"

Bez toho, aby som si to uvedomoval, stlačím tlačidlo pri výťahu. O pár sekúnd sa otvorí. Vbehnem dnu a Callie spolu so mnou.

„Nie, vážne, moja teória je, že je do teba tak trošku..."

„Prestaň," prudko sa k nej otočím. „Tvoja teória je zlá. Nemyslíš si, že by som si to bol všimol? Veď sme spolu prakticky každý deň!"

„Veď práve," usmeje sa na mňa. „Pozri, neviem, ako to v skutočnosti je, ale párkrát sa mi to tak zdalo..."

„Och, bože," zašepkám a pomasírujem si hlavu. Vtedy si naplno uvedomím, že som v kabínke výťahu.

Zmocní sa ma panika.

„Nie, nie, nie," začnem opakovať a prirútim sa k dverám, hoci tie už sú zatvorené a my schádzame nižšie.

„Čo sa...?" začne Callie, ale myslím, že jej to dôjde.

Chytí ma za ruky a odstrčí od dverí. „Pokoj, dobre? Nič zlého sa nestane. Výťah ide tak ako má. Nič sa nedeje, Ethan. Zachvíľu budeme vystupovať, uvidíš."

Rozrušene prikývnem a snažím sa potlačiť všetky spomienky, ktoré mi začínajú otravovať mozog.

Zhruba o dve sekundy sa výťah zastaví. Medzi prvým a druhým poschodím.

*****
Pätnásta kapitola je zároveň aj poslednou kapitolou :) možno sa vám to zdá málo, ale Ethanov príbeh tak celkom nekončí. Ako hlavnú postavu ho síce neuvidíte, ale úplne sa ho nezbavíte :D

Chcela by som vám veľmi pekne poďakovať za to, že ste dali tomuto príbehu šancu a tým, ktorí pravidelne čítali, že ste túto strastiplnú cestu zvládli spoločne s Ethanom. Úprimne, dlho som tápala, pretože písanie je hrozne náladové (aspoň u mňa). Raz sa dá, raz nie. Práve vďaka tomuto príbehu som našla stratenú chuť do komplikovania života ostatných a vaše komentáre ma presvedčili o tom, že som spravila dobre, keď som ho zverejnila ♥

Ešte dodatočne sa ospravedlňujem za chyby, hoci ja aj -MaryTheCat sme nasadili svoje životy, aby sme tie prefíkané preklepy a chyby z nepozornosti zničili. Ako už však mnohí vieme, dokonalosť je nudná (inak by tam tie chyby neboli, každý predsa máme magické schopnosti, s ktorými chyby zmiznú mávnutím prútika, no nie? ^^)

Aké sú vaše dojmy? A čo myslíte, ktorá ďalšia nevinná osôbka bude hlavnou postavou v pokračovaní? Veľmi sa poteším, ak mi dáte vedieť, čo si myslíte :)

Zatiaľ sa s vami lúčim, vidíme sa, dúfam, čoskoro :3