„Mama?“ zakričím dolu schodmi. Ozve sa z obývačky.

„Áno?“

Zbehnem tam a vo dverách obidvom rodičom s výrazom, ktorý nič neprezrádza, oznámim: „Rozhodol som sa trošku prispieť a pôjdeme ho aj s Davidom hľadať. Pozrel som si trasu autobusov a skúsime to tam prehľadať. Pôjdeme Davidovým autom.“

Mama sa na mňa usmeje a jednou rukou ma objíme okolo pása, keďže sedí na pohovke.

„Ďakujeme,“ zašepká.

Pred domom musím Davida chvíľu čakať, ale na to, že som ho vytiahol od geblenia, príde celkom rýchlo. Obídem autom a naskočím na sedadlo spojujazdca.

„Čau. Dík, že to robíš,“ poviem ešte skôr, ako sa usadím.

„V pohode, aj tak som nemal nič na práci,“ mykne plecami a naštartuje.

„Nemal? A dnes tréning nie je?“

„Je,“ odvetí a ani sa na mňa nepozrie. Ja však čakám na vysvetlenie.

David si povzdychne. „Plánujem odtiaľ odísť.“

Vydám zo seba priškrtený výkrik prekvapenia. „Čože? Prečo by si to robil?“

Opäť mykne plecami. „Už to nie je to, čo predtým. Nebaví ma to a mám pocit, že ani spoločnosť mi tam nevyhovuje.“

Padne mi sánka. Spoločnosť?

„Myslíš tým chalanov? Tí sú predsa takí, ako predtým,“ nechápem.

Povzdychne si. „V tom je ten problém. Sú presne takí istí, ako boli pred piatimi rokmi alebo keď sme začínali. Tebe to ani trošku nevadí?“

Fúha, tak nad týmto som sa nezamýšľal. „Ani nie, som rád, keď mám takéto rozptýlenie od každodenného života.“

David nadvihne obočie, akoby ho moja odpoveď prekvapila. „Ako myslíš.“

Chvíľu ideme v tichu. Potom si obaja uvedomíme, že som nepovedal, kde presne máme ísť, takže vytiahnem mobil. Zistíme, že sa musíme o pár kilometrov vrátiť. Asi po dvadsiatich minútach vstúpime do lesa. Na čelné sklo začnú padať prvé kvapky.

„Tvoj brat bude nadšený, keď nás uvidí,“ uchechtne sa David, keď sa nakloní, aby si obzrel tie čierne mračná nad nami.

„Hej, a nielen on. Je s ním aj jeho frajerka.“

„Čo?“ David vybuchne do smiechu. „S tou, čo vtedy zdrhol z domu?“

„Hej,“ uškrniem sa. „A teraz zdrhli z tábora. Zaujímalo by ma, či je to fakt jeho frajerka alebo trénerka behu.“

„Ťažko povedať,“ odvetí ironicky.

V diaľke započujem prvý hrom. Ubehla polhodina z našej cesty, ešte nám ostáva zhruba dvadsať minút. Ak je búrka aj tam, kde je Oli s LIZ, tak som veľmi zvedavý, ako ich nájdeme, ak sa niekde schovali.

Ticho v aute ruší len nejaká pesnička z rádia. Rozhodnem sa využiť búrkovú situáciu. Kto sa predsa nerád zveruje so svojimi problémami, keď vonku šľahajú blesky?

„David?“

„Áno?“

„Povieš mi, čo sa deje?“ pokrúti nado mnou hlavou.

„Už som ti povedal,“ a tým to hasne. Nielen pre neho, ale aj pre mňa. Po zvyšok cesty prehodíme len pár slov, ktoré sa však týkajú len školy. Nie niečoho, čo by nás skutočne zaujímalo.

Keď dorazíme na miesto, búrku počuť len v pozadí, ale zato dážď je tu obrovský. Les pohltila tma a aj s autom sa ide ťažko, pretože nedovidíme na viac ako tri metre.

Zastavíme pred niečím, čo sa v hmle črtá ako zastávka. Skúsim vytočiť to číslo, z ktorého mi Oli volal, hoci signál je tu dosť biedny.

Ozve sa hneď pri prvom zvonení. „Ethan? Ste tu?“

„Áno, ale nevidíme vás. Je tu príliš veľká tma,“ nazerám cez okno a snažím sa spozorovať nejakú siluetu.

„Dokeluu,“ zafučí. „Sme pod zastávkou, bola dosť blízko pri ceste.“

Usmejem sa. „Myslím, že stojíme rovno pred ňou.

„Okej, ideme k vám,“ zloží.

O pár minút si ich všimnem, ako nemotorne vychádzajú z hmly. Zrejme nás veľmi dobre nevidia, pretože môjmu bratovi sa podarí hlasno naraziť do auta z boku.

„Prepáč,“ obrátim sa so smiechom z Davidovi.

Ten len mávne rukou. „Skôr ma trápi to, keď si tie ich mokré zadky sadnú na moje nové poťahy.“

A o chvíľu tam sedia. Mokrí, vyhladovaní, zmrznutí, ale takí šťastní, že ma Oli dokonca objíme zozadu a Liz mi dá pusu na líce. Tak isto zmasakrujú aj Davida.

„Takže, môžem teraz dostať vysvetlenie, o čo ste sa vy dvaja snažili?“ otočím sa k nim dozadu, zatiaľ čo David otáča auto.

Obaja sa na seba pozrú, akoby mali za sebou dobrú zlodejčinu.

Slova sa chytí Oli. „Len sme chceli byť chvíľu sami, lebo na tom tábore to bolo fakt strašné. Šli sme do lesa, ale boli sme ďaleko, tak sme si povedali, že pôjdeme naspäť autobusom, nie?“

Pokračuje Liz. „Lenže ten autobus šiel úplne opačným smerom, akým sme potrebovali ísť, čo sme si uvedomili až na tretej zastávke. Potom sme sa už nevedeli vrátiť vôbec.“

Uchechtnem sa. „Viem, že na tom tábore nie je bohvieako, ale mohli ste to tam pretrpieť. Vieš ako sa o teba rodičia boja, Oliver? Čo im povieš, keď prídeme?“

Oli sa zháči. „Asi pravdu?“

Zarazene na neho pozriem. „Nie, ty fakt nie si môj brat.“

Zdá sa, že pobavím celé auto.

„Potom žiadam nejaké odškodné za ten vodopád, čo mi práve spôsobujete na sedačkách,“ prísne po nich zazrie David.

Oli vycerí zuby. „Úsmev stačiť nebude?“

„Tvoj nie,“ sladko sa na neho usmeje a Oli smutne skloní hlavu.

Cestou späť sa už veľmi nerozprávame, iba občas započujem, ako si Oli s Liz čosi šepkajú.

Už keď sme vchádzali do nášho mesta, v rádiu som započul svoje meno. Zvýšil som hlasitosť.

„...polícia potvrdila, že smrť nebola spáchaná rukami mladého sedemnásťročného študenta. David Fowler si jedovaté látky kúpil od dílera, ktorý dostal päť rokov. Prečo tento čin David Fowler spáchal? Pravdepodobne pre psychické problémy, ktoré ho trápili už od ranného detstva.“

Potom v aute nastalo hrobové ticho, hoci rádio hralo aj naďalej.

Pred naším domom Oli ešte raz poďakoval Davidovi a vytiahol Liz z auta. Utekali rýchlo dovnútra.

„Viem, že je to strašné, ale aspoň teraz vieš, ako to naozaj bolo,“ povie David opatrne.

„Hej,“ opriem si hlavu o sedačku. „Ale nikto mi tie spomienky z hlavy nevymaže. A Fowler to nemusel urobiť, preboha! Mal doma dcéru, ktorá je na tom rovnako zle, alebo bude, a manželku, ktorá to bude len ťažko zvládať.“

„A teba, ktorému pokazil život,“ doplní potichu.

Mám chuť sa rozprávať, ale radšej to nechám tak. Chcem ešte chytiť Oliho, ako sa vylíže z tohto problému.

„Dík ešte raz,“ poviem Davidovi a výjdem z auta. Pred mojimi očami preletí cez ulicu.

Od prekvapenia stuhnem, keď vojdem do chodby.

„...nechápem! Jeden deň! Ak si nebol spokojný, mal si zavolať nám a nie ísť preč na vlastnú päsť!“

Je to totiž otcov hlas, nie mamin.

„Elizabeth, čo na to hovoria tvoji rodičia?“ spýta sa jej pokojným hlasom mama. Vymenili si snáď s otcom úlohy?

„Ešte o tom nevedia,“ pípne Liz.

Opriem sa o dvere a založím si ruky na prsiach.

„Tak sa o tom dozvedia, však?“ postaví sa pred ňu otec.

Liz začne horlivo prikyvovať.

„Oliver,“ prejde k Olimu, ktorý odovzdane civí do zeme. Prečo sa ani trošku nebráni? Seriózne, je to môj brat? „Máš zaracha na dobu neurčitú. Veľmi si nás sklamal.“

„Elizabeth, môžem ťa poprosiť, aby si šla domov?“ podíde k nej mama a pomaly ju vyvedie z obývačky. „Potrebuješ zaviesť domov?“

„Oliver, choď do izby,“ pošle ho otec, ale potom si to rozmyslí. „Alebo vieš čo? Treba pokosiť trávnik, už dlho si nemal kontakt s prírodou.“

Všimnem si na Olim, že chce bojovať, že chce odporovať, ale nespraví nič. Iba sa otočí a obíde ma.

Otec si sadne na pohovku a zhlboka sa nadýchne.

„Zaracha na čo?“ spýtam sa zvedavo.

Otec na mňa bezducho pozrie. „Netuším.“