„Extra čili papričkami," ozve sa Callie do poloprázdnej triedy po dvadsiatich minútach ticha.

„Čože?" ozve sa Maturant.

Callie si povzdychne tak, že mi pripomenie mňa vždy, keď niekde uvidím otravného komára.

„Že tým debatérom natriem zadky extra čili papričkami a pokojne si to nacvičím na tebe," odfrkne mu.

Uchechtnem sa a pokračujem v hľadaní obrázkov vhodných k môjmu textu.

Potom mi však predsa len niečo napadne. „V tom malom obchodíku na rohu majú veľmi lacné čili papričky."

„Ty jej v tom chceš pomáhať?" zbledne Maturant.

„Jasné, aspoň tam nebude taká chladná atmosféra ako minule."

„David hovoril, že ste si to celkom užili," povie len tak mimochodom Callie.

Prekvapene sa k nej otočím. „Ty si sa rozprávala s Davidom?"

„Áno," mykne plecami. „A ty si sa s ním už rozprával?"

„Hej, tak trochu sme asi desaťroční kamaráti," uškrniem sa.

„Nemyslím to tak. Rozprával si sa s ním napríklad...dnes?" vyzvedá ďalej.

„Prečo tak nenápadne vyzvedáš?"

Callie sa pomrví na stoličke. „Tak rozprával?"

„Áno."

„No, asi nie."

Otočím obrazovku počítača tak, aby som na ňu mal dobrý výhľad. „O čo ti ide?"

„O dobro spoločnosti."

Prižmúrim na ňu oči, ale už nič nepovie. Ako naschvál. Mlčí až do konca nášho stretnutia, ale ja si ju pri dverách odchytím.

„Vieš o niečom, o čom ja neviem?" donútim ju zastaviť sa tým, že sa pred ňu postavím.

Callie sa mi ani len nepozrie do očí. „Neviem, či viem o tom, o čom ty nevieš."

„Vy ženy vždy rozprávate po hebrejsky?"

Vystrúha urazený pohľad.

„Len mi to povedz. Prosím," pokúsim sa o psí prosiaci výraz, ale moc mi to nevyjde. VEĽMI. Veľmi mi to nevyjde.

„Pozri sa, môj zlatý," chytí ma za bundu. „Absolútne nič ma do toho nie je, takže ja nebudem tá, ktorá ti niečo prezradí. Ale Davidovi sa niečo stalo a potrebuje podporu, ktorou by si podľa mňa mohol byť ty. Je len na tebe, či to z neho dostaneš alebo nie, aj keď, uznávam, na jeho mieste by to zo mňa niekto dostal len veľmi ťažko."

„Áách, bože," nešťastne si povzdychnem. „Ako si sa o tom vlastne dozvedela ty?"

„Úplne náhodne som na neho narazila, ako zničene sedí na zastávke."

Pochybovačne sa uškrniem. „Bežne nachádzaš ľudí v dezolátnom stave?"

„Samozrejme," odpovie bez zaváhania.

„Prosím ťa, pomôž mi," opäť ju zastavím pri chôdzi, tentoraz sme už pred školou. „Ja som v tých rozhovoroch fakt zlý, nikdy som sa nejako viac nezaujímal o to, čo sa s ostatnými deje."

„Tak je načase, aby sa dieťatko Ethan naučilo dospeláckym spôsobom. A tu sa naše cesty rozídu," vôbec nie jemne ma odsunie od seba a rozíde sa opačným smerom, akým idem ja.

„Ale takto sa to nikdy nedozviem!" zakričím za ňou.

„Myslím, že to ti nehrozí!" odkričí mi a zmizne za budovou školy.

Premýšľam nad tým, čo urobiť. Mám chuť zastaviť sa u neho doma, ale tento nápad pripíšem svojej dievčenskej polovičke (teda, chlapsky, asi len nejakej malej desatinke), takže ten sa zamieta. Napíšem esemesku? Lepšie, ale stále dievčenské. Zavolám? Ach, jasné, jedine, žeby sa zo mňa zo sekundy na sekundu stal životný poradca.

Nie, nechám to tak a uvidím, či sa David vymačkne sám.

Namierim si to domov. V autobuse mnou prejde vlna zimomraviek, keď si v prednej časti všimnem dievča veľmi podobné Autumn, ale našťastie to nie je ona. Áno, je to v pohode dievča, ale v poriadku asi nie je.

Keď otvorím dvere do chodby, hneď viem, že niečo nie je v poriadku. Neviem, možno je to mojím novonadobudnutým zmyslom pre dedukciu, alebo mamou, ktorá bosá pobehuje s telefónom v ruke a otec študujúci mapy v obývačke.

„Čo sa deje?" spýtam sa otca, pretože mama sa odrazu vytratí.

„Tvoj brat sa tak trochu stratil," povie, neodlepí pri tom oči od papiera.

„Čože? Na tom tábore?"

Otec pokrúti hlavou. „Odišiel o deň skôr ako mal. Nechápem, prečo ho pustili. Nedvíha nám telefón, mama pre to obvoláva všetkých jeho kamarátov, ale zatiaľ neúspešne."

Vidno, že otca to naozaj znepokojuje, čo je dosť zlé, pretože môjho otca len tak hocičo nerozhodí.

„A...sú nejaké predpoklady, čo sa mu mohlo stať?" hneď ako to dopoviem, si uvedomím, že sa bojím odpovede.

„Samozrejme, že sú," povzdychne si. „Ale dúfajme, že sa žiadny z nich nestane."

Usmejem sa na mamu, keď okolo nej prejdem, smerujúc do svojej izby. Mama vyzerá ešte vystresovanejšie ako otec a oči má trochu červené, no neviem povedať, či plakala.

Atmosféra v dome ma začne ovplyvňovať. Pred očami sa mi zjavia rôzne scénare môjho malého brata, ktorý sa ani len nestihol naučiť brániť proti sarkazmu, a už... skončil.

Odomknem telefón, aby som poslal správy nejakým ďalším ľuďom, ktorí o ňom niečo môžu vedieť, a vtedy si to všimnem.

20 správ z neznámeho čísla. Všetky sú podpísané mojím bratom. Ihneď to číslo vytočím.

Čakám len chvíľu a už započujem Oliho hlas.

„Vďakabohu, Ethan. Mám fakt veľký problém."

Sarkasticky sa zasmejem. „To si píš, že máš. Kde, doriti, trčíš?"

V telefóne sa ozve ďalší hlas, dievčenský. Zamrnčím. „Len mi nehovor, že..."

„Áno."

„Prisahám na verejnú plaváreň, že ťa roztrhám, keď ťa uvidím a urobím si z teba večeru," precedím pomedzi zuby. Neverím, že je v tom zase dievča!

„Uchyľuješ sa ku kanibalizmu," zasmeje sa. „Ale naozaj potrebujem tvoju pomoc. Niekde sme sa s Liz stratili a nevieme sa vrátiť. Šli sme linkou 35 a bola to tretia zastávka od začiatku," vybafne na mňa, takže si ledva zapamätám polovicu informácií.

Otvorím notebook, ale predtým skontrolujem, či nie sú nablízku rodičia. Potom sa vrátim k notebooku a vyhľadám tú nešťastnú zastávku.

„Pekne, v nejakom lese vás to vyhodilo?"

„Hej," zasmeje sa, ale v jeho hlase započujem štipku nervozity.

„Nie je to ďaleko, ale autobus vám ide až o..." zhrozene vypúlim oči na obrazovku. „...tri hodiny! Zvládnete to tam dovtedy?"

„Asi nie, Liz je z toho všetkého trochu zle, a ja som vyhladovaný a nevyspatý," zafňuká do telefónu. V duchu si pogratulujem, za takého brata dobrodruha.

„Neviem, či pre vás budem môcť prísť. Rodičia majú auto. A okrem toho nemám ešte osemnásť."

Povzdychne si. „A nejaký z tvojich kamošov? Seth? Alebo David!"

David by bola vlastne celkom dobrá možnosť.

„Skúsim zavolať Davidovi, ale nič ti nesľubujem."

„Ďakujem, ďakujem, ďa..." za pokriku jeho slov vďaky ho decentne vypnem.