Napíšem Davidovi:

Kde ste všetci?

Odpoveď príde takmer okamžite.

Neviem, išiel som domov skôr. Nie sú u Setha?

Nie sú! Stojím tu ako idiot a nikto tu nie je. Nevieš, kde by mohli byť?

 Seth pred mojím odchodom nič nespomínal. Sorry.

 A prečo si vlastne odišiel?

Mali sme doma menšiu pohotovosť. Ale už je to v pohode.

Mali doma menšiu pohotovosť? Nespomínal David, že je tento týždeň doma sám? Nejdem to však teraz riešiť, mám iné problémy. Skúsim zazvoniť ešte raz, ale rovnaká odpoveď - teda žiadna.

Nechápem, kde sa mohli vypariť. Nikdy sme nechodili inde, ako k Sethovi a neodchádzali sme od neho. Už sme mali totiž skúsenosti, že ak sme sa nechali vypustiť do sveta v takom stave... nedopadlo to veľmi dobre.

Skúsim zavolať Sethovi a všetkým z tímu, na ktorých som mal číslo. Ale nikto mi neodpovedal, a tak som sa rozhodol, že sa jednoducho vrátim domov. A zajtra si to s nimi vybavím.

Setha zbadám ešte pred vstupom do školy.

Zakričím na neho tak, že sa mu môj hlas bude do konca života ozývať v hlave. „SETH!“

Seth sa otočí a počká na mňa.

„Kde ste včera odišli? Čakal som pred tvojím domom,“ venujem mu obviňujúci pohľad.

Seth sa rozosmeje. „Cody nás učil skejtovať v parku.“

Ahá, tak tu je pes zakopaný. „Super, a tam ste si všetci hromadne rozbili mobily, alebo prečo mi nikto z vás nedvíhal?“

„Hej,“ začne prikyvovať, „všimol som si, že si mi volal, ale ver mi, boli sme večer dosť mimo a možno sme si naše zvonenia vyložili trochu... inak.“

Prevrátim očami. „Takže to neskončilo len pri alkohole? To by som vám neradil.“

Prekvapene na mňa pozrie.„Ale skončilo. Len sme si dopriali väčšie dávky. Inak, rozprával si sa s Davidom?“

„Chvíľu, len mi povedal, že od vás odišiel. Prečo?“

Mykne plecami. „Viem, že niečo povedal, ale neviem čo. Zrejme nikto z nás si to nepamätá.“

Rozchechtá sa a ja ho s otráveným pohľadom obídem. Ak by som bol včera s nimi, pravdepodobne by som na tom bol rovnako ako teraz Seth, ale keďže som nebol, toto po-opilecké chechtanie mi poriadne liezlo na nervy.

Davida som vyhľadám pri skrinkách. Vyzerá normálne, až kým sa ho nespýtam, prečo včera odišiel.

„Písal som ti, že sme mali doma pohotovosť.“

„Tvoji rodičia sú preč,“ zatlačím na neho.

„Možno bola tá pohotovosť pre mňa.“

„A bola?“ založím si ruky na hrudi a David si povzdychne.

„Prosím ťa, nerieš to,“ povie unavene a odíde preč. Ak si dobre pamätám, v živote mi takto neodpovedal. Úprimne, prekvapilo ma to. Skúsim ešte vyspovedať ostatných, ale ako povedal Seth, asi to nebude mať zmysel.

Po tretej hodine si na moju lavicu sadne Callie. Pozrie na mňa a zaklipká očami. „Hádaj, komu sa podarilo dostať sa na tú debatnú súťaž?“

Padne mi sánka. Callie sa víťazoslávne usmeje. „Šikovný. Priprav sa, že ťa zničím, aj keď kopeme za jeden tím.“

A s týmto si vykráča z triedy. David si sadne vedľa mňa a zvedavo pozrie za miznúcou Callie.

„Čo to dievča zase chcelo?“ spýta sa znechutene.

„Mal som pocit, že ty veľmi dobre vieš, čo chcelo,“ uškrniem sa, ale David mi pobavený výraz nevráti.

David si otvorí tyčinku a pozerá sa do svojho mobilu. Neviem, či sa zo mňa zo dňa na deň stal odborník, ale v jeho tvári vidím smútok.

A spýtam sa ho niečo pre mňa absolútne nezvyčajné. „Si v pohode, kamoš?“

David sa zasmeje, ale vidím, že to nie je na 100% úprimné. „Fúha, si to ty, Ethan?“

Očividne aj David si to všimol.

„Hej,“ pousmejem sa. „Ale fakt, vyzeráš dosť biedne.“

A fakt aj vyzerá. Nesmeje sa, nerýpe do mňa a to, že vytiahol mobil pri mojej spoločnosti, je asi najväčšie prekvapenie.

„Ďakujem, to nemuselo byť.“

Umučene si povzdychnem. Takéto psychologické rozhovory mi vôbec nejdú. Mám chuť to zabaliť, ale, dokelu, fakt ma zaujíma, čo sa mu stalo.

„Dosť si sa zmenil,“ povie len tak odrazu, dokonca potichu, akoby vlastne nechcel, aby som ho počul.

„Ako to myslíš?“ zvraštím čelo.

„Už len to, že si sa ma spýtal, či som v pohode a myslel si to fakt vážne. A si oveľa tichší a vážnejší, ako predtým. Zdá sa mi, že nad vecami uvažuješ celkom inak, že sa dokonca snažíš problémy riešiť a nie len sa pred nimi schovávať po vodou a potom ich zahodiť za hlavu, ak sa náhodou objavia znova.“

Ostanem na neho pozerať celkom nemý. Toto som teda nečakal.

„Viem, že si mal problémy s hnevom, možno ich ešte stále máš, ale ten človek, ktorý sa mi po tej debate vyhrážal, nie je ten, ktorý tu so mnou teraz sedí,“ opatrne sa na mňa pozrie. Čaká, že vybuchnem?

Pretože presne to sa nestane. Ostanem pokojne sedieť, snažím sa v jeho tvári nájsť náznak srandy, ale nič v nej nenájdem. To ma tiež prekvapí, v živote sme neviedli takýto rozhovor a ani mi len nenapadlo, že by si na mne niekto tú zmenu všimol. Pretože podľa mňa to zase nevidno na prvý pohľad.

Mám chuť mu to povedať. Všetko o tom, že zažívam neistotu pod vodou, že sa neodvážim opäť behať kvôli únave, ktorú nie som schopný znova poraziť, že mávam nočné mory, po ktorých sa budím vystrašený zabalený v koberci uprostred izby, že niekde hlboko vo vnútri sa bojím všetkých problémov, ktoré by po zážitku vo výťahu mohli prísť...

...ale preruší nás Sethov hlas.

„Čo sa tu na seba pozeráte, ako keby ste si práve vyznali lásku?“ uchechtne sa na nás a obom nám uštedrí buchnát do pliec.

Náš moment je preč. David sa zhlboka nadýchne, ja si odkašlem. Viem, veľmi nenápadné, ale nejako som musel tie emócie zahnať.

„Takže kde si zmizol? Všetkých nás to zaujíma,“ posadí sa pred Davida a ostane sa na neho pozerať dožadujúc sa odpovede.

„Doma, mama mala nejaký úraz,“ odvetí David bez problémov.

„Škoda, mohol si si užiť. Boli sme na skejtoch. Išlo nám to, že Cody?“ otočí sa na Codyho, ktorý s kruhmi pod očami a totálne bledou tvárou radšej len mávne rukou.

„No vidíte,“ zoširoka sa na nás usmeje Seth a otočí sa dopredu.

Po škole sa opäť stretávame v prázdnej učebni. Keď vchádzam, Callie sa horlivo dohaduje s jedným prváčiatkom, ktorého meno mi nie je známe.

„Je tam čiarka.“

„Nie je, pozri sa sem...“

Odhodí jeho knihu na druhú stranu stola. „Mňa nezaujímajú nijaké rady z tej tvojej splesnivenej knihy. Roky skúseností v tejto brandži mi hovoria, že tam čiarka je.“

„Hej? Tiež mám nejaké skúsenosti OVERENÉ ODBORNÍKMI a tí jasne hovoria, že tam čiarka NIE JE.“

„Vieš čo?“ postaví sa vyzývavo pred neho. „Na to, že si tu prvý rok, tak nejako moc vystrkuješ rožky.“

 „Veľmi,“ povieme s prváčiatkom naraz. Callie ma obdarí smrtiacim pohľadom.

Nevinne doplním. „Moc je nespisované. Namiesto toho sa vzdelaní stredoškoláci rozhodli používať zázračné slovíčko.“

Prváčiatko si založí ruky na prsiach a triumfálne na ňu pozrie. „A len tak mimochodom, tento rok maturujem.“

Nedá mi to a výjde zo mňa priškrtený smiech tlmený mojou dlaňou. Prváčiatko, vlastne neprváčiatko, si sadne za svoj stôl, odkiaľ sa na ňu sladko usmeje.

Callie sa ku mne otočí a vyzerá, akoby videla ducha. Podíde ku mne a ja do nej ešte trošičku rýpnem.

„Vidím, že niekto je tu plne pripravený natrieť tým nespisovným debatérom zadky.“