Po siedmej hodine kráčam smerom k prázdnej učebni, kde by sme mali spisovať svoje články a spoločne sa o nich poradiť. Nešiel by som tam, keby som nevedel, že tam bude Callie.

Uvidím ju hneď, ako vojdem dovnútra. Zúrivo čarbe do svetložltého papiera a každú sekundu, stotinu, nanosekundu si vyhodí prameň vlasov za ucho.

„Vidím, že tu sa usilovne pracuje,“ podotknem.

„Debil,“ zafuní a čarbe ďalej.

„Ako ti to ide?“ vytiahnem si svoje poznámky. „Už si napísala niečo strašne strašné?“

Callie sa oprie o stoličku a prezrie si svoj výtvor. „Neviem,“ zvedavo nakloní hlavu, „to mi povedz ty.“

Postaví sa, prejde okolo svojho stola a tresne mi svoj pokrčený papier pred oči.

„Čože?“ uškrniem sa. „Chceš môj profesionálny názor?“

Založí si ruky na hrudi. „Kto iný, ako ten, kto má bohaté skúsenosti s vytváraním hrozných textov, mi môže poradiť lepšie?“

Nedám sa vyviesť z miery a prečítam si to. Keď to dočítam, nešťastne si povzdychnem.

„No čo?“ provokačne ma vyzve.

„Je mi naozaj ľúto, že som prvý, ktorý ti to musí povedať...“

„Normálne mi povedz, že je to strašné a ja sa pokúsim nepuknúť od šťastia.“

„Musím ťa sklamať, drahá Callie,“ sladko sa na ňu usmejem. „Je to veľmi dobre napísané.“

Callie ma prepáli takým smrtiacim pohľadom, ktorý je vtedy nad moje kapacity.

Zdvihnem ruky nad hlavu. „Vravím, že mi je to ľúto, ale s týmto akurát tak zaboduješ. A to nie som žiadny odborník a vidím v tebe ten nekonečný talent.“

Zazrie na mňa spoza papiera. Potom schmatne môj a prečíta si ho. Medzitým prídu ďalší dvaja ľudia, dievča a chlapec, ale obidvaja ich ignorujeme.

Callie sa spokojne usmeje. „Asi sme v tom obidvaja namočení až po uši.“

Odkráča späť k svojej lavici a so širokým úsmevom si znova prezerá svoj papier. Počas „veľkej“ porady sa vyberú články, ktoré sa v školskom časopise objavia. Ja a Callie máme to nešťastie, že nás vyberú, rovnako ako ďalších troch.

„Vtipné, pútavé, moderné a ľahko čitateľné,“ vymenuje, keď si prezerá Callin článok. „Callie, nechápem, prečo sme ťa tu doteraz nemali. Je to napísané výborne a aj tvoja poviedka do súťaže bola skvelá, mimochodom.“

Callie vyzerá, akoby najradšej zrástla so stoličkou. Hanblivo sa usmeje na angličtinárku a ja zatajím dych. Takúto som ju v živote nevidel.

„Ethan,“ tleskne a obráti sa ku mne. „Je tam ešte pár vecí na zlepšenie, ako napríklad štylistika alebo gramatika, na tej musíš fakt popracovať, ale máš veľké šťastie, že inak vnútorne to je skvelé.“

Usmejem sa.

Keď odchádzame, Callie ma zastaví. „Ako to dopadlo s tými dvoma reportérkami?“

Uchechtnem sa. „Neboli to reportérky, ale rodina Davida Fowlera, takže si nemala pravdu. Ha-ha!“

Vysmiaty ju obídem. Potom však musím utekať na autobus, takže ma úsmev rýchlo prejde. Neviem prečo mám odrazu taký problém behať. Predtým som chodieval hodiny do lesa, zapol si hudbu a upokojil sa. Možno preto mám teraz väčší problém zvládať niektoré situácie a emócie.

Ponáhľam sa aj domov, chcem na to posedenie prísť načas. Vždy tam preberáme dôležité témy, ktoré hýbu svetom, takže, pochopiteľne, nechcem prísť ani o jedno slovo, ktoré tam padne.

Práve sa prezliekam. Košeľu vymením za tričko a dám si aj iné džínsy. Pobehujem po izbe iba na jednej nohe, pretože nové džínsy si očividne nechcú zvyknúť na moje nohy.

Takmer odpadnem, keď si za oknom všimnem nejakú postavu. Intuitívne sa hodím na zem, za posteľ. Opatrne vykuknem a v duchu si nadávam, prečo som, dopekla, spanikáril?

Postava zaklope na moje okno. A k rukám jej spadnú neposedné kučery.

Autumn!

Postavím sa, ale začnem sa cítiť trochu nepokojne. Len trošičku pootvorím okno a Autumn tam napchá hlavu.

„Čauko, Ethan, prišla som sa ti ospravedlniť, nevadí?“ vybafne na mňa.

„Ospravedlniť za čo?“

„Za to dnes poobede. To boli dôsledky nových liekov, ktoré mi nasadili,“ prevráti očami.

„To je v pohode. Nemusíš sa ospravedlňovať,“ usmejem sa uvoľnene, ale ani náhodou sa tak necítim.

Na tvári sa jej mihne ublížený výraz.

„Aj tak by som sa s tebou chcela porozprávať...nie cez okno,“ nervózne sa zasmeje. „Vidím, že sa asi ponáhľaš, ale prisahám, že ťa nedržím dlho.“

Poobzerám sa po izbe. Pustiť alebo nepustiť? Nakoniec jej otvorím celé okno a ona prelezie dnu. Sadne sa na moju posteľ, po ktorej sa váľa moje oblečenie.

„Prepáč za ten neporiadok,“ pousmejem sa.

Mávne rukou. „To ja som tu tá, ktorá sa prišla ospravedlňovať.“

„Jasné,“ uškrniem sa.

Položí si ruky na kolená a vážne sa na mňa zapozerá. „Takže ešte raz - naozaj ma veľmi mrzí, ak som ti spôsobila nejaké nepríjemné pocity vtedy v tvojej škole. Bola som fakt mimo. Dokonca som si zistila, kde máš školu, čo ja nikdy nerobím, ale pod vplyvom takýchto liekov to nie som proste ja. Ani to moje tiché ja, ktoré včera sedelo u teba v kuchyni, nie som ja. Toto som ja! Usmievavá, plná energie, tvorivá, to tie lieky tlmia všetko dobré vo mne. A moja mama to nechce pochopiť. A po tom, čo môj otec spáchal samovraždu, to ani len nebude chcieť pochopiť. Čo ma privádza k veci, že ma mrzí, že ti moja rodina spôsobila toľko problémov. Ako sa po tom cítiš?“

Rozpráva toľko, že jej otázku smerujúcu na mňa takmer prepočujem. „Ja? Ja sa mám fajn.“

„Ale tá udalosť vo výťahu ťa musela dostať.“

Zvolím si cestu drsného stredoškoláka.„Ani nie.“

Autumn nakloní hlavu doprava. „Neklam. Včera som si všimla tie lieky u vás v kuchyni.“

Povzdychnem si. Čo všetko sa ja dnes ešte dozviem? Zavibruje mi mobil a ja si až vtedy všimnem päť správ od Davida.

Kde si?

Prídeš, že?

Párty sa začína, kde toľko trčíš?

Haloooo, Ethan, hádam si nedostal infarkt z toľkého tešenia sa na dnešný večer?

Doriti, Ethan, makaj sem nabehnúť.

„Priateľka?“

Pokrútim hlavou. „Budem už musieť ísť. Máš sa ako dostať domov?“

„Mám šestnásť, viem, kde bývam,“ prevráti očami. „Ale nechoď ešte! Dobre sa s tebou rozpráva.“

Unavene sa usmejem. „To ma síce vôbec neprekvapuje, ale budeme musieť ten rozhovor odložiť na inokedy. Fakt sa ponáhľam.“

Autumn posmutnie. „Okej. Tak ja sa zastavím inokedy.“

Postaví sa a jednoducho prelezie oknom. Rýchlo ho zavriem a poriadne zaistím. Po tom, len tak pre istotu, ešte zatiahnem závesy. Rýchlo zbehnem po schodoch a zamknem (pre istotu dvakrát).

Zveziem sa autobusom k ulici, kde býva Seth. Na moje prekvapenie je však v dome tma a ani po piatom zvonení mi nikto neotvára.