10| Zlodejky

„Toto je smiešne. Stále to mohli byť nejaké novinárky. Pokojne ti mohli ukázať aj dvadsať preukazov alebo...urobiť pred tebou striptíz, čo ja viem čo, ale nemal si im otvárať.“

„Striptíz?“ pobavene nadvihnem obočie.

„Ver mi,“ mama si stojí za svojím.

„A okrem toho som im neotvoril, sledovali ma,“ vysvetlím jednoducho.

„Aha!“ mama si prepletie prsty. „Hneď mi prídu dôverčivejšie.“

Nahlas si vzdychnem a zveziem sa na stoličke. „A neskôr som si ich pozeral na internete. Sú to ony, naozaj.“

Mama je aj tak znepokojená. „Susedka Marinová povedala, že vyzerali ako prostitútky.“

Prevrátim očami. „Nehovorí to o každom? Možno boli trochu z chudobnejších pomerov, ale boli milé a nič neukradli.“

Mama je hneď na nohách. „Vidíš! Úplne som na to zabudla. Idem skontrolovať šperkovnicu a peniaze.“

Odbehne klopkajúc po celom dome. Ja si dám hlavu do dlaní a neveriacky ňou krútim. Prečo musia byť naši susedia takí všímaví? Možno je to kvôli ich vysokej úrovni stalkerstva, ktovie.

„Inak, nevidel si Oliho?“ zakričí mi z nejakej časti domu.

„Dnes? Nie,“ odkričím.

„A predvčerom?“

„Myslím, že ani vtedy.“

„A predpredvčerom?“

Uvedomím si, že nie. Nevidel som svojho brata najmenej tri dni a vôbec som si na neho nespomenul.

„Predpokladám, že odpoveď je nie,“ vydedukuje mama schádzajúc po schodoch. „Tvoj milovaný a zároveň jediný brat je len tak mimochodom na tábore, na ktorý si mal ísť aj ty a má sa tam skvele.“

Opäť sa zveziem na stoličke s otráveným povzdychom. „Som si istý, že z jeho pohľadu je nuda strávenie skvelého času.“

„Mohol si tam ísť,“ mama mi venuje uprený pohľad, akoby ešte nebolo neskoro na rozmyslenie.

„Nemohol. Mám veľa povinností v škole.“

„Nemáš,“ oponuje hneď. Zvedavo na ňu pozriem. „Dovolila som sa spýtať vášho riaditeľa a ten povedal, že ísť môžeš.“

„Povolil to len preto, lebo si sa mu vyhrážala za toho reportéra.“

„To mu síce značne pomohlo povedať áno,“ uzná mama s hrdým výrazom v tvári, „ale nič to nemení na veci, že môžeš ísť.“

„Ani sa mi moc nechce, mami. Mám sedemnásť, na tábory som už veľký.“

„Vieš, že to nie je tak celkom tábor...“

„Áno, áno, je to svätý dom, v ktorom prúdi aura nudy a komunikačných hier, ale aj tak sa na to akosi necítim.“

Najprv mi mama uštedrí malý buchnát do pleca, ale potom si povzdychne.

„Je to aj kvôli tomu...veď vieš?“

„Čiastočne,“ pousmejem sa na ňu, keď si všimnem jej utrápený výraz.

Po ceste do školy nad tým uvažujem. Je to naozaj kvôli tomu? Nebývajú tam predsa výťahy, ktoré by sa mohli zastaviť, väčšinou sme v prírode. Ale sú tam deti s epilepsiou. A mávajú záchvaty. Avšak ani to ma tak nevystraší, pretože sú tam vždy ľudia, ktorí sa o nich postarajú.

Čo by ma však znepokojovalo - to množstvo voľného času na premýšľanie. Ja potrebujem niečo robiť, zabaviť svoje myšlienky a zahnať tie nepríjemné a nie sa prechádzať po lese, či je noc, či deň a potom pri malej vatre debatovať o ostatných problémoch. Nie. Chcem ich riešiť sám, ale...momentálne na to nemám silu.

Hneď ako prejdem veľkými sklenenými dverami, si ma odchytí David. Neusmieva sa, čo je pre neho veľmi netypické.

„Počuj, včera za nami domov prišiel jeden policajt a pýtal sa, či som s tebou bol po tej debatnej súťaži.“

Stuhnem. „Čože? Prečo?“

Pokrčí plecami. „Netuším. Možno si len chcú byť istí, že si to nebol ty. Ale neboj, ja ti verím na dvesto percent.“

Alebo proti mne zhromažďujú dôkazy, predvolajú si ma pred súd a totálne ma nimi zničia.

David vážne prikývne a ja sa uchechtnem. „Dík. A čo si mu povedal?“

„Pravdu. Že si ma skoro násilím donútil zabezpečiť ti prvé miesto, inak, to si budem pamätať do konca života, aby si vedel.“

„Ty si mu povedal, že som...?“

„Póókoj,“ usmeje sa pobavene na mojej zhrozenej reakcii a prehodí si ruku okolo mojich pliec. „Trošku som to upravil, že sme sa rozprávali o tvojom príspevku, teda vlastne o mojom.“

„Bože,“ zašepkám uľavene. David ma potľapká po pleci a zmení tému.

„Seth dnes večer, respektíve v noci organizuje pracovné posedenie,“

„Stále nechápem, prečo to rovno nenazve alkohová kúra 'spi sa až do nemoty'.“

„To neznie vôbec profesionálne,“ pohoršene nado mnou pokrúti hlavou. „Len chcel, aby som ti to odovzdal, lebo dnes nepríde. Takže sa vidíme tam?“

Uškrniem sa. „Jasné.“

Len neviem, či je pre mňa alkohol tá najlepšia voľba.

Cez prestávky párkrát stretnem Callie, ale ani sa za mnou neobzrie. A keďže spolu nemáme dnes ani jednu hodinu, nemám šancu jej veľmi jemne povedať, že nemala pravdu.

Po tretej hodine stretnem rozhorčeného Davida, ktorý práve zvládol test z dejepisu na dva body. Z šesťdesiatich ôsmich.

„Dával zlé otázky! Ale nikto okrem mňa si to nevšimol!“

A ďalšie drísty. David si jednoducho nikdy neprizná, že bol lenivý naučiť sa to. Ale v čom som od neho lepší? Správal by som sa rovnako.

Keď prechádzame cez chodbu, všimnem si, že v jednom rohu je nezvyčajný ruch.

„Čo sa tam deje?“ spýtam sa, ale nikto mi neodpovie.

Potom sa chodbou ozve mne známy hlas a to ma donúti pristúpiť bližšie. Predriem sa cez dav a uvidím známu guču kudrniek.

„Autumn?“ spýtam sa samého seba prekvapene, ba až zhrozene.

„Autumn?“ zmätene zopakuje David za mnou.

Jej meno sa dostane aj k ostatným a jeden odvážlivec vpredu ju osloví. Autumn ihneď prestane mlátiť školskú nástenku. Otočí sa smerom k chlapcovi, ale skôr ako to dokončí, si v dave všimne mňa.

A rozbehne sa ku mne.

Dav okolo mňa sa v sekunde rozostúpi a Autumn na mňa skočí. Nestihnem ju chytiť, takže aj tak nakoniec skončí na svojich nohách.

„Och, Ethan, som taká smutná,“ povie do môjho pleca a ja na ňom čoskoro pocítim jej slzy. Nemotorne jej položím ruky na chrbát a snažím sa ju odlepiť odo mňa. Nie je to však také ľahké.

„To je mi ľúto, Autumn, ale musíš sa vrátiť k mame. Je tu niekde?“

„Nie, mama je v práci, ale ja som v škole nemohla vydržať. Už nikdy tam nechcem ísť!“

Autumn môže byť o rok mladšia odo mňa, ale aj tak v jej hlase počujem malé dieťa. Spomeniem si, čo hovorila jej mama. Zažíva Autumn práve teraz nejaký...zlý stav?

„Ethan?“ pred tvárou sa mi zjaví znepokojený David. „Čo sa deje?“

Šepká, a ja si uvedomím, že aj ostatní okolo mňa sú ticho. Pokúsim sa od seba dostať Autumn ešte raz, ale neúspešne, drží sa ma ako kliešť.

Snažím sa Davidovi ústami vysvetliť, čo sa deje a David to po komplikovaných znakoch nakoniec pochopí. Pýta sa, či má niekoho zavolať, ale to už netreba, pretože započujem hlas učiteľa. Zhodou okolností toho, ktorého som mal dnes vyspovedať.

Netuším ako, ale podarí sa mu dostať Autumn odo mňa. Zoberie ju za ruku a vyvedie von. O chvíľu všetci započujeme húkanie sanitky.

„To čo bolo?“ spýta sa ma David pred triedou.

„Vysvetlím ti na posedení,“ poviem len toto a ponáhľam sa do triedy.

Som vystrašený. Čo tu Autumn robí? Je nebezpečná? Ako nad tým premýšľam, nervózne hýbem nohou a nemôžem to zastaviť.

Aby som prišiel na iné myšlienky, cez obedovú prestávku zájdem za fyzikárom. Popýtam sa ho na ňu.

„Je v poriadku. Zobrala si ju sanitka.“

Hlavne tá druhá veta ma upokojí. Potom sa už venujem jeho životu a snažím sa, aby mi tá úloha nezabrala priveľa času, ktorý som namiesto tohto mohol stráviť s jedlom.

Bạn đang đọc truyện trên: AzTruyen.Top