Ahojte! :)
Konečne som sa odhodlala a dovolila tomuto príbehu, aby uzrel svetlo sveta a aby vás obohatil o...nuž, to sami zistíte :D mám z tohto príbehu veľkú radosť, pretože konečne nemusím stresovať, či stihnem napísať nové kapitoly. Prečo? Lebo všetky už sú napísané! Dokonca aj opravené, s čím mi pomáhala odvážna -MaryTheCat, začo jej ešte raz veeeeľmi ďakujem ♥ A okrem toho, dosť som si Ethana obľúbila a som zvedavá, či to isté bude platiť aj o vás :)

Dosť bolo kecania, prajem vám príjemné čítanie. A nebojte sa vyjadriť v komentároch, veľmi ma vaše názory zaujímajú a potešia :)

*****

„Čo si myslím ja? Možno je to len spoločnosťou, v akej sa pohybujem. Viem, že existujú aj zanedbané časti miest a je ich viac než dosť. Ale jazyk sa vyvíja aj napriek tomu. Vznikajú nové veci, nové štádiá života, ktoré potrebujeme pomenovať. A koľkokrát sa obrátime na iný jazyk, kde pre to pomenovanie už majú? V podstate sme všetci zlodeji, minimálne jazykoví. A preto si myslím, že ľudstvo raz dospeje do toho štádia, kde bude každý jeden človek hovoriť rovnakým jazykom. Španielčina - čínština, nemčina - ruština, každý si bude minimálne v základoch rozumieť. Ale to je samozrejme projekt budúcnosti, ktorý je ešte pokrytý hmlou prekvapenia. Ďakujem za vašu pozornosť.“

„My ďakujeme za tvoj príspevok, David,“ reaguje ohromene organizátorka tejto debaty. Zdvihne sa vlna potlesku, ku ktorej sa s nadšením pridám aj ja.

Moment. TVOJ príspevok? Naozaj povedala tvoj? David sa so skromným výrazom na tvári ukloní a zíde z pódia. Zomknem pery do pevnej línie. To bol predsa môj príspevok! A to mal povedať!

David prechádza okolo mňa, a keď sa mi pozrie do tváre, nenápadne pokrúti hlavou. Čo tým naznačuje? Že nemám svetu povedať pravdu?

Trucovito sa posadím aj s publikom, aby som nevyčnieval. Prekrížim si ruky na hrudi, preložím si nohy na chladnej podlahe. Nedokážem ani len počúvať príspevky ostatných, tak ma to nahnevalo. Keď si predstavím, ako veľmi som na tom drel, premýšľal, či to všetko bude dávať zmysel...

„Pozri, Ethan, nemohol som povedať, že to bolo tvoje,“ začne David bez pozdravu, keď ma vtiahne do jednej opustenej zasadačky. „Tak sa to jednoducho nerobí. Vylúčili by ťa a to by bola škoda, keďže si mal veľmi dobré nápady.“

„A na čo mi to teraz asi tak bude, hm?“ spýtam sa s nefalšovanou iróniou. „Ak sa organizátori nedozvedia, že som to nebol ja, nikdy mi za to nepripíšu body a to bude znamenať, že neprejdem!“

David zdvihne ruky do obrannej pozície. „Neboj sa, všetko vybavím.“

Pochybovačne sa zasmejem. „Máš na to dve hodiny.“

„Ale výsledky budú až zajtra, Ethan,“ namieta David.

„To si nemyslím,“ tvrdo sa mu zahľadím do tváre. V jednej sekunde vidím, ako sa to v ňom zlomí.

„O dve hodiny ti pošlem správu,“ skloní hlavu a rýchlo ma obíde.

Keď sa za ním zabuchnú dvere, vzdychnem si. Ak sa o tomto dozvie otec, nebude sa mu to páčiť. Nemá rád, keď veci riešim takýmto spôsobom, ale občas je to potrebné. Pochybujem, že by si David dal povedať, ak by som na neho použil slovník kultivovaného Ethana.

Nikto nikdy nepočúva, keď prehovorí kultivovaný Ethan.

Z chodby sa začne ozývať hluk, preto sa z miestnosti radšej rýchlo vyparím. Vrátim sa do hotela a do svojej polorozpadnutej izby, kde som spolu s tromi ďalšími chalanmi prespal búrkovú noc. Zaspal som ešte predtým, ako sa búrka stihla poriadne rozbehnúť, zatiaľ čo oni traja sa do tretej ráno triasli pod perinami.

Kde to sme? V škôlke?

Keďže mi do oficiálnych výsledkov ostávali menej ako dve hodiny, čakanie som si skrátil veľmi záživným písaním eseje o osobných právach žien v 20. storočí. Písal som ju už dobré dva týždne, ale nedokázal som sa naladiť do tej správnej ženskej nálady, keď je celý svet proti mne a nikto mi nechce dopriať.

Na(ne)šťastie mi 21 minút pred oficiálnymi výsledkami zavolala mama. V pozadí hovoru bolo počuť kancelársky zhon a hluk z ulice.

„Tak ako? Odprezentoval si to?“ spýta sa ako prvé.

„Áno,“ odpoviem bez zaváhania.

„A ako ti to šlo? Nezakoktal si sa? Lebo vieš, že sa ti to ob-“

Prevrátim očami. „Áno, mama, som si toho plne vedomý. Možno sa mi to stalo, neviem, veľmi som si to nevšímal.“

„To je dobré,“ povie, akoby nesústredene. „Určite to bolo dobré.“

Dobré je na tri.

„A teraz čo robíš? Oddychuješ v hoteli?“

„Hej a trošku pracujem na tej eseji,“ letmo pozriem na obrazovku notebooku.

„Ach, určite to nejako zvládneš. Mimochodom, ocko sa pýtal, či ti bude vyhovovať, ak príde ráno o 11. Vyzdvihne Oliho a potom pôjde pre teba. Vraj má pre teba prekvapko.“

„O ktorom ty určite nič nevieš,“ uškrniem sa sám pre seba.

„Mlčím ako hrob,“ zasmeje sa do telefónu. „Musím končiť. Drž sa, zlatko!“

„Ahoj,“ poviem, ale telefón je už hluchý.

Keď mi o polhodinu dorazí správa, začínajúca na - je mi to veľmi ľúto - netreba mi viac. Musím vynaložiť veľmi veľké úsilie na to, aby som nič nezhodil. Silno privriem viečka, zhlboka dýcham. Občas sa mi stáva, že mávam návaly hnevu.

A nikdy tie prekliate dychové cvičenia nepomáhajú. Čo však zaručene pomôže, toho je oveľa viac. Facka, cvičenie, hádka, krik, bitka, hádzanie predmetov, lámanie predmetov a ako celkom posledné - pukanie penových bubliniek. Bohužiaľ, tie som si zabudol pribaliť, a tak sa musím uspokojiť s tým, čo je v izbe. Pohľad mi padne na okno, ale to si dovoliť nemôžem. Ani lampu, dvere, trhanie koberca, kričanie. Nič. Ostáva mi jedine si ísť zabehať.

Zoberiem kľúče, mobil pre istotu nechám na izbe, nemôžem riskovať, že by sa (som) mi (ho) rozbil. Z izby vytrielim ako časovaná bomba, čo je v podstate pravda. Zvláštne je, že moje nálady viem čiastočne ovládať, ale nakoniec aj tak vyjdú na povrch. Zastaviť sa nedajú, ale spomaliť áno.

Vletím do výťahovej kabínky spolu s postarším pánom. Neskôr si uvedomím, že je to zrejme upratovač. Neviem však presne, príliš sa sústredím na svoj hnev. Silno stlačím tlačidlo pre prízemie. A opäť čakám.

Nervózne si poklopkávam nohou, zatiaľ čo ma ten starý pán znepokojene sleduje. Čaká, že niečo spravím? Že niečo spravím JEMU?

Nuž, možné to je.

Potichu zavrčím, keď si uvedomím, že výťah ide príšerne pomaly. Hlasno vykríknem, keď sa v jednej sekunde zastaví. Čísla na obrazovke však ukazujú niečo medzi druhým a tretím poschodím.

Čo to má znamenať?