•°¯'•• 𝑜 ••'¯°•

noc č. 10

theov pohľad

ráno som sa zobudil v borisovom objatí. spamätával som sa a postupne som sa dostával do reality. tá na mňa dopadla ako tona tehál. kotku. tabletky. ja a boris. noc spolu.

rozbolela ma hlava pri všetkých tých spomienkach a pravdepodobne tá bolesť začala aj z tých sprostých tabletiek. ušlo mi hlasné zabručanie, načo boris otvoril oči a ja som sa od neho odtiahol. sakra, nikdy nemôže zistiť o tých tabletkách.

chytil ma za zápästie keď som práve zoskakoval z postele. zostal som nohami nerozhodne na zemi, obzrel som sa za jeho spiacou kučeravou hrivou z pod ktorej žiarili čierne oči.

"naozaj si v pohode s kotku a tak, veď vieš. . .ehm, nežiarliš?"
zaskočil ma touto otázkou, pretože často nebývame k sebe úprimní, nieto ešte včas za rána.
nadýchol som sa s malým povzdychom. "posledný krát ti hovorím, že nie, boris. nežiarlim."klamal som samého seba, ale bolo to presvedčivé.

"ókej."poznamenal zamyslene boris, konečne odlepil hlavu od vankúša a oprel sa o lakeť. "dneska ideme s kotkou poza, pridáš sa?"

kotku. bola tu zase. potlačil som znechutené zabručanie. ale čo som si mohol myslieť, keď sa nudí chodí za ňou. nečudujem sa mu. popravde, kto by chcel tráviť čas so stále urevaným depresívnym deckom, ktoré vyzerá ešte k tomu ako anglický harry potter?

"nechcem..."nadýchol som sa, snažiac sa vykoktať a dostať sa z tejto situácie. "proste...nechcem vám zavadzať."

"čo? počúvaš sa vôbec, potter? prestaň s tvojimi hlúpymi sračkami." boris sa už postavoval z postele, popri tom zbieral oblečenie porozhadzované po zemi zo včerajšej noci.

zamračil som sa. "aj tak mi je nejako na hovno. nikto ma z postele ne-do-sta-ne."vyhláskoval som mu posledné slovo, aby to konečne pochopil. Neklamal som, naozaj mi nebolo najlepšie. Roztiahol som sa na mojej strane postele a pritiahol som prikrývku až ku krku.

"fajn, ale nech ťa nenapadne žiadna debilina." boris mi hodil do tváre svoj vankúš. zasmial som sa doň.

"myslím to vážne, potter." poznamenal hlasno, no hlas sa mu triasol emóciami. viem načo narážal. len pred pár týždňami som sa pokúsil o samovraždu. ani neviem ako sa to stalo , spomienky mám stále hmlisté, no viem, že sme sa v ten deň proste predávkovali. odvtedy sme opatrní, ale boris o skrytých xandriných tabletkách nevie.

mlčky som prikývol, neschopný povedať slova. boris chvíľu stál s batohom na chrbte a hľadel na mňa, ešte stále zrejme prepočítaval či odísť a nechať ma v mojom nepredvídateľnom stave, no napokon ma opustil. 

***

celý deň sa ťahal neuveriteľne pomaly. bolo to horšie ako v škole, a bolo to doslova moje osobné peklo. slnko pražilo aj cez tmavé závesy, neschopná klimatizácia nefungovalo, potil som sa ako sviňa, sám v dome s mojimi otravnými myšlienkami. večer som už ľutoval, že som sa nepridal k borisovi a kotku, nech už robia čokoľvek. radšej som nechcel pomyslieť nad tým, ako sa niekde oblizujú, borisova ruka na jej páse, kotkina ruka v borisovich úžasných hebkých vlasoch, sem tam za ne potiahne a on slastne povzdychne. potom sa jej ruka presunie do jeho rozkroku a....

oh, bože nad čím to myslím. vyskočil som z postele a zapol som rádio, potreboval som prehlušiť svoje myšlienky. no tie neutíchali. stále som mal pred očami borisa a kotku. nenávidel som sa za to. nakoniec ma všetci opustia, však? mama, otec, pani barbourová, andy, a ešte aj boris. nedokázal som pomyslieť na jediného človeka, ktorý by chcel byť so mnou, ktorý by to so mnou vydržal. poznal som len jednu cestu ako zabrániť tiem myšlienky. došiel som do kúpeľne, a vyprázdnil krabičku s tabletkami.  možno mi bude lepšie...

     nebolo mi lepšie....prešli ďalšie dve hodiny, a ja som sa skoro rozreval. ani neviem prečo som chcel plakať, možno to všetko na mňa doľahlo, mama, boris, kotku, ja, a ešte mi k tomu bolo neuveriteľne zle. to boli dobré dôvody na plač. našiel som sa ako kráčam k telefónu a vytáčam borisovo číslo. chvíľu zvonilo. nakoniec zodvihla kotku s veľmi otráveným : "haló?" neviem či som sa cítil sklamane, alebo viac prekvapene, ale zahryzol som si do pery, aby som sa nerozplakal pred dievčaťom. 

"kde je boris? daj mi ho k telefónu."

"nemôže teraz hovoriť." hovorila znudene, popritom som začul akési divné mľaskanie. nedokázal som rozoznať či žuje žuvačku, alebo...oh, jasné. takmer ma naplo, ale prehltol som, nemohol som si dovoliť ovracať xandrin koberec v obývačke, kde som zničene sedel v kresle.

"povedal som, daj mi ho!"neudržal som sa a skríkol som na ňu. dúfam, že ju  zabolelo ucho. chvíľu som počul len šum, v tom minúte ticha som doslova počul jej prekrútenie očami, no napokon sa mi konečne ozval boris. 

"da, potter?"

"boris, musíš prísť sem. je mi strašne zle." zabručal som do telefónu, jednou rukou som zvieral moje úbohé brucho.

"vydrž, za chvíľu som tam." znel vážne, zložil. 

keď boris povedal za chvíľu tak naozaj za chvíľu aj prišiel. vošiel cez dvere ako prudký vietor, hneď podišiel bližšie keď ma zbadal schúleného v kresle. bohužiaľ za ním dokráčala aj kotku. čo tu ešte tá robí?!

"čo sa ti preboha stalo?"boris si ku mne pokľakol a prezeral si ma. nechcel som sa mu priznať, že som sa predávkoval, nechcel aby vedel aká som patetická troska. len som chcel, aby tu bol. pri mne. 

"ja....n-nič."zakoktal som sa. čo teraz vymyslieť? boris prišiel príliš rýchlo, takže som nemal čas prísť na dobrú výhovorku. 

"koľko si ich pojedol?"ozvala sa zrazu kotku. stála pri dverách ako duch, ruky prekrížené na prsiach. prisahám, že som zabudol, že tu bola s nami, lebo som zrazu pri jej hlase podskočil. a potom mi došlo, čo povedala...ako to sakra zistila?! všetko pokazí. obaja sme na ňu pozreli.

"užil tabletky. má také isté príznaky ako aj ja keď som to prehnala, lebo som chcela pozornosť. potrebuje sa len vyvracať." prekrútila očami a oprela sa o stenu, pripomínala mi premúdrelú učiteľku. prižmúril som na ňu oči, nech si nechá svoje trápne poznámky.

"je to tak, potter?" boris na mňa vystrašene pozrel. preglgol som. cítil som sa trápne a hanbil som sa, že som pred obidvoma vyzeral ako úplný chudák. 

"len som chcel..."

"čo si chcel? vieš čo sa mohlo stať, si vážne nemožný. nemôžem z teba pustiť oka. teraz poď"poklepal ma po ramene a ja som ho nasledoval do kúpeľne.

zbytok večera sa o mňa staral, bohužiaľ tam stále strašila kotku, ktorá si znudene prepínala kanály na televízií. boris odbehol po niečo do kuchyne. znepokojivo som si uvedomil, že som s ňou ostal sám. kútikom oka som spozoroval kotku, ktorá si zrazu prisadla nebezpečne bližšie ku mne. 

"ešte raz budeš chcieť pozornosť od môjho frajera, postarám sa o tom, aby si ho už nikdy nevidel. rozumieš, decker?"prepichla ma tými jej šedými chladnými očami. z blízka som si všimol jej piercingy, jeden v priehlbinke nosu, druhý nad perami a tretí nad obočím. čiernu linku pod očami mala rozmazanú. pripomínala mi svojim drsným vzhľadom ježibabu.

vystrašene som prikývol. lenže ako sa mám sakra borisovi vyhýbať?