༺༺♛༻༻

Prechádzali sa cez dlhé chodby hradu. Na každom ich kroku bol obraz, ktorý zaujal chlapcove oči. Pomalá chôdza bola preňho príjemná, aspoň sa nemusel nikde ponáhľať. Sunghoon veľa krát pristihol kráľa, ako sa naňho pozerá. Vlastne stále, keď si opätovali pohľad, chlapec sa hanblivo usmial a sklonil pohľad. Jongseong zato svoj pohľad od neho neodtrhol ani vtedy. Sunghoon mu pripadal krajší ako čokoľvek iné, čo videl vo svojom živote.  

Avšak predsa zastavili pri dvoch obrazoch. Boli vedľa seba. Vyzerali inak, ako tie predošlé. Mali iný rám a ťahy štetcom boli pestrejšie. Tie obrazy mu pripadali ako keby boli namaľované pár rokov dozadu. Na jednom z nich boli muž so ženou a držali v rukách bábätko, zabalené vo svetlomodrej perinke. Sunghoon sa zvedavo otočil sa kráľa, ten sa usmial.  

,,Moji rodičia a ja," vydýchol a podišiel bližšie ku obrazu. Vystrel prsty ku plátnu, ktoré predstavovalo tmavomodrú farbu. Takej farby mala kráľovná na sebe šaty v deň maľovania obrazu. 

 ,,Mal som len pár mesiacov," otočil sa na Sunghoona, ktorý ohromene pozeral na obraz. Zaujalo ho s akou dôkladnosťou bol obraz namaľovaný. Ten človek, bol nadaný a trpezlivý. Predsa človek, ktorý nie je trpezlivý, nemôže maľovať. 

,,Boli ste... rozkošné dieťa," pousmial sa.

Kráľ sa ku nemu celým telom otočil, až si Sunghoon myslel, že nachvíľku prešiel hranicu. Pošepkal potichu ospravedlnenie a poklonil sa.

Jongseong sa otočil na Sunghoona a pousmial sa. ,,Nemusíš sa ospravedlňovať." 

Sunghoon sklonil pohľad k zemi, nevedel sa pozrieť kráľovi do oči. Len započul ako sa Jongseong uchechtol, po chvíľke pristúpil bližšie. ,,Bolo to milé. Chcem, aby si mi povedal všetko čo si budeš myslieť. Nemusíš sa báť, že povieš niečo čo nemáš." 

,,Ale toho sa bojím stále."

,,Pri mne nemusíš...," odmlčal sa. ,,Neublížil by som ti," kráľ sa zadíval do chlapcových očí, ktoré po chvíľke dvihol od zeme.

Sunghoon venoval kráľovi úsmev, ktorý roztopil jeho srdce. Jongseong vedel, že sa zamiloval, avšak netušil ako moc. Možno to zistí časom, čo všetko bude schopný pre Sunghoona spraviť. 

Obraz o kúsok ďalej, bol iný. Odlišoval sa len počtom ľudí. Bol na ňom len Jongseong. 

,,Mal som len šestnásť na tom obraze," ukázal rukou kráľ.

Sunghoon sa chcel spýtať, prečo vlastne tam bol sám na tej maľbe. Mal nejakú domnienku, ale nevedel či ju môže vysloviť nahlas, aj keď si to sám kráľ prial. Aby mu hovoril všetko čo si myslí. 

,,Na tej maľbe som sám preto, lebo..." cúvol dozadu ku Sunghoonovi a letmo sa dotkol jeho prstov. ,,Lebo mama zomrela, keď som mal dva roky. Bola chorá... doktori nevedeli zistiť čo vlastne zasiahlo jej zdravie." Sunghoon sa zahľadel na profil kráľa, ten mu krátko opätoval pohľad, ale chlapec z nejakého dôvodu neodtrhol pohľad z jeho očí. ,,Otec zomrel na starobu. Ten obraz bol namaľovaný krátko po jeho smrti. Preto sa tam tvárim ako keby mi niekto zjedol večeru," smutne sa pousmial Jongseong. 

Sunghoonovi bolo kráľa ľúto, prišiel o rodinu v mladom veku. Jongseong nechcel šíriť negatívnu energiu, preto si odkašľal a pokračoval ďalej po chodbe. Keď zistil, že ho Sunghoon nenasleduje, zatiaľ čo sa stále pozeral na obraz, pokýval s rukou smerom k nemu a zavolal naňho. Chlapec sa zahľadel na kráľa, ktorý bol od neho pár metrov. Pomalým krokom sa k nemu rozišiel. Venoval mu povzbudivý úsmev.

Zastavili sa pri veľkých bielych dverách. Boli rovnaké ako práve dvere do Sunghoonovej komnaty. Sluhovia, ktorý stáli pri dverách, ich otvorili dokorán, aby mohla dvojica nahliadnuť dovnútra. Sunghoonovi sa rozžiarili oči. Záclony boli roztiahnuté. Cez veľké okno bolo vidno, kamennú zárubňu.

Sunghoon naklonil mierne hlavu. Jongseong sa pousmial nad roztomilosťou jeho spoločníka. Ukázal mu rukou, že môže vojsť. Sunghoon vstúpil dovnútra. Ako sa obzrel, úsmev sa mu rozšíril. Svetlo ktorá sa nachádzalo v izbe prúdilo zo svietnikov na stene. Bolo to tu príjemné prítmie. 

,,Chceš sa pozrieť na balkón?"

Kráľovi stačil Sunghoonov pohľad na súhlas. Ku preskleným maľovaným dverám ich jedine delil záves. Kráľ otvoril Sunghoonovi dvere na priestranný balkón. Z ktorého bolo vidno celý dvor a kráľovskú záhradu. Sunghoon podišiel kamennej zárubní a zaprel sa rukami. Vietor mu prečesal vlasy. Kráľ na ňom mohol oči nechať. Podišiel tiež ku zárubní a rovnako ako Sunghoon sa zaprel rukami o zárubňu. 

,,Tá záhrada je nádherná," ozval sa chlapec do tichého večera. Okolie záhrady osvetľovali vysoké lampy. 

,,Zajtra sa tam môžeme ísť spolu pozrieť. Ak budeš chcieť." 

Sunghoon prikývol. Mohol by povedať, že je toto len sen. Lebo takéto krásne prostredia nevidel každý deň. Ako sen mu to pripadalo, aj kvôli kráse kráľa. Bol to... veľmi pekný muž. 

Keďže bolo neskoro, tak Jongseong odprevadil Sunghoona do jeho komnaty.

,,Dobrú noc," kráľ sa jemne usmial a upravil si golier na košeli. ,,Zajtra sa vidíme," oznámil Sunghoonovi predtým ako odišiel do svojej komnaty.

,,Zajtra," pošepkal chlapec ako zavrel dvere a oprel sa o ne.

༺༺♛༻༻