Sedel som na rímse strechy a pozoroval, ako dievča, nad ktorým som prenasledovaním strávil zvyšok môjho dňa, konečne vchádza do hostinca. Konečne sa upokojila a myslí si, že ma stratila, potvora jedna. Kebyže nebolo jej, mohol by som stráviť krásny večer s nejakou peknou dievkou z jedného z tých červených domov. Namiesto toho, som musel po strechách prenasledovať túto potvoru tak, aby som neupútal žiadnu pozornosť. Ale to, ako ďaleko išla preto, aby som ju stratil z dohľadu len dokazuje, že niečo vie. A nenechám nikoho podozrivého len tak prekĺznuť cez moje prsty. Kebyže som to robil, už dávno by ma chytili a mohol by som sa rozlúčiť so svojou milovanou hlavou.

Vtom moju pozornosť upútalo jedno okno hostinca. Niekto ho pootvoril. O pár minút sa v tej izbe rozžiarila sviečka a cez záclonu bolo vidno siluetu ženskej postavy ako niečo vyťahuje spod postele a pokladá to na stôl. Vyzeralo to že.. píše? Celkom nezvyčajné... veľa žien nevie písať ani čítať. Môže to byť môj terč, ktorý som celý deň prenasledoval? Alebo možno žena vlastníka hostinca. Počkám kým zaspí a potom to skontrolujem.

Závan studeného vetra, ktorý sa prehnal okolo ma zobudil z môjho polospánku a ja som si uvedomil, že okno na okne ktoré som sledoval je dokorán otvorené a sviečka už nesvieti. Do riti, išla už spať alebo je ešte hore? Ako dlho sa už nesvieti? Toto je proste skvelé, budem musieť zariskovať a ísť to okamžite skontrolovať.

Postavil som sa a po streche sa presunul ku jednému z lán napnutých cez ulicu, ktoré niekedy držia ozdoby pre rôzne oslavy. Rýchlo som po ňom prebehol na druhú stranu, skôr než by si ma niekto stihol všimnúť. Na streche hostinca, kde spí tá malá potvora som si našiel jej okno a spustil sa z nej držiac sa rímsy na okraj jej okna a z tamaď na jej parapetu. Rýchlo som si prehliadol izbu, či na mňa nečaká niekde za rohom a vkročil som. Na svojej pravej strane som si všimol posteľ, na ktorej niekto ležal. Teraz už len dúfať, že mám tú správnu osobu.

Potichučky som sa presunul ku posteli a modlil sa, nech mi pod nohami nezavŕzga podlaha. Keď už som bol dosť blízko, pohľadom som skontroloval, či nemá na sebe and pri sebe žiadne zbrane. Aby som si bol istý, opatrne som nadvihol vankúš, aby som sa po neho pozrel, ale ona sa začala hýbať a prebúdzať. Bleskovo som jej jednu ruku pritisol na ústa, jednou chytil ruku a nohou sa oprel o matrac, aby sa jej ťažšie vymaňovalo z môjho zovretia. Vypliešťala na mňa oči a dych sa jej začal zrýchľovať.

"Pokoj, neublížim ti. Len sa ťa chcem spýtať na zopár vecíiiiiaa-!" Nečakane ma druhou rukou za pomoci nôh prehodila na posteľ a ruky mi prišpendlila o posteľ.

"Kto si? A čo odo mňa chceš?" Bol som úplne mimo z jej pohotových reakcií a inštinktívne sa pokúsil vyslobodiť, ale v pohybe mi zabraňovalo jej koleno zastrečené medzi mojimi nohami. "Nepokúšaj sa vymaniť, nepodarí sa ti to."

Pozastavil som sa a zamyslel nad tým, ako najlepšie využiť moju situáciu. Uškrnul som sa na ňu, keď mi v hlave skrsol nápad. "Aleže pozrime sa kto sa tu pýta otázky. Nebola si to práve ty, kto nás prenasledoval dnes poobede? Správna otázka je, kto si ty?"

Nevidel som jej poriadne na tvár kvôli nedostatku svetla, ale videl som, že výraz, ktorý jej prebleskol tvárou nebol nadšený. "Nemám sa tebe čo zodpovedať, ty odporný pirát! A odpovedz mi na otázku!"

Je možné, že nás odpočúvala dlhšie, než sme si mysleli? "Aha, čiže to si myslíš, že som." Použil som hrubú silu, aby som si vykrútil ruky z jej zovretia, prehodil ju pod seba a bleskovo vytasil nôž, ktorý som jej pritisol ku krku. "Tak budem tým, čím ma chceš mať. Odporný pirát k tvojim službám." Potichu som sa zachechtal, ešte aj mojim ušiam to znelo vtipne. "No a teraz zlatíčko, mi povieš kto si, prečo si nás poobede odpočúvala a čo si počula. Dobre? A možno ťa ušetrím."

Nevidel som ako sa tvári, ale prestala sebou mykať a ostala nehybne. Až príliš, asi nepochopila, že som sa jej pýtal otázku. "No tak dievča, čím dlhšie budeš ticho, tým dlhšie nám toto bude trvať. Nechceš mi vysvetliť ako si nevinná, presvedčiť ma o tom, že to bola náhoda a prosiť ma o odpustenie a zmilovanie?" Jediné čo som počul, bolo odfrknutie. Čo do.. To sa ani noža nebojí? "No dobre, ak to nepôjde po dobrotky, pôjde to po zlotky."

Trhnutím som postavil ju aj seba a ju som otočil chrbtom ku sebe, priložil jej na krk nôž a vykrútil jej jednu ruku dozadu, pre prípad, že by sa pokúsila vymaniť. "Teraz sa nehýb. Len si ťa skontrolujem, nôž mám stále pripravený v ruke, v prípade, že by si odmietla spolupracovať." Namiesto krku som jej nôž priložil na chrbát. Uvoľnil som jej jednu ruku a predstieral, že ju prehľadávam, zatiaľ čo som opatrne uvoľňoval tlak na noži až som ho úplne odtiahol a keď to nevyvolalo žiadnu reakciu, bleskovo som si pretočil nôž v ruke a udrel ju do spánku tupou časťou, čo ju okamžite omráčilo. Chytil som ju tesne predtým, než dopadla na zem a opatrne ju na ňu uložil.

No, to by sme mali. Teraz pohľadať tú vec, ktorú písala. Netreba zanechať nič dôležité. V šuflíkoch v stole som nič nenašiel, v skrini len jedne ďalšie šaty, ktoré som sa rozhodol zabaliť do uzlíčka a položil ich vedľa dievčaťa v bezvedomí. Pod posteľou som nakoniec našiel niečo, čo vyzeralo ako zápisník a pomôcky na písanie. Všetko som si to zbalil do vrecák a záhybov môjho oblečenia. Uzlíček oblečenia som hodil dievčaťu na brucho a zdvihol ju na ruky, pričom som ju opatrne uložil tak, aby to vyzeralo, že sa ku mne chýli.

Z hostinca sme vyšli prednými dverami bez problémov s výhovorkou, že sme sa len pohádali a ešte nám vrátil jej zlatiaky za predplatený pobyt. V jednej z bočných uličkách menej podstivej časti mesta som jej predbežne pre istotu zviazal nohy, aby keď sa preberie skôr, než by sa mi páčilo, útek nebude taký jednoduchý. Snáď však zostane omráčená, kým sa dostaneme k lodi.