Pod mojou krehkou vŕbou som ležala
v ďalší tmavý, planý deň.
Aby som ťažkú búrku prečkala 
aby som pred ňou schovala svoj tmavý tieň.
Osamelá, unavená, ale aspoň viem
že ako v každý ubolený deň, aj dnes príde.
Moja nočná mora. Prázdny sen.

Bolesť za bolesť.
Tak mi zašepkala krvavými perami
cez moju prvú búrku do ucha.
Pár karmínových sĺz, za pokoja hrsť.
Tak znela dohoda, vyrezaná pred rokmi
do krehkej vŕby za sucha.

A tak, keď sa zbehli ťažké mračná
a ja, zmoknutá, skryla som sa pod vetvami
Prišla, celá prázdna, celá lačná
aby sa napila z mojich rán, naplnila starosťami.
Potom ma zakryla vo svojom teplom objatí.
Pobozkala čelo. Pritisla bližšie. Hladila vlásky.
Vravela jemným hlasom, že mi netreba už masky.
Vraj sa nemusím báť. Vraj už nie som sama. Vraj nebudem.

Viem. Vždy prišla pre mňa, aj môj tmavý tieň,
plaziaci sa za mnou každý čistý deň.
Stále rastie a priberá, viac a viac
vždy mi láme plecia a ja sa ho snažím striasť.
Keď ešte doň naprší, nedokážem ho niesť.
Len moja nočná mora, tá mi ho dokáže zniesť.
Cez búrku vždy príde. Osuší ho. Ponosí.
Nachvíľu z mojich ramien nie sú polámané podnosy.

Pod osamelou vŕbou ležím aj dnes.
Aj v tento tmavý, planý deň.
Zmoknutá na kosť. Rozbitá o kameň.
Búrka, ktorá spravila z môjho tieňa
rozdrvený chrbát a nenávratnú bolesť.
Čakám teda, na svoju nočnú moru, prázdny sen
zúfalo bodám seba i krehký vŕbí kmeň.

Kvíli na ňu moja horká krv.
Ja, s vyliatymi očami, studenými prstami
pod polzničenou vŕbou stále ležím. Opustená.
Už neviem. Len dúfam, že sa nezobudím
keď sa obloha roztrhne. Utopí pľúca. Utopí uši.
Zlomí vŕbie vetvy a môj tieň už nikdy neusuší
moja nočná mora.
Môj prázdny sen.       

1. 6. 2021