Skôr, než sme obaja vyšli z bytu, enormne sa nad nami rozpršalo. Nebo sa roztrhlo a na nás sa vylialo vedro s vodou. Akokeby doslova. Dážď vo svojej sile nepoľavoval, no práve naopak. Nestále sílil. Vietor mi rozhadzoval vlasy na všetky svätové strany a jediné, čo nás pred búrkou chránilo, bola Alexova mágia, ktorá nás pred chladnou vodou bránila svojim ochranným krytom, ktorý vznikol nad našimi hlavami.

,,To tu u vás zvykne pršať v takejto intenzite normálne?" spýtal sa Alex so zvýšeným hlasom v snahe prekričať hukot vetra.

,,Práveže vôbec. Neviem, čo sa deje."

,,Dofrasa," zaklial princ a spomalil krok, až úplne zastavil.

,,Čo je?"

,,Myslím si, že máme spoločnosť."

,,Čože?"

,,Pozri na oblohu!"

Uprela som zrak vysoko nad seba a sledovala pohyb mračien sfarbených takmer do čierna. Mraky sa postupne formovali do akýchsi podivných útvarov.

,,Môj otec nie je ďaleko," šepol.

Premkol ma strach. Ak za nami mieril samotný vládca, nedopadne to dobre. Alex bol možno mocný, no svojmu otcovi sa stále nemohol rovnať. A ja k tomu ešte nedokážem svoju moc dostatočne ovládať, skoro vôbec, až na jeden jediný portál.

,,Ako to vieš?" zamrmlala som.

,,Cítim to. Jeho mágia sa okolo mňa vlní ako had. Ak sa naučíš aspoň kus ovládnuť mágiu, budeš to cítiť aj ty. Teraz musíme čo najskôr..."

Z neba udrel blesk taký mocný, až nás odhodilo na bok. Alex sa pomocou temných vlákien udržal ako tak na nohách, no ja som s krikom vrazila priamo do betónovej steny internátnej budovy. Rameno mi zaplavila spaľujúca bolesť, ktorá našťastie odišla spolu so všetkými škrabancami, ktoré mi tvrdý povrch betónu spôsobil.

,,Kto ti dovolil opustiť svoju zem?!" nad nami sa rozľahol hrubý hlas, spôsobiac mi triašku na celom tele.

Daná veta nebola mierená mne, ale princovi, ktorý ku mne v okamžiku pribehol a pomohol mi na nohy.

,,Nemám dôvod pýtať si dovolenia od vraha!" skríkol Alex.

Nad zemou sa vytvoril čierny kúdol popola a dymu, ktorý sa o chvíľku na to sformoval do vysokej, mohutnej postavy s očami blískajúcimi sa od hnevu.

,,Ja som ti vrah? To ty si sa spolčil s človekom proti mne!" vykročil našim smerom nebezpečne pomalým krokom.

,,Teraz obviňuješ ty mňa? Akosi si zabudol na jednu drobnosť... oboch si nás mal v pláne zabiť!"

,,Čo to trepeš za hlúposti? Nikdy by som svojho syna nezabil!" skríkol rozzúrene.

Bol čas, aby som sa do ,,debaty, zapojila aj ja.

,,Počula som vás. Oboch. Neviem, prečo tak moc chcete zničiť všetky dimenzie, no myslím si, že váš syn za to nestojí..."

,,Drž hubu! Nevieš nič, ty podradná hus!"

,,Prestaň otec!" vzduchom preletela dýka stvorená z temnoty, prerezala ho ako oceľ a tesne minula kráľovú hlavu.

Ten ostal na sekundu zarazený, no o chvíľu na to potriasol hlavou a spamätal sa.

,,Si normálny?! Práve si sa pokúsil zabiť kráľa! To je velezrada, synak," jeho výraz tváre sa zmenil na desivý úškrn, ,,teraz mám právo zabiť ťa. A spolu s tebou aj tú ľudskú špinu."

Tak takto ma volať nebude!

Moje oči zažiarili divým leskom, ,,nebudete sa k nám chovať ako k lovnej zvery. Som dcéra Bohyne, narodila som sa vo vašom svete a tým pádom nie som človek a ani žiadna ľudská špina, rozumieme si?!"

Bola som plne zmierená s tým, kto som, aj čím som. Vedela som, čo sa stane, aj kto je moja matka. No zmierila som sa s tým. Moja myseľ bola pripravená.

Chlap s korunou na hlave úplne moje vety odignoroval a bez odpovede zaútočil dvoma pohybmi rukou, ktorými sa zmocnil svojej mágie a tá ma prudko odhodila o desiatky metrov dozadu. Ani som si neuvedomila ľahkosť, s akou som dopadla na nohy, keď v tom sa mi v ruke zjavila akási drobná žiarivá guľa plná nebeského svetla.

Kráľ pri pohľade na ňu zbledol a o krok nenápadne cúvol. Alex nadvihol kútik úst s chuťou potlačiť smiech.

,,S takou malou iskrou mágie ma nezastavíš! Oboch vás dostanem ako zvieratá na popravenisko. Vaša krv bude moja a ja budem konečne môcť..."

,,Čo keby si zmĺkol?" akosi som sa úplne vykašlala na vykanie.

,,Ako sa to so mnou rozprávaš?!"

,,Tak, ako sa patrí, Vaše Veličenstvo. Vy by ste nemali vládnuť tejto zemi. Keby váš ľud vedel, čo plánujete so svetom, nikdy by sa vám už nepodvolil," šeptala som, a každým mojim ďalším slovom mágia na mojej dlani naberala na sile a veľkosti.

,,Lenže ten sa to nikdy nedozvie!" skríkol, temnota okolo neho sa začala zvíjať, plaziť, až vybehla našim smerom s cieľom chytiť nás do klietky presne tak, ako povedal. Ako zvieratá.

Nevedela som, ako tú moc ovládať, no akýsi hlások v najtemnejšom kúte mojej mysle to vedel. A ja som sa rozhodla počúvnuť ho. Moja ruka bez premyslenia vletela vpred, dotkla sa temnoty mieriacej na nás, no pri dotyku so svetlom začala pišťať a zavýjať, až sa rozštiepila na drobné nitky, ktoré sa okamžite vrátili ku svojmu pánovi. Ten sa rozzúčil tak moc, až obloha zčiernela úplne.

,,Ty sprostá..."

,,Buď ticho, otec!"

Ulice sa začali zaplňovať, ľudia vybehli zvedavo von, šokovane na nás hľadelo desiatky tvári. Niektoré mi boli zo školy povedomé.

Musíme zmiznúť a to hneď!

Nemala som čas pýtať si povolenie od princa, vyprázdnila si myseľ, uvoľnila sa a predstavila si mesto, cez ktoré sme naposledy prechádzali, keď sme mali v pláne nájsť zasvätený chrám. Nebolo to také zložité ako na začiatku.

Predomnou sa zjavila mohutná guľa, tentokrát nebesky bielej farby. Alex sa nepýtal na nič, prosto do nej vkročil skôr, než stihol jeho otec protestovať.

,,Aloha!"

Moje telo zmizlo spolu so svetom, ktorý sa zmenil na šmuhu svetla a žiary.