*O rok neskôr*

Katrina pridržiavala pri hrudi biely tablet, druhú ruku mala spustenú voľne popri tele.

Klopkanie opätkov šedých lodičiek sa ozývalo prázdnou chodbou, nachádzala sa na najvyššom poschodí budovy úradu.

Keď vyšla z tmy schodiska, otvorila belasé dvere a vošla do rozľahlej miestnosti, ktorá slúžila na rôzne zasadnutia a rokovania.

Jej nadriadený z Úradu Pre Dohľad Nad Bezpečnosťou, sa postavil a narovnal si čierny oblek.

Volal sa Adam Stanemý a bol od nej iba o rok starší. Poznali sa s Katrinou relatívne dlho, ale pri tom si boli úplne cudzí. Nikdy nemala za potrebu sa s ním nejak bližšie zoznamovať. Aj na večierkoch, ktoré organizoval tento úrad, sa nezvykli zhovárať o ničom inom ako o práci. Občas padla jedna či dve vety o tom, ako sa má a čo robila po práci, keď sa jej na to Adam opýtal. Bol jej nadriadený, i keď stroho a pár vetami, musela mu vždy odpovedať.

Katrine sa nepáčili najmä jeho prísne vyzerajúce oči sivej farby, potom úzke bledé pery, vpadnuté líca, večne nagélované svetlohnedé vlasy a dlhé tenké nohy.

Snažila sa, udržať si nemenný výraz v tvári, za tie roky perfektne natrénovaný, keď mu odovzdala drobný čierny predmet v tvare kocky. Kde boli zálohované najnovšie dokumenty, ktoré musela predtým dôkladne utriediť a dopísať do nich identifikačné čísla tohto úradu, ktoré sa každý deň menili.

,,Kancelár ráno volal, zajtra sa máte za ním o druhej zastaviť. Má mať s vami nejakú dôležitú debatu, ktorej bližšie detaily mne, bohužiaľ, neposkytol,'' povedala, silnejšie uchopila okraj tabletu, ,,a odovzdané dokumenty, by ste mali zálohovať čo najskôr, aby sme s tým potom zbytočne nemeškali. Tuším, že to bude na dnes všetko. Potrebujete odo mňa ešte niečo, čo by som mala zariadiť?''

Iba sa krátko nad jej slovami pousmial. ,,Nie, nepotrebujem, naozaj je to všetko," odvetil a letmým pohybom ruky naznačil, že mohla odísť. Dokumenty, ktoré mohol do hlavného systému zálohovať len on, mu predsa odovzdala.

Mala chuť nahlas zanadávať, keď opúšťala zasadaciu miestnosť.

Čo ak sa jej ten jeho krátky úškľabok iba zazdal? Čo ak už niečo o ich pláne vedel? Adam Stanemý nemohol nič tušiť... dúfala v to. Dávali si s ďalšími ľuďmi veľký pozor na to, kde sa pohybovali a s kým sa stretávali. Tak, aby nič pre režim podozrivého nenasnímali kamery, či nezachytili drony. Na komunikáciu medzi sebou, používali výhradne staršiu techniku, uvedenú spätne do prevádzky Majakovom.

So snahou aspoň trochu sa upokojiť, nastúpila do výťahu.

Čo sa v tomto momente mohlo pokašlať? Všetko. A Katrina to veľmi dobre vedela.

* * *

Katrina bola konečne po dlhom dni u seba doma, sama. Bola vyčerpaná, či už po fyzickej alebo psychickej stránke.

Napustila vaňu teplou vodou a dala do nej zopár kvapiek ľevandulovej vône. Takúto kúpeľ si dopriala len výnimočne, keď sa potrebovala upokojiť a oddýchnuť si. Lebo vodou sa nesmelo plytvať, kedže jej bolo málo.

Ponorená do teplej vody, premýšľala nad tým, ako postupne vykonávali všetky potrebné prípravy, a aká úloha pripadla jej. Mali na svojej strane kopec schopných ľudí, ktorí sa teraz museli spolu s Majakovom, ukrývať na rôznych miestach aj mimo toto mesto. Boli rozčlenení na menšie skupiny.

Umytá a prezlečená, zhasla svetlo a ľahla si do postele. Katrina sa snažila pred spaním nerozmýšľať, zbytočne jej to privádzalo zlé sny.

Prevalila sa nabok, perinu si pritiahla až ku brade. No zaspať aj tak nedokázala.

,,Hlupáčik Majakov,'' šepla.

Čo Majakovi od jeho návratu z väzenia nepovedala, bolo, že zaňho ručila celou svojou kariérou, inak by ho dali zabiť už dávno. A ak by sa o niečo pokúsil, rozsudok kata režimu, by zažili obaja. Ale bolo jej to za tie roky jedno. Režim jej odmalička len bral to najdôležitejšie, čo mala. Stratila rodinu, najbližších kamarátov, svojou nečinnosťou a strachom prišla takmer aj o Majakova.

Jej dobrým získaným kariérnym postom na úrade, sa ju režim snažil iba umlčať. Bola odjakživa ako poslušné vtáčatko v klietke strachu, nemá a hluchá ako ostatní, ktorí sa ochotne podvolili. Iba sa prizerala so strachom z toho, že na miestach trestaných ľudí, mohla byť ona. Hah, aká bola len naivná!

Keď na vysokej škole spoznala Majakova, ten ako jediný dokázal jej šedým, ničím rozdielnym dňom, opäť vdýchnuť život. On keď mohol, bádal, užíval si život, porušoval zákony, nebál sa rozprávať a pomáhať ľudom, ktorých spoločnosť odsudzovala.

Strach, ten jej odjakživa bránil, aby sa zastala ľudí, na ktorých jej záležalo. No tomu bol dávno koniec, nebola viac to poslušné vtáčatko, ktorému zakazovali mať vlastný hlas a slobodnú vôľu. Veď ona bola tá, ktorá prišla za Majakovom pred necelým rokom žiadať o pomoc, o pomoc s prosbou zničenia Čierneho drahokamu.