Presťahovať skrotených do Abrionu bolo náročnejšie, ako sme predpokladali. V meste medzi ľuďmi boli nervózni, báli sa, že ich vlci nájdu, ale napriek ich námietkam sme ich nemohli presťahovať všetkých naraz.

Väčšina domov bola pomerne opravená. Neboli zrovna luxusné, ale na začiatok to stačilo.

Trvalo približne dva týždne, kým posledný skrotený prekročil hranice mesta. Až vtedy sme si s Darienom konečne vydýchli a mohli poľaviť v ostražitosti.

Sama som neverila tomu, že sa to podarilo. Vytiahla som papier, ktorý mi darovala Katia a napísala na to jedno slovo - Ďakujem. Po krátkej chvíli slová zmizli, rozmyšľajúc, či to naozaj fungovalo som ho odložila. Ktovie, či niekedy sa naozaj spojíme alebo vlci budú vždy bojovať proti celému svetu sami.

Ráno po tom, ako som prišla skontrolovať situáciu za riekou, som sa vracala naspäť. Sľúbila som Elizabeth, že sa vrátim na raňajky. Už sa so mnou konečne začala rozprávať a nechcela som riskovať, že si ju znova pohnevám.

Pri moste ma čakala Erin.

Posledné dni sme sa videli málo, každá z nás musela riešiť problémy týkajúce sa príchodu skrotených a nemali sme čas dohnať zameškané.

„Ahoj," usmiala som sa na ňu a objala ju krátko okolo pliec. To, že nám plán vyšiel a teraz sme sa tu mohli bezpečne rozprávať, sa zdalo byť takmer nereálne. „Vyskytli sa nejaké problémy?"

Bola som rada, že ju vidím to áno, ale bola pri tom koľko tu bolo ešte práce, sa muselo niečo stať, aby ma takto vyhľadala.

Takmer ospravedlňujúco mykla plecami. „Pár rodín má problém so stavom ubytovania, ale snažíme sa to riešiť. Ale prišla som kvôli niečomu inému. Je mi fakt blbé riešiť to takto, ale raz to musíme vybaviť."

„Jasné, o čo ide?"

Nervózne preniesla váhu na druhú nohu a povzdychla si. „Skrotení potrebujú niekoho, kto bude stáť na ich čele, nie je dobré, aby tu vládol chaos. Neviem, aké máš od toho očakávania, ale boli by sme radšej ak by to bol niekto z nás. Po toľkých rokoch ťa vnímajú už ako cudzinku. Nie je to tak, že nie sme vďační, ale potrebujú niekoho známeho. Navyše mám pocit, že ty máš úplne iné problémy a nemusíš sa zbytočne zaťažovať."

„Ja to chápem, Erin." Zasmiala som sa, keď som si uvedomila, prečo bola z tohto rozhovoru taká nervózna. Nechcela ma uraziť. „A obávam sa, že teraz s Darienom budeme riešiť iné záležitosti a nemala by som aj tak dosť času. Koho teda navrhuješ?"

„Mňa s Elliotom?" spýtala sa nesmelo. „Takmer všetkých poznáme a dôverujú nám. Tiež nebudeme mať problém riešiť s tebou veci, lebo sa poznáme. Amanda už dávno nemá záujem o vedenie, tak ak by nikto nenamietal..."

„Dobre, jasné. Nechcela som sa miešať do záležitosti skrotených. Aj keď som mala byť kedysi hlavnou skrotenou, mám pocit, že teraz k vám už tak celkom nezapadám. Som rada, že si za mnou prišla."

„Ani neviem ako ti mám poďakovať. Za toto všetko, čo si pre nás urobila. To, že si nám pomohla. Naozaj to pre nás veľa znamená."

„To nestojí za reč. Mohla som za to aj ja, bola to moja povinnosť pomôcť vám."

„Nie, práveže nebola. Mohla si na nás zabudnúť a žiť tu pokojne svoj nový život bez problémov, ale vrátila si sa po nás. Do konca života ti to nebudeme môcť oplatiť."

„Podľa mňa mali šťastie, že mali teba a Elliota na ich strane, inak by sa nič z toho nepodarilo. A keď sme už pri Elliotovi, ako to medzi vami vyzerá?" spýtala som sa s úškrnom a veľavravne nadvihla obočie.

Pokrčila plecami a do tváre sa jej vkradla červeň. „Keď bojuješ s niekým bok po boku, spoliehate sa jeden na druhého a úplne si vo všetkom dôverujete, je takmer prirodzené, že časom sa do toho zapletie aj láska. Asi niečo podobné, ako to je medzi tebou a Darienom."

Vyprskla som do smiechu. „Medzi mnou a Darienom? Nie, my sme len..." na chvíľu som sa zasekla. Spĺňalo slovo priatelia ešte vôbec to, čo medzi nami bolo? „Nie sme spolu."

„Prepáč, myslela som, že hej po tom, čo som vás videla. Bola som naučená ho nenávidieť rovnako aj všetkých upírov, ale bez neho by sme tu neboli. Hlavne vďaka jeho organizácii a peniazom, sme sa tu všetci dostali, tak by som ťa neodsudzovala, ak by si k nemu cítila niečo viac."

„Ďakujem?" Zasmiala som sa. „Dúfam, že tiež všetci čoskoro uvidia, že sa snaží len pomôcť a nie je taký zlý, ako o ňom hovoria príbehy."

Potom sme sa rozlúčili a pokračovala som ďalej. Celé raňajky aj po nich, keď som išla nájsť Kalliope na radnicu, som musela premýšľať nad Erininými slovami. Bola som rada za ňu a Elliota, že mali jeden druhého.

Ale naozaj to bolo medzi nami rovnako?

V tej chvíli som si naozaj nebola istá tým, čo som cítila. Pripustila som si, že láska ma miatla. Po bolestnom jednosmernom vzťahu s Axelom, kde som len trpela, som nechcela zažiť nič podobné. Nevedela som, ako má skutočne vyzerať, čo mám naozaj cítiť okrem bolesti.

Koniec koncov blížili sme sa ku konečne ku koncu vojny. Čoskoro to všetko končí a ktovie, kto z toho vyjde ako víťaz. Aj keď možno s Darienom naplníme našu úlohu, dlhý život nám nebude dopriaty.

Okolnosti boli proti nám.

Áno bol bytosť, ktorej som verila najviac na celom svete a vždy som vedela, že sa na neho môžem spoľahnúť. Nebála som sa pri ňom ukázať svoju slabú stránku, to aká zlomená som v skutočnosti bola. A pri ňom dokonca aj úlomky môjho srdca začali znova zapadať do seba. Ale bola to láska?

Nedokázala som zniesť predstavu, že už nebude pri mne, že nebude ma provokovať tými jeho poznámkami a úškrnom. Takmer dokonalo sme sa dopĺňali. On vždy mi zabránil so svojou chladnou logikou, aby som neurobila nič hlúpe.

A možno aj keby som ho milovala, aký by to malo zmysel?

Potriasla som hlavou, aby som sa zbavila neželaných myšlienok. Teraz nebol čas nad tým premýšľať. Čakal ma náročný rozhovor s Kalliope.

Snažila som sa vypustiť z hlavy, čo povedala a prešla ku radnici, kde väčšinou trávila svoje poobedia. Aj dnes som ju našla v jej útulnej pracovni, ktorú si tam zariadila. Skláňala sa tam nad papiermi, keď som ju vyrušila krátkym zaklopaním.

„Kyra?" prekvapene na mňa pozrela. Na krátku chvíľu som bola zmätená jej oslovením. Posledné dni som si znova zvykla na svoje staré meno, že moje vymyslené mi znelo cudzo.

„Potrebujem sa s tebou o niečom porozprávať," začala som. Sadla som si oproti nej a počkala, kým si z nosa zloží okuliare, ktoré nosila na čítanie. Havranie vlasy mala uviazané v strapatom chvoste a vyzerala unavene. Uvedomila som si, že ani pre ňu posledné dni neboli práve jednoduché, keď musela znášať sťažnosti bytostí na prítomnosť skrotených.

„Ak to nebude nadlho, mám veľa práce."

Zhlboka som sa nadýchla, už dlhšie som rozmýšľala nad správnymi slovami, ale žiadne ma nenapadali. Rozhodla som sa povedať pravdu bez zbytočných prikrášľujúcich rečí.

„Rozhodla som sa konečne prestať utekať pred svojím osudom. S Darienom sa postavíme proti Marcusovi a zastavíme vojnu. Je načase, aby s tým niekto už urobil a obávam sa, že budeme musieť zasiahnuť ako tretia strana."

Zarazene nadvihla obočie. Po krátkej odmlke sa spýtala: „Kvôli čomu si prišla za mnou? Chceš povolenie?"

„Potrebujem armádu."

„Tak to si prišla na zlé miesto a dúfam, že si to uvedomuješ." Zasmiala sa s nádychom irónie. „V tomto meste žijú bytosti, ktoré chcú pokojní život, bez bojov a zbytočného napätia. Nemáme tu armádu."

„Nie, žijú tu preto, lebo nemajú na výber. Všade za hranicami sú len lovenou zverou. Možno sú tu v bezpečí, ale stále sú tu uväznení. Môžeš predstierať, že všetci môžu spokojne žiť naveky, ale tak to nie je. A čo ostatní? Tých, ktorých sme ešte nemohli zachrániť? Necháš ich len tak, lebo nemôžeš riskovať svoj pohodlný život?"

„Tu nejde len o mňa!" ohradila sa rozhorčene. „Čo si čakala, že tu všetkým prikážem, aby ťa nasledovali takmer na istú smrť?"

„Preto som tu neprišla," povedala som. „Chcem šancu presvedčiť ich, nič viac. Kto bude chcieť, pridá sa ku mne, kto nie, môže tu aj naďalej pokojne žiť."

Povzdychla si a vložila si tvár do dlaní. Videla som na nej, ako úporne premýšľa. Potom sa znova na mňa pozrela a prikývla. „Dobre, dám ti šancu, ale nikoho nebudeme nútiť, je to jasné? Nechcem, aby si mysleli, že musia platiť daň za svoje bezpečie tu. Máš to vôbec premyslené? Čo chceš robiť? Keby sa dozvedela Elizabeth, že ti znova pomáham, obe by nás zabila."

„Vysporiadame sa s jednou hrozbou po druhej. Najskôr musíme zastaviť Marcusa, aj keby som sa musela prebojovať k nemu do hradu. Ak zomrie on, zomrú s ním aj jeho hlúpe pokusy o vyhladenie vlkov. Potom skúsime medzi nimi udržať mier."

„Znie to skôr ako rozprávka, než plán."

Pousmiala som sa. „Zatiaľ. No nájdeme dosť spojencov na to, aby nás všetci brali vážne."

Kalliope svoju časť splnila. Takmer všetky bytosti sa večer zhromaždili pred radnicou a čakali, čo sa bude diať. Rovnako aj Erin s Elliotom priviedli skrotených. Medzi týmto dvoma skupinkami sa utvorila značná medzera.

Musela som vyjsť skôr, ako začnú hádky či dokonca niekto zaútočí.

„Pripravená?" spýtal sa Darien, ktorý stál po mojom boku. Rukou ma upokojujúco hladil po chrbte. Vďačne som sa o neho oprela.

„Môžem byť na toto vôbec pripravená? Nemôžem im ešte povedať pravdu, lebo by sa všetci postavili proti mne, ale skrotení ju vedia. Nemôžem dlho predstierať, že som niekým iným. Čo budem potom robiť?"

„Neboj sa, spoločne to zvládneme, nech sa deje čokoľvek, dobre?"

Prikývla som a vyšla som von pred davy ľudí, ktoré sa navzájom nenávideli. Chcela som ich presvedčiť, aby spolu spolupracovali a bojovali bok po boku. Čo na tom predsa mohlo byť také ťažké?

Vzadu som zahliadla Elizabeth, ktorá na mňa zmätene hľadela. Nechcela som jej povedať, čo sa chystám spraviť, pretože by ma určite zastavila. Mrzelo ma, že som jej neustále spôsobovala starosti, ale nemohla som tu nečine sedieť, ako chcela. Už viac nie.

„Určite ste všetci zvedaví, prečo som požiadala Kalliope a Erin, aby vás sem zavolali. Viem, že veci sa tu začínajú meniť a mnohým z vás sa to nepáči, ale bola by som rada, keby ste sa naučili dôverovať si navzájom. Skrotení chcú bezpečný domov rovnako ako vy všetci a zase bytosti tu nie sú nebezpeční netvori, ako ich popisovali vlci. Vďaka manipulácii a zlým informáciám je tu zbytočná nenávisť. Nie sme nepriatelia, všetci teraz stojíme na rovnakej strane.

„To však nie je dôvodom, prečo som tu. Nebudem rovnaká ako vlci, poviem presne všetko ako to je a nechám vás rozhodnúť sa, čo budete robiť. To, či mi budete veriť je tiež len a len vaša voľba.

„Možno ste počuli o Marucovi, upírovi, ktorý je teraz ich kráľom. Z pomsty plánuje vyrobiť nebezpečnú zbraň, kúzlo, ktoré mu umožní ovládať vlkov a zároveň ich zabiť kedykoľvek bude chcieť. Nemusím hovoriť, že nesmieme dovoliť, aby upíri získali nadvládu nad celým svetom. Toto kúzlo však uvoľní energiu, ktorá oslabí zapečatenú bránu do podsvetia a démoni, číre zlo, sa s trochou snahy dostane na tento svet.

„S Darienom tomu chceme zabrániť, bohyňa nám povedala, ako sa tomu vyhnúť a zachrániť svet ako ho poznáme. Nedokážeme to však sami. Potrebujeme spojencov, bytosti, ktoré budú stáť na našej strane. Nebudem klamať, ak dôjde na boj, budeme bojovať do posledných síl. Môžem však sľúbiť, že ak vyhráme bude to stáť za to.

„Chceme vybojovať lepší svet. Bezpečné miesto pre všetkých nie len pre hŕstku vyvolených, čo sa tu schovávame pred svetom. Viem, že mnohým z vás sa to bude zdať zbytočne riskantné, ale toto miesto je len malá bublina pokoja, nikdy nevieme kedy praskne a zároveň sa nemôžeme otočiť chrbtom všetkým, ktorí nás potrebujú.

„Nebudem vás nútiť pridať sa k nám. Môžete sa rozhodnúť, či ostanete tu v bezpečí alebo budete bojovať za lepší svet. Nebudem chcieť vaše rozhodnutie hneď, dávam týždeň, aby ste sa mohli rozhodnúť. A ak sa predsa len rozhodnete pomôcť, uvítame vás s Darienom s otvorenou náručou. Verte mi, možno to bude tvrdý boj, ale bude stáť za to."