„Nechápem, prečo sa tomu nevenuješ viac. Ty si akože myslíš, že nám riešenie len tak spadne do rúk, alebo ako?" opýtala som sa nechápavo, už fakt na pokraji nervov. Hodiny som presedela za počítačom s úmyslom dnes to konečne dotiahnuť do konca, ale nikam som sa nepohla. Evie ešte stále ležala na stole ako nepoužiteľná hračka, ktorej chýbala jedna malá súčiastka, aby mohla plne fungovať. „Ak by som na to stačila sama, dávno by si ju mohol odniesť..."

„Camila stačilo! Ako sa má človek dopekla na niečo sústrediť, ak neustále trepeš piate cez deviate?!"

„Tak ja trepem piate cez deviate?!" Zjavne až moc energicky som dlaňami buchla do stola, až sa celá doska zatriasla. Nenávistne som pritom pozrela na otca, ktorý ma ale úplne ignoroval. Rovnako ako stále, keď som v poslednej dobe potrebovala s Evie pomôcť. Neviem, ale niekedy som mala fakt pocit, že ho to prestalo úplne zaujímať. Nechal proste všetko na mne s domnienkou, že za neho prácu dokončím. Ja som ale chcela, aby sme pracovali aj naďalej spolu. Prečo...prečo by som mala drieť len ja a on by ju potom len tak odviedol pred vodcov komunity? Majme na práci rovnaký podiel a potom sa ňou môže chváliť koľko sa mu zachce.

„Upokoj sa, sadni si späť na miesto a rob to, čo máš. Alebo choď hore za svojou matkou a sestrami. Mňa ale v žiadnom prípade neotravuj."

„Čo je to akože s tebou? Za posledné týždne si sa príšerne zmenil otec," priznala som. Konečne aj na hlas. S mamou som sa o tom už rozprávala, ale ona si vraj ničoho nevšimla. A jasné, že to vo mne zbytočne vzbudilo ešte väčšie podozrenie, že je to práve pre to...pre to, čo som. Možno som ho po tých rokoch naozaj omrzela. Predsa len, ak by malá Camila žila, všetko mohlo byť inak.

„Čo by so mnou akože malo byť? Mne nepríde, žeby som sa správal nejako zvláštne."

„K mame a dvojičkám nie, ale zamysli sa nad tým, ako pristupuješ ku mne. Stále po mne hučíš nejaké rozkazy, alebo ma zvozíš za to, že som sa v práci nikam neposunula. Predtým si taký ale nebol." Dúfala som, že sa na mňa aspoň pozrie, keď som načala takú dôležitú tému, ale on nie. Zostal ku mne otočený chrbtom, čiže som mala výhľad iba na jeho chrbát a husté čierne vlasy. „Ak som ťa už omrzela, stačí povedať."

„Prestaň s takými nezmyslami Camila." Mrzelo ma, že som musela vytiahnuť niečo podobné, ale inak som si jeho pozornosť získať bohužiaľ nevedela. „Dobre vieš, že to pravda nie je."

„Tak potom prečo sa správaš, akoby si o mňa už viac vo svojom živote nestál? Prečo ma neberieš rovnako ako Ginu a Marissu?" Možno bolo trápne znova toto celé vyťahovať, ale...pokúste sa vžiť do mojej situácie. Tiež by vám nebolo príjemné žiť s tým, že ste len náhrada za človeka, ktorý nikdy zomrieť nemal. „Už ani ja ťa pomaly nebudem zaujímať, ako Matt?"

„Stačilo!" zvrieskol doslova na celé laboratórium, až mi po chrbte prebehli zimomriavky. Ale donútila som ho k tomu, aby vstal od počítača a pozrel sa mi do očí. Možno v nich vládol hlavne hnev, ale mal na to právo. Rovnako ako ja som mala právo sa s ním takto rozprávať. „Už som ti predsa povedal, že o ňom predo mnou hovoriť nebudeš! Nerozumela si mi, alebo ako?"

„Prečo by som nemala hovoriť o vlastnom bratovi? Na rozdiel od teba, mňa zaujíma čo je s ním."

„Lenže Matthew nie..." Zmĺkol skôr, akoby vetu dokončil, aby si ušetril viac problémov. Bolo mi ale jasné, čo chcel povedať. A zjavne to ma nahnevalo ešte viac.

„Pokojne to dopovedz," nabádala som ho, pričom som si ale vyzliekla zo seba biely plášť a hodila ho na stoličku. Dnes som ho ku podivu nepotrebovala, lebo so sa nedostala k veci, ktorú som robiť naozaj chcela. „Povedz, že Matthew nie je môj brat. Aj tak to je zjavne verzia, ktorej veríš, však? Otec..."

„Dávaj si pozor na jazyk Camila!"

„Pravda bolí, že?" Keď mu zjavne nával hnevu nedovolil odpoveď, ja som sa akurát tak uškrnula a odkráčala preč. Bolo mi jedno, že sa za mnou potom rozkričal. Už ma jeho argumenty nezaujímali, lebo aj tak boli len o jednom a tom istom. Pokúšal sa všetko zachrániť aj keď vedel, že prekročil hranicu.

„Pán Warner nemyslím si, žeby ste sa mal vystavovať zbytočnému stresu." To, čo mu JOEY povedal ma popravde rozosmialo, lebo otec začal kričať ešte aj na neho. Tiež ale zvolil rovnakú taktiku ako ja a tou bol ústup. Vlastne mi neskutočne odľahlo, sotva sa za mnou dvere zavreli úplne a ja som sa ocitla v obývačke. Z kuchyne sa do celého domu šírila dokonalá vôňa maminých kuchárskych dovedností. Netušila som, či už sú dvojičky hotové s úlohami, preto som za nimi hore ani nešla. Radšej som sa prikradla k mame a uchmatla jej pár kúskov krásne do zlata upečených zemiačikov. Prvotne sa zdalo, že si to ani nevšimla, ale keď sa ku mne otočila aj s jej šibalským úsmevom, akoby zo mňa opadol všetok stres, ktorý otec spôsobil.

„Čo mal byť zase ten krik? Minule sme sa predsa o tých hádkach rozprávali."

„Ja viem mami, ale..." Pokývala hlavou skôr, akoby som stihla dopovedať. Jasné, že ju trápila napätá atmosféra medzi nami dvoma, ale ona s tým nemohla urobiť nič. „Mala som na to dôvod. Vieš, že zbytočne hádky nevyvolávam."

„Ja viem zlatíčko. Ale aj situácie, kedy sa zdá, že hádku sa obísť proste nepodarí, by si sa o to mala snažiť. Ocka určite neteší, keď sa k sebe takto správate."

„Prečo je potom ku mne posledné týždne taký hnusný?" Nedúfala som v žiadnu odpoveď. A preto ma vlastne ani neprekvapilo, keď mama len mykla plecami a vrátila sa k vareniu. Týmto vo mne pocit, že obaja niečo taja ešte vzrástol. Ale ako som sa mala opýtať, aby nikto nič nevytušil a neobrátili sa zároveň proti mne? „Akoby mu vôbec nezáležalo na ničom, čo robím. Všetku moju prácu prehliada a stále sa venuje veciam, o ktorých mi nechce nič povedať."

„Ja sa s ním o práci veľa nerozprávam Camila, to určite vieš." Prikývla som a radšej sa odšuchtala do obývačky. Po celom dni som bola už nesmierne unavená. Ani napriek tomu, že bola moja učiteľka celý týždeň chorá som sa neflákala. Vstávala som oveľa skôr, ale namiesto učenia som začínala pracovať aj o dve hodiny skôr, ako otec. Takže posledné tri rána ma už stále našiel plne zahrabanú v kódoch a papieroch, zatiaľ čo on ešte rozjímal nad tým, aké dobré raňajky mama urobila.

„Ale je tu téma, ktorú by ste prebrať zjavne mali. Viem, že o tom nemám hovoriť, ale...ako mu môže byť Mattie natoľko ukradnutý? Už tomu budú štyri roky a on..." Zahryzla som si do jazyka, len aby som nepovedala niečo, čo by som ľutovala. Pritom ma to neskutočne štvalo. Nevidela som najmenší dôvod, aby sme sa chovali, akoby nikdy žiadny Matthew Warner neexistoval. Bolo to smiešne a hlavne smutné. Lebo hoci to otec nikdy nepovedal nahlas, podľa jeho správania veril tomu, že tie spisy ukradol práve on. Jeho syn, jeho vlastná krv. „Ja mu proste nerozumiem mami. Snáď neverí verzii, že je za tou krádežou jeho syn."

„Ja nemôžem vedieť, čo sa odohráva v hlave tvojho otca. A preto s ním o Mattovi hovoriť nebudem."

„Neuveriteľné," zamrmlala som, sotva som si ľahla na sedačku. Tomu, že mame by bol ukradnutý som neverila, ale jej prístup ma veľmi bolel. Obaja dobre vedia, čo pre mňa ten chlapec znamená, tak prečo nikto nič nerobí? Otec pozná toľko ľudí na vysokých miestach, takže nech mi nehovorí, žeby mu niekto nevedel pomôcť.

„Možno časom pochopíš, prečo to muselo takto byť Camila," povedala mama po poriadne dlhej chvíli, počas ktorej som skoro zaspala. Moc som ju tým pádom ani nevnímala, ale...zjavne tomu tak bolo dobre. Aj tak som nemala chuť sa nad niečím zamýšľať, ani nič podobné. Na dnes stačilo so všetkého, čo sa v žiadnom smere neblížilo k normálnemu životu. „No dovtedy na neho musíš zabudnúť. Nechcel by, aby si sa pre neho trápila miláčik."

„Chýba mi." To, kedy ku mne podišla som si ani nevšimla. Akurát tak v momente, kedy ma pohladila po vlasoch a ja som zacítila jej krásne sladkú vôňu. Vôňu bezpečia a domova, ktorá ma upokojila ešte viac.

„Sľubujem, že sa znova uvidíte. Možno nie zajtra, či pozajtra, ale všetko sa vráti do starých koľají. Ocko sa o to postará." Možno mala pravdu. Možno o ňom otec odmietal hovoriť, aby mu bolesť z jeho straty nebránila v práci. Musel ho mať predsa aj napriek všetkému rád. A hlavne musel veriť, že je nevinný. Nikdy by nič neukradol. A hlavne nie spisy, ktoré boli tak dôležité. „Všetci, ktorí mu ublížili budú trpieť moja milá. S našou rodinou sa hrať nebudú."

„Ľúbim ťa mami," zamrmlala som ako poslednú vec skôr, akoby som bola naozaj zaspala. Potrebovala som si oddýchnuť, lebo zjavne celú noc budem zas sedieť dole za počítačom a trápiť sa nad vecou, ktorá ma pomaly privádzala do šialenstva.

„Aj ja teba Camila."

***

„Mattie..." Ani vlastne neviem, čo ma v momente kedy som otvorila oči prekvapilo najviac. Či prázdne miesto vedľa mňa, alebo skutočnosť, že som sa v sne vrátila do obdobia, na ktoré som nespomínala práve dvakrát rada. V hlave mi ale ešte stále zneli mamine slová . Vraj možno časom pochopím, prečo to muselo byť práve tak. A čo by som mala chápať? Prečo sa nikto nepokúsil vyslobodiť môjho brata z väzenia, alebo čo? A hlavne...na čom otec pracoval tesne pred tým všetkým? Čo mohlo bratovi pomôcť, ale nikdy som sa o tom nedozvedela?

Malé vreckové hodinky ukazovali sotva pol šiestej, no obloha svedčila o tom, že mohlo byť pokojne aj neskôr. Po tmavej noci už nebolo ani stopy. Oranžová sa opäť prebíjala čiernymi oblakmi a presne nad mojou hlavou prstenec Saturnu akoby rozdeľoval oblohu na dve časti. A hoci mi bolo z tej neskutočnej samoty smutno, toto mi vyčarilo nefalšovaný úsmev.

Môžete si ale byť istí, že som svoje včerajšie slová oľutovala. Ak by som mlčala a nesnažila sa stále hrať čestne, nemusela som tu byť sama. Modro očko mohol pekne ležať vedľa mňa a dodávať mi aspoň trocha nádeje, že dnešok prežijem. Hej, bola som odhodlaná sa na cestu vydať sama aj predtým, ale keď komunitu opustil po mojom boku, zjavne som sa na vidinu spoločnej cesty naviazala až moc. A to som teraz nesmierne ľutovala. Jediné čo som chcela, bolo mu povedať pravdu. Akurát som zabudla myslieť na následky, ktoré ma veľmi rýchlo dobehli.

Preto sa mi zjavne vydávalo na cestu oveľa ťažšie. Kým som si všetko zbalila prešla aj hodná hodina, ale už len samotná myšlienka pohnúť sa z miesta, ma nepredstaviteľne desila. Púšť naokolo mňa bola obrovská a strašidelná aj takto za denného svetla. V hlave sa mi pritom ešte stále premietali jednotlivé scény môjho zvráteného sna, ktorý akoby môj strach ešte znásobil. Nepriznávala som si to rada, ale každým ďalším krokom som sa bála viac a viac. Sama som sa motala prázdnotou, zakopávala o hnusné konáre a kmene stromov až do doby, kým som s doslova hysterickým plačom neklesla na kolená. V tej chvíli...opustila ma všetka odvaha, či viera.