„Máš pocit, že ak na to budeš hľadieť, niečo sa stane?" opýtala som upierajúc oči na Milesa, ktorý si už hodinu posedával na jednom mieste a pravým ukazovákom šťuchal do neviditeľnej steny, ktorá nás obklopovala. Tej môj supertajný nápad, ktorý nás mal udržať v bezpečí zatiaľ fungoval bez väčších problémov. Išlo vlastne o štyri okrúhle disky, ktoré sa mi v pohode zmestili do dlane, ktoré po aktivovaní a zosynchronizovaní naokolo nás veľmi úspešne vytvorili stenu, pre ľudské okolo dokonale nepriehľadnú. Až keď ste do nej šťuchli sa po celej jej ploche zobrazili maličké modré pixely.

Sama neviem, ako som k niečomu podobnému prišla, ale keď raz otec v debne od pašeráka našiel značné množstvo vzácneho kobaltu...nemohla som odolať. On sa toho chcel najprv zbaviť, ale keď som mu povedala svoj nápad, dal mi voľnú ruku a mohla som začať. Zabralo to skoro rok, ale keď som bola hotová, otec nemal slov. Veľa som pracovala hlavne v tom smere, aby som prišla na správnu mieru elektrického odporu, aby celá vecička fungovala. Potom už stačilo pridať neškodné množstvo lítia a s otcovým čipom, ktorý pomocou magnetických vĺn skvele reagoval s kobaltom, bolo všetko pripravené. Tá neviditeľná stena bola v prvom rade počítačovo vytvorená, ale správny základ kovov a ich vlastnosti boli základ.

„Ako to pre Boha funguje?"

„Dokonalá súhra čipov, kobaltu a lítia," odvetila som v skratke a posadila sa. „Trvalo mi rok, kým som jednu tú vecičku vyrobila, ale ako vidím, nebolo to na škodu." Nikdy mi nebolo jasné, načo mi to bude, ale teraz som za ne bola rada. A hlavne, že som ich mala až štyri, lebo sme si ich pekne rozložili do štvorca a dokonale nám to stačilo. V podstate sme potrebovali len rozložiť stan a zapáliť si oheň. Čo nebolo také ťažké, lebo ako som zistila, púšť nebola tak celkovo...piesková. Všade sa vám pod nohami váľali kusy suchého dreva, či už zo starých stromov ktoré tu ešte nedávno stáli, alebo...ja ani neviem odkiaľ. No celkovo to tu vyzeralo oveľa inak, ako som si stále myslela. Alebo ako som si z pred niekoľkých rokov pamätala. Odkedy Mattie nebol doma, nechodila som za brány komunity. S ním sme sa niekedy motali nablízku, ale potom ma to už nelákalo. Hlavne nie samú.

„Čo si zač?" opýtal sa po chvíľke, sotva ešte raz šťuchol do steny. Mňa robil pohľad na tie maličké pixely veľmi šťastnou a spokojnou. Bola som na seba hrdá. „Vyrábaš podobné výmysly, vodíš ku mne dievča, ktoré ti je na vlas podobné..."

„Spomínaš si na záznam, ktorý ma vlastne odsúdil úplne?" Začala som zľahka. Možno ak mu poviem, čo je Evie zač, nebude taký veľký šok, že ja som vlastne skoro to isté. S tým rozdielom, že kvôli nej nemusel zomrieť nikto. Otec sa ma snažil nahovoriť, aby sme aj pri nej v niektorých prípadoch použili ozajstné orgány, ale odmietla som. Príliš ma bavilo sa hrať s genetikou až do tej miery, aby som vytvorila kmeňové bunky. „Tak práve Evie je to tajomné dievča, ktoré na zázname podrezalo môjho otca. Klon, ktorý som vytvorila ja sama a ktorý nám ukradli len pár dní predtým."

„Takže ja som vo svojom byte nechal vrahyňu?"

„Nie tak celkom. Ten chlap, ktorý po mňa vtedy do PHPV poslal svojich ľudí ju ovládal pomocou čipu. Čipu, ktorý som kedysi tiež vyrobila ja." Ťažko sa mi na to celé myslelo, ale nedalo mi to pokoj. Nechápala som, ako to Harding celé docielil. Za celým plánom muselo stáť toľko práce, toľko príprav a proste...nechápala som to. Najradšej by som z neho bola odpovede vytĺkla, ale utešovala som sa faktom, že keď sa vrátim, budem ma to mať možnosť. JOEY mi na neho dovtedy dá pozor. „Všetko to bolo dokonale naplánované, len aby ma dostali mimo scénu a umlčali. Harding si bol vedomý, že viem priveľa a mohla by som ho ohroziť."

„Nechápem. Čím by si ho ohrozila?"

„Bál sa mojej pomsty, ktorá by určite prišla. Musel ma odpratať z cesty, aby sa dostal do otcovho laboratória a mohol prehľadávať naše záznamy o práci. Neviem, čo všetko našiel, ale určite bol z veľkej miery sklamaní." Podrobné záznamy, ako som Evie vytvorila boli uzavreté v zložke, ktorú odomkne len moje oskenované tetovanie. A keďže mi ruku neodsekol a nevzal si ju so sebou, nikam sa nedostal. „No a po mňa poslal, keď už bol úplne zúfalý. Inak si to vysvetliť neviem."

„Takže Evie je v podstate klon."

„Áno. Originálne mala vyzerať úplne inak, ale tomu hnusákovi sa nejako podarilo ju urobiť na vlas rovnakú mne samotnej. Aby bolo video z vraždy naozaj dôveryhodné." No a ďalšia vec bola, že my sme v dome nikdy kamery nemali. To mi v tej dobe ani nenapadlo použiť ako argument. Viete, šok z toho celého narobil svoje, ale takto s odstupom času, to do seba všetko krásne zapadalo. Išlo o obyčajný podraz, ktorého cieľom bolo dostať ma na pokraj síl. Aby sa potom Harding mohol ukázať ako záchranca, ktorý by ma ale len využil vo svoj prospech.

„Prečo ale museli zabiť tvoju rodinu? Nechápem tomu."

„Ani ja. Dúfam ale, že keď sa vrátim, dostanem konečne odpoveď na všetko." Chcela som počkať, kým by nechal posedávanie tak a prišiel si tiež ľahnúť. Nešlo totiž o vec, ktorú by sme po sebe mali len tak kričať. Preto som zostala následne ticho a radšej ho sledovala, ako ešte hodil pár zvyšných konárov do ohňa. Horel naozaj krásne a robil nám tu príjemné teplo.

„Príbeh má ale ešte pokračovanie."

„Tak hovor," odvetil líhajúc si tesne vedľa mňa. Nemala som veľmi dobré pocity zo spania takto uprostred ničoho, ale nemali sme na výber. Opakovala som si, že sme v bezpečí a nemá sa nám čo stať. A hoci ležal Modro očko len kúsok odo mňa, cítila som sa neskutočne osamelo. Akoby som bola na celej púšti sama. „Bude to rozprávka na dobrú noc, alebo skôr..."

„Aj ja som klon Miles," dostala som zo seba rýchlo. Chcela som to povedať skôr, akoby som si to bola rozmyslela a nejako sa z toho vyhovorila.

„Prosím?" V momente sa opäť posadil a vyvalil na mňa oči, akoby som práve niekoho zavraždila. Popravde som sa na neho ani nedokázala pozrieť. To, že Grayson všetko prijal tak dobre ešte neznamenalo, že to tak bude brať aj on. „Ty si zo mňa...ty si robíš zo mňa žarty?"

„Bodaj by. Vieš, skutočná Camila Warnerová..."

„Mlč! Proste...proste buď ticho!" skríkol pomerne nahnevane a vstal z miesta úplne. Chcela som ísť za ním, ale koniec koncov...neurobila som to. Dala som mu priestor, aby si to nechal uležať v hlave. Sklamala ma ale jeho reakcia. Dúfala som, že sa ma aspoň pokúsi pochopiť. A nie, že hneď takto vypení. „Takže si mi celý ten čas klamala? Dokonca vtedy, keď si mala dvanásť a...pane Bože!"

„Neber to tak, že som ti klamala, lebo to nie je pravda. Nikdy si sa ma na to nepýtal."

„Tak prepáč, že som sa ťa neopýtal na to, či si človek, alebo nejaký nechutný klon." Prevrátila som nad jeho slovami oči, ale klamala by som keby tvrdím, že mi neublížili. Bola som pripravená na hocijakú reakcie, to áno, ale...zabolelo to. Možno ak by som z celého odchodu nebola taká precitlivelá vzala by som to lepšie, ale takto nie. Takto ma jeho slová zasiahli na to najcitlivejšie miesto. „Ako pre Boha vôbec funguješ? Si nejaký robot, alebo také niečo?"

„V tomto smere som rovnaká ako ty Miles," odvetila som s toľkým pokojom, koľko som ho len nazbierala. Ešte som sa aj postavila a vyplazila von z oranžového stanu. Páčilo sa mi, že kus jeho vrchnej časti tvorila sieťka, takže som mala stály výhľad na oblohu. Aspoň tá mi možno pomôže sa upokojiť, ak budem so silami v koncoch. „Ber to tak, že som ti to nemusela povedať vôbec. Nikdy si o tom nemusel vedieť, ale mala som pocit, že je to voči tebe spravodlivé."

„Ver mi, že ak by som to vedel, ani sekundu by som nepremýšľal nad tým, že pôjdem s tebou."

„Nikto ťa tu nedrží. Ak myslíš...pokojne choď späť domov." Možno som nemala na neho byť taká, ale ako by ste reagovali vy na mojom mieste? Musela som mu povedať, že ku mne nie je ničím viazaný. Ak sa rozhodne odísť, nebudem mu brániť, lebo by to nebolo vôbec spravodlivé. „Zvládnem to aj sama."

„V tom prípade..." Rozhodil rukami, ale žeby sa mal naozaj začať baliť, to som nečakala. No v momente hodil na seba bundu, ktorá ležala v stane, na hlavu si natiahol čiapku, vzal batoh na chrbát a pozrela po mne tak hnusne, ako ešte nikdy. Zjavne očakával, že ho pustím von a ja...ja som nemala na výber. Mohla som sa len s pukajúcim srdcom prizerať, ako sa mi otočil chrbtom, sotva som na malinkom ovládači vo vrecku stlačila gombík. Snažila som sa na neho hľadieť bez prejavenia nejakých citov, ale išlo to len veľmi ťažko.

„Nedúfaj v to, že Evie u mňa zostane, kým sa vrátiš. Vrah pod mojou strechou bývať nebude."

„Tak ju aspoň odveď ku mne domov. JOEY sa o ňu postará," zamrmlala som otrávene a odvrátila sa od neho. Nechcela som sa pozerať, ako ma tam len tak nechával. Len som počkala na chvíľu, kedy som jeho kroky viac nepočula a zas okolo seba natiahla stenu. Maličké modré pixely aspoň troška prežiarili temnú noc, v ktorej som zostala úplne sama.

Napokon som sa ale otočila. Sledovala som Modro očka, až kým sa mi v temnote úplne nestratil z dohľadu a mne sa netisli slzy do očí. Dosť bolestivo som si zahryzla do spodnej pery, aby som ich zadržala, ale nepomohlo to. Samota ma zovrela vo svojom pevnom objatí, akoby mi šepkala, že sme zostali len my dve. A to práve kvôli tomu, kto...čo som. Možno som reagovala prehnane, keď som padla na kolená a začala kričať, ale dúfala som, že si tak uľavím od bolesti. Od toho neskutočne hnusného pocitu, že som všetko pokazila pár slovami. Alebo, že som sa vzdala niekoho, kto o mne vedel všetko a chcel mi pomôcť. Grayson, ktorého som otrasne zradila by pri mne stál, nech by som sa pustila do čohokoľvek. No urobila som dobre, keď som dala jeho bezpečnosť na prvé miesto. Lebo na tom záležalo najviac. Aby sa jemu nič nestalo, hoci ja sa možno späť už nikdy nevrátim.

Neviem, koľko som tam mohla napokon kľačať, ale keď som sa konečne pohla, bola som zničená. Kolená ma boleli, hoci som pod sebou mala zväčša len piesok. V pravej ruke som zvierala ten nešťastný kompas, ktorý mi ako jediný pripomínal Graysona. Jeho sveter som si samozrejme nechala, ale pre teraz bol v batohu. Necítila som sa na to, aby som ho mala na sebe. Ešte príliš bolelo, že som ho len tak opustila. 

No hoci som bola unavená, sotva som si ľahla, slzy ma znova premohli. Zahasila som dokonca aj oheň, čo som v momente oľutovala, ale už som nevládala vstať a zapáliť si ďalší. Snažila som sa upokojiť pohľadom na oblohu, no neboli na nej hviezdy. Bola prázdna, bez kúska svetla, ktoré by mi dodalo trošku nádeje, alebo niečoho. A možno práve to ma donútilo siahnuť do vnútorného vrecka na bunde. Našla som tam síce len jednu jedinú vec, ale presne tú som aj hľadala. Fotku mojej milovanej rodiny. Nemusela som na nich ani vidieť, aby som vedela ako sa tvária. Všetci mali na tvári úsmev a v očiach radosť z toho, že sme spolu. A bol tam aj on. Môj milovaný Mattie, za ktorého som sa modlila každý jeden deň. Aby ešte chvíľku vydržal a dočkal sa ma. Aby som ho mohla znova objať a poďakovať sa mu za lásku, ktorú mi dal aj napriek tomu, kto som. 

Môj krásny braček. 

Matthew Warner.