Malou svetlomodrou miestnosťou, sa rozpŕchla príjemná vôňa, štekliaca v nose. Ošúchal som si ho rýchlo predlaktím a viac sa sklonil ku konferenčnému stolíku pomedzi naširoko roztiahnuté nohy, sediac na širšej pohovke plnej vankúšov a diek. Z útulnosti tohto miesta som usúdil, že tu i spáva a pravdepodobne i pracuje - nazrel som opäť na stôl oproti, ktorý bol zahádzaný elektronikou a papiermi.

Šupka mandarínky ma horko zaštípala pod nechtom. S ceknutím som si v ústach čo najrýchlejšie uľavil od bolesti na lôžku palca, keď vtom vedľa tanierika cinkol o sklo hrnček, z ktorého sa mi do nosa vmiesila už omnoho ladnejšia vôňa kávy so škoricovým podtónom. Narovnala ma v hlbokom nádychu.

Yoongi sa pri povšimnutí palca medzi mojimi perami krátko zachechtal. "Ukáž, mám v tom prax," riekol a bez čakania sa sklonil, naťahujúc ruku k mandarínke v tej mojej.

Snáď mám ešte silu si ju olúpať i sám, či nie? Začal som roztržito odtrhávať kúsky, aby som nebol omylne za neschopného.

"To dám," zachrčal som v úškrne.

"Neblbni a nechaj si pomôcť od staršieho," upieral na mňa pobavený pohľad a ešte stále nehodlal stiahnuť ruku. Tá ma mimochodom iba viac postrkovala k zrýchleniu, pretože som si ani nechcel predstaviť, ako by ho to na tých dohryzených prstoch štípalo, ak by sa s tým babral. Nie...

"Ako si prišiel na to, že si starší?" pozrel som sa naň prenikavo, zrejme trochu provokatívne, ale v skutočnosti som i tak stále panikáril nad tým, že sa mi tá šupka nechcela poriadne oddeliť, a to ma nútilo sa opäť nekontrolovateľne pýriť. Ruky sa mi rozochveli.

Ešte som sa stihol nervózne zahihňať.

"To by- Ahhhh!!! Do hája!"

Nuž, na vkus mandarínky som mal sily ešte až príliš.

Klavirista sotva stihol načať odpoveď. Zrazu nevedel, či sa smiať, alebo naďalej kričať, a tak sa za obidvoch reakcií hodil bokom k zemi, tisnúc si dlaň na oko. Prevaľoval sa ako trafená srna. "Dopekla!" smial sa, potlačujúc utrpenie.

Povedzme, že oči a citrusy sa nemajú práve v láske.

Vystrelil som do stoja, z ktorého som sa prakticky skoro ihneď premiestnil na kolená a odšuchtal sa k ranenému. "Prepáč. Prepáč mi, si v poriadku?" smial som sa tiež v panike a lapal ho za zápästie ruky na tvári.

"Takúto smrť som nečakal. Prečo mám dopekla až tak citlivé oči?" začal žmurkaním upokojovať zaslzené oko, upierajúc pohľad do stropu. Pri tom sa jeho tvár skrútila do niečoho, čo verne pripomínalo smutnú divadelnú masku.

"Yoongi, prepáč mi to. Ozaj som nechcel," pretrvával som v zúfalom chichote a držiac obe jeho zápästia som ním mával zo strany na stranu.

"Tak skoro som takú zradu fakt neočakával, Jungkook-ssi. Ešte som ti do tej kávy nalial všetok zbytok mlieka," prehrával, vedel som, že hej, i tak sa mi líca farbili ešte viac do červena. Nebolo to schválne. Akoby som mu mohol chcieť schválne strieknuť šťavu do oka? I tak...

"Hyung..."

Len čo započul to oslovenie, jeho výraz sa opäť uvoľnil, rovnako tak jeho telo. S privretými očami sa na mňa trochu šibalsky pousmial kútikom úst až sa môj svet opäť zastavil a zatajil som dych. Schovával sa za viečka, a i napriek tomu pôsobil sebavedome. Zachechtal sa: "Vidíš, tiež predpokladáš, že som starší."

Uškrnul sa, využil to, že som vo vytržení a stále sa držím jeho rúk. Potiahol nimi. Stratiac rovnováhu som dlaňami dopadol vedľa jeho ramien. Šokovane som rozovrel oči a prehltol.

Zreničky sa mu rozšírili, ako nimi pozorne kmital po mojej tvári, po jej detailoch, ktoré zrejme z rozrušenia, ktoré si sám spôsobil, i tak nestíhal vnímať. Zľahka pootvoril pery. V dennom svetle z vonku sa jeho dúhovky leskli ako lesný med. Mal tak krásne oči. Nežné, múdre, schovávajúce jeho najtajnejšie zákutia...

Nechaj pátrať moju zvedavosť.

Zaobalené v horkosti.

Ešte sa nenechal iba tak.

"Dáš aj mne z tej mandarínky?" olizol si pery.